Čo sa človeku vybaví pod slovom Island? Sopky, gejzíry, nekonečné pláne, čierne pláže, mach, Þjóðvegurinn (fjódveurin) a mnoho iného. Pred istým časom som dostal možnosť cestovať na Island v jednej služobnej záležitosti. Na Island sa človek nedostane každý deň, preto som si povedal: “No nevyuži to,” a naplánoval som si cestu tak, aby som mal aj pár dní voľna. Boli to len tri dni, ale ako “teaser” to stačilo. Ani som netušil, aké minimálne množstvo adrenalínu mi tento výlet prinesie.
Deň prvý: Odlietal som z Prahy
Priamy let na Island stál len okolo 90€, čo bolo veľmi prívetivé (Easy Airline). Ten deň sa stala zaujímavá vec, ktorú som zažil prvýkrát v živote. Môj odlet z Prahy bol okolo 21:00, slnko dávno zapadlo a ja som spokojne zaspal. Let trval okolo 3 hodín a keď som sa zobudil, prekvapilo ma svetlo. Slnko nad Islandom ešte len zapadalo. Bol to veľmi zvláštny pocit, ľudský mozog asi nie je prispôsobený tomu, aby videl západ slnka 2x za deň. A ešte k tomu o polnoci.
Prešla ďalšia hodina a vystupoval som z lietadla. Na radu mojich kamarátov z Islandu som sa mal zastaviť v “dutyfree” obchode na letisku, ak som chcel lacný alkohol. 40€ za flašu sa mi ale zdalo ešte stále pomerne drahé. Nasadol som na autobus smer Reykjavík lebo medzinárodné lety pristávajú na letisku v Keflaviku, čo je mestečko vzdialené asi hodinu od Reykjavíku. Treba s tým počítať pri plánovaní ciest.
Do Reykjavíku som dorazil okolo 02:00 hodiny ráno. Hustý dážď ma sprevádzal počas celej cesty do môjho ubytovania. Rada pre turistov: Island je veľmi drahá krajina. Neoplatí sa hľadať ubytovanie cez Airbnb, ani hotel (ak chcete ušetriť).
Kempovanie na Islande je populárne, viacero ľudí ponúka svoju záhradu na Airbnb ako miesto na postavenie stanu (najlacnejšie som našiel za 60€ na noc).
Skutočne, ale odporúčam hostely. Ak vám nevadí, že na izbe budete s viac ľuďmi, hostel je cenovo dostupná možnosť ak chcete ušetriť (a ušetrené peniaze minúť na pivo, čo stálo 12€ za pohár). Ja osobne som bol ubytovaný v KEX hostel, veľmi príjemnom mieste blízko centra Reykjavíku.
Spal som na 100 posteľovej izbe. Znelo to desivo, ale vôbec to nebolo zlé. Ľudia boli disciplinovaní a ohľaduplní, na izbe sa nerozprávali, prišli len prespať (cena za noc bola 25 €, raňajky boli za 12€, ale skutočne sa oplatí si ich zaplatiť). Do štvrtej ráno som ešte premýšľal, kde ísť a ako sa tam dostať.
Þakgil (fáhil)
Ako cieľ mojej cesty som si určil táborisko Þakgil, blízko mesta Vík (ktoré je známe predovšetkým “čiernou” plážou, s tmavým bazaltovým pieskom). Ako dopravný prostriedok som zvolil autobus (40eur), lebo stopovať z Reykjavíku je ťažké a auto som si prenajímať nechcel.
Rada pre turistov: Pozor, hromadná doprava z Reykjavíku premáva len do mesta Höfn a tam sa otáča, ďalej už len autom alebo súkromnou dopravou (alebo domácimi letmi). Táborisko bolo vzdialené 6 hodín chôdzou od Víku. Mal som pred sebou celý deň, chcel som turistikovať, tak som si povedal - prečo nie. Našiel som chodník, ktorý začínal vo Víku a pomaly som začal kráčať smerom ku kempu. Po dvoch hodinách chôdze ma napadlo, že ak chcem dôjsť do táboriska v normálnom čase, bolo by fajn pridať do kroku. Možno by bolo fajn, keby som si niekoho stopol. Nejaké auto sa ku mne skutočne blížilo, preto som vystrčil palec hore. Auto zastalo, prehodili sme pár slov a už som sa viezol.
Bol to ako začiatok dobrého vtipu. Američan, Žid a Slovák idú v aute. Stopol som si totiž dvoch chalanov, jeden bol z Texasu a druhý z Izraela. Auto mali naložné pizzami až po vrch, boli vraj hladní, tak si zbehli do Víku po niečo malé na jedenie. Na našej ceste do kempu sme prechádzali nekonečnou rovinou, veľkou a prázdnou pláňou, ktorá nevyzerala ako nič, čo som doteraz videl. Ľadovec Mýrdalsjökull (mýrdalsjokurš), ku ktorému sme sa blížili, skrýva najobávanejšiu aktívnu sopku na Islane, Katlu, ktorá už 20 rokov mešká s erupciou. Ak táto sopka vybuchne, do ovzdušia, vychŕli 4% svetovej produkcie CO2. A ľadovec, ktorý ju pokrýva, sa okamžite premení na vodu, ktorá sa bude rútiť práve touto pustinou a nezastaví ju nič, až kým nedosiahne oceán.
Táborisko bolo veľmi príjemné, chatky stáli 150€ na noc, miesto na stan len dvacku, no nekúp to. Postavil som si stan, zhodil veci a rozmýšlal čo s večerom. Svetlo bolo až do polnoci, tak som sa o siedmej večer rozhodol, že pôjdem ešte na krátku turistiku.
Island nemá systém turisticky značných ciest ako my, ale okolo kempu bolo niekoľko ciest, ktoré boli označené. Vybral som si ten najmenší okruh, ktorý ma zaviedol po hrebeni k skrytému vodopádu a potom na úpätie ľadovca, odkiaľ som mohol vidieť jeho okraj, zarezávajúci sa do krajiny.
Po mojom návrate do kempu som si išiel robiť večeru. Na stan mi zaklopal Američan, myslím, že jeho meno bolo Jeff. Spýtal sa ma, či nechcem ísť do chatky ku Kanaďankám, že majú párty so zmrzlinou a pivom, bude tam aj Izraelčan, s ktorým sme sa viezli v aute. Povedal som si, že to môže byť sranda. Párty v chatke, zmrzlina, pivo, Američan, Izraelčan a skupina Kanaďaniek. To som však netušil, čo ma v skutočnosti čaká.
Je koral rastlina alebo živočích
Za pár minút sme sa už blížili k chatke ktorú mali prenajatú Kanaďanky. Vošli sme dnu a ocitli sme sa na vysokoškolskej prednáške. Bola to prednáška o problematike koralov a ich bielení. PH body, teplota, podmienky, ekológia, všetko v najväčšej odbornosti s grafmi, otázkami a pod. Nerozumel som ani jednému slovu. Vyzeralo to tak, že ani Jeff nepočítal s prednáškou, keď ho zavolali na “párty”. Pozreli sme sa na seba a počúvali sme ďalej. Po 30 minútach sa začalo mierne stmievať. Uznal som, že informácií o koraloch mám na jeden deň dosť, tak sme sa spolu s Američanom vytratili. Vonku sme si vypili svoje pivo a ja som povedal jedinú vec: “Ja ani neviem, či je koral rastlina alebo živočích.” Jeff súhlasil a šli sme spať.
Minimálna dávka adrenalínu
Tretí deň som sa zobudil skoro ráno. Potreboval som sa dostať naspäť do Reykjavíku, lebo mi začínalo školenie a potreboval som sa dostaviť do hotela. Mal som ešte pol dňa, preto som sa rozhodol, že pôjdem na jeden z dvoch zostávajúcich turistických chodníkov. Jeden začínal rovno za mojím stanom. Predpoveď hlásila dážď, ale vonku bola krásna modrá obloha. Za pár minút som bol už na hrebeni a hľadel do údolia. Mohol som si prehliadnuť celý kemp z výšky, bol umiestnený v krásnom údolí, Väčšina návštevníkov ešte spala, nejaká skupina turistov si tam postavila z áut vozovú hradbu. Moja cesta viedla hore až k okraju ľadovca Mýrdalsjökull. Napriek tomu, že bol začiatok leta, snehu pribúdalo a onedlho som sa už brodil po členky v snehovej pokrývke. Bol som úplne sám, na široko ďaleko som nevidel ani jedného človeka. Pár hodín som kráčal stále vyššie a vyššie až som prišiel na kopec Sker a okraj rokliny, ktorá tvorila hranicu ľadovca.
Bol to majestátny pohľad. Nikdy predtým som ľadovec nevidel, preto som bol fascinovaný nekonečnými brázdami, vzdialeným praskaním, ktoré sa ozývali okolím, desiatkami vodopádov, ktoré vytekali spod skál a dopadali na dno rokliny. Sedel som tam asi 15 minút a sledoval tie nekonečné haldy snehu a ľadu. Bol čas vrátiť sa a ja som stále nemal vyriešenú dopravu naspäť do Reykjavíku. Premýšľal som, že rovnako ako včera, stopnem si niekoho, kto bude odchádzať a zveziem sa s nimi dole do civilizácie a potom sa uvidí.
Späť do kempu som mal možnosť vrátiť sa tou istou cestou, ktorou som prišiel až k ľadovcu, alebo treťou cestou, ktorou som ešte nešiel, ale tiež končila v kempe. Rozhodol som sa pre cestu, po ktorej som ešte nešiel. Najhoršie. Rozhodnutie. Ever. Cesta viedla okolo niekoľkých roklín, do ktorých sa rútili vodopády, obchádzal som skaly a celkovo som si užíval túto alternatívnu cestu. Počasie sa začalo mierne zhoršovať, ale len sa zamračilo, nepršalo. Najhoršia časť celého výletu ma zatiaľ len čakala. Všetko vyzeralo ideálne, čas bol dobrý, tábor bol blízko, nepršalo. Ale potom som prišiel na “hrebeň”. Bol to asi 50 metrov dlhý, úzky hrebeň zložený zo štrku. Kde sa vzal štrk na vyrchole hory mi zostane záhadou. Ale tie 200-300 metrové priepasti z každej strany ma vôbec nenapĺňali optimizmom. Mám veľmi rád turistiku, normálny tatranský hrebeň pre mňa nie je problém, ani úzky, ani s priepasťami (kto bol na Otrhancoch tak vie) Jediný rozdiel bol, že tento hrebeň sa pod každým krokom zosúval nižšie a nižšie, doslova som sa zabáral, ako keby som kráčal po snehu. No nebolo mi všetko jedno.
Začalo pršať
Veľmi opatrne som prešiel ten štrkový hrebeň a na jeho konci ma čakal zostup do údolia po extrémne blativom a strmom chodníku. Bol som veľmi nahnevaný, šmýkalo sa, tých 100 metrov zostupu nebolo vôbec príjemných. No a stalo sa to, na čo všetci čakali. Začalo pršať. Zišiel som dole a prišiel som k (prvému) potoku. Hľadám brod. Nič. Žiadna skala, žiadna plytčina. Len po kolená hlboký, ľadovo studený, prudko tečúci potok. Nádával som sám sebe, škrípal som zubami, ale potok som musel prebrodiť. Dal som si dole topánky, dal som si dole ponožky, vyhrnul nohavice a prebrodil som sa na druhú stranu, mohol byť tak 10 metrov široký. Obul som sa a pokračoval som ďalej. Dážď zhustol. Po 10 minútach som došiel k ďalšiemu potoku, cez ktorý nebol žiadny brod. Tak znova, topánky dole, ponožky dole, vyhrnúť nohavice a prebrodiť sa.
Dážď bol už veľmi nepríjemný a moje oblečenie začalo presakovať. Už to bolo len pár minút do kempu ale moju cestu skrížil tretí potok, cez ktorý sa nedalo prebrodiť. Nedokázal som už zniesť viac. Ani som sa nevyzúval, rovno som to prešiel skrz potok. Mokrý a psychicky veľmi podlomený z nie najjednoduchšej turistiky, som prišiel do tábora. Plán bol jasný, prezlečiem sa do suchého oblečenia, urobím si čaj, trochu sa ohrejem, a potom nájdem niekoho, kto pôjde dole do mesta a zoberie ma. S čím som však nepočítal bolo to, že keď som prišiel do kempu - bol prázdny (takmer).
“Tak to som v prdeli” napadlo ma
Ako sa teraz dostanem dole? Budem tu musieť prespať ďalšiu noc? Všetci ľudia už odišli alebo rýchlo balili a pripravovali sa odísť. Videl som asi posledné 2 autá. Rozbehol som sa k jednému z nich, že ich nejak ukecám, ale stihli odísť skôr, než som k nim dobehol. Posledné auto ešte len balilo, ale už boli viac menej na odchode. Expresne som zbalil svoj úplne mokrý stan a v mojom mokrom oblečení a v mokrých topánkach som prišiel k páru, ktorý práve zatváral kufor. Pán bol nerozhodný, ale jeho priateľka/žena súhlasila, že ma zvezú. Bolo to jedno z tých aut, ktoré malo odstránené zadné sedadlá a bolo prispôsobné aby sa vzadu dalo spať. Takže som tam nahádzal svoje veci, pochytal sa čoho sa dalo a vybrali sme sa na hrbolatú cestu dole do Víku.
Za polhodinku som už vystupoval na parkovisku pri motoreste. Moji záchranci pokračovali v ceste na východ a ja som začal premýšľať ako sa dostať naspäť do Reykjavíku.
Epilóg: Vo Víku som si dal čaj a rozhodol som sa pre stopovanie, pretože už žiadny autobus ten deň z Víku nepremával (a prisámbohu, že by som si ho vzal a neľutoval by som 40€ za lístok). Nájsť auto trvalo asi 45 minút. To znamená 45 minút státia v daždi. Milá pani mi pristavila a zobrala ma až do Reykjavíku. Mojé prvé kroky viedli do samoobsluhy, kúpil som si nejaké jedlo a potom som sa už dostal do hotela, kde prebiehalo školenie, ktoré mi umožnilo cestovať na Island. V izbe som potom rozprestrel stan, svoje mokré veci a zaspal som. A to bolo moje (krátke) islandské dobrodružstvo. Už sa neviem dočkať, keď tam pôjdem znova.
