Sviečková manifestácia Režim pred ňou zväčšil zásoby krvi v nemocniciach a chystal bezpečnostné zložky

„Keď nejde o život, nejde o nič,“ hovorí slovenské príslovie. Pri pohľade na Sviečkovú manifestáciu sa nám odkrýva aj tento dramatický fenomén, a to hneď v troch rovinách. Vražda v Borovciach, pripravenosť totalitného režimu brutálne zasiahnuť a vedomie účastníkov manifestácie, že ich cesta na Hviezdoslavovo námestie v Bratislave môže ohroziť ich zdravie i životy.

Vražda v Borovciach

V tomto roku si pripomíname 5. výročie vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. Táto vražda odštartovala demonštrácie a viedla k pádu vlády.

Podobne to bolo i na konci éry normalizácie. Vražda kňaza Štefana Poláka zo 7. na 8. októbra 1987 v Borovciach viedla k reakcii, v prvom rade na Západe. Tridsiateho decembra 1987 Marián Šťastný, výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov, napísal list, v ktorom zvolával svojich rodákov na demonštrácie pred veľvyslanectvami ČSSR v slobodnom svete. Šťastný konkretizoval dôvody: „Cieľom tohto prejavu nesúhlasu budú brutálne vraždy predstaviteľov cirkvi na Slovensku, upieranie náboženských práv v praxi, ako aj ostatných ľudských práv.“ Pri spomienke na Sviečkovú manifestáciu by sme mali mať na mysli aj túto skutočnosť.

Na Slovensku sa vražda kňaza Štefana Poláka vyšetrovala už pred rokom 1989, ale dodnes nebola dôkladne vyšetrená, tak ako ani iné nevyjasnené vraždy kňazov. To, že je možné aj po viac ako 35 rokoch vyšetriť vraždu, nám ukazujú poľskí vyšetrovatelia, ktorí nedávno jasne dokázali, že smrť poľského kňaza Františka Blachnického vo februári 1987 nebola náhodná, ale premysleným atakom poľskej ŠtB. Na to, aby sa veci vyšetrili, sú potrebné inštitúcie a vôľa zodpovedných.

Pripravenosť zasiahnuť voči manifestujúcim

Na Slovensku boli ciele i forma protestu modifikované. Z demonštrácie sa stalo verejné vystúpenie a v konečnom dôsledku manifestácia. Požiadavky reflektovali dianie v ČSSR a nielen na Slovensku. Požiadavka na menovanie biskupov nenadväzovala na práve prebiehajúcu petičnú akciu. Prvá požiadavka sa niesla v znamení najpálčivejšej náboženskej otázky – slobodné menovanie biskupov bez zásahu štátu.

Predstavitelia komunistického režimu spustili dezinformačnú kampaň, tak pred manifestáciou, ako aj po nej. „Ide o zneužitie náboženského cítenia katolíckych veriacich na politické ciele,“ zneli slová prorežimového kanonika a dekana Štefana Záreczkého, „akcie tohto druhu sledujú čisto politické ciele a ich organizátori sa skrývajú za náboženstvo, zneužívajúc úprimné náboženské cítenie a presvedčenie statočných dobrých veriacich ľudí.“ Prorežimní predstavitelia cirkví len niekoľko dní predtým oslavovali výročie nástupu komunistického režimu vo februári 1948.

Štát sa pripravoval aj na zásah voči manifestujúcim. V nemocniciach sa hromadili zásoby krvi a vo výzbroji príslušníkov ostré náboje. Plán bezpečnostných opatrení na území Bratislavy zo 16. marca 1988 voči „nepovolenému zhromaždeniu občanov k uvoľneniu cirkevného života v ČSSR“ počítal s výzbrojou bezpečnostných zložiek, ktorá sa postupne špecifikovala. Konkrétne k výzbroji príslušníkov ZNB z 23. marca: „Výzbroj: prilba ZNB, ochranné okuliare, Sa vz. 61, 50 nábojov v zásobníkoch, 2 signálne pištole, 20 ks nábojov NSL, 20 ks RGSL, KASR, 16 ochranných štítov /1 štít na 3 príslušníkov/, obušok gumový dlhý, obušok gumový krátky, putá RALK, svietilňa, obväzový balíček“ (zdroj: SNA, f. SNR – Komisia na prešetrenie zásahu dňa 25. 03. 1988).

V publikácii Jána Šimulčíka Čas svitania sa nachádzajú celkové údaje o nasadených príslušníkoch vtedajšej polície. Išlo o 1 061 príslušníkov ZNB. K nim treba pripočítať „niekoľko stoviek pracovníkov zo Správy ŠtB a XII. Správy ZNB, obvodnej prokuratúry mesta, generálnej prokuratúry, ÚV KSS, MV KSS, národných výborov, ktorým bola počas manifestácie nariadená dosiahnuteľnosť na pracovisku“. Mená mnohých zasahujúcich a pripravených udržiavať líniu totalitnej moci sú v dokumentoch pod správou GP SR aj dnes pre bádateľov vyčiernené. Akoby ochrana osobných údajov bola dôležitejšia ako pravdivé informovanie o období neslobody. V Českej republike, s ktorou nás spája spoločné obdobie komunistického režimu do roku 1989, je v popredí právo na informácie o období neslobody pred ochranou osobných údajov. Rozhodoval o tom Ústavný súd v roku 2017.

O zásahu voči účastníkom manifestácie hovorí vyjadrenie adresované ministrovi vnútra ČSSR z 26. marca 1988: „Napätosť situácie zvyšovala aj skutočnosť, že dňa 25. 3. 1988 o 09.20 hod. bola nájdená streľby schopná pištoľ vz. STEYER, ráže 9 mm s ôsmimi nábojmi na WC v hoteli CARLTON, ako i to, že v priebehu demonštrácie boli zaznamenané anonymné telefonáty, v ktorých sa neznáme osoby vyhrážali deštrukciou generálneho konzulátu ZSSR v prípade, že bude zakročené proti demonštrantom.“ Bolo to náhodné objavenie zbrane po vekslákoch, ktorí sa bežne v hoteli Carlton stretávali (a zrejme nepočítali s detailnou prehliadkou objektu) alebo išlo o cielenú provokáciu?

O hľadaní i účasti provokatérov máme viacero informácií. Devätnásteho marca podnapitý príslušník ŠtB hovoril o pripravovanom zásahu i o hľadaní provokatérov svojej mame. Rozhovor si vypočula aj jej ošetrovateľka, ktorá túto informáciu podala ďalej svojim priateľom. Vladimír Palko vo svojich spomienkach na manifestáciu píše: „Mysleli sme na to, čo sme si hovorili pred manifestáciou, že tam budú provokatéri a budú sa snažiť navodiť dojem násilia“ (podrobnejšie v publikácii ÚPN Sviečková manifestácia I).

Anton Hlinka, redaktor rádia Hlas Ameriky, 25. marca informoval o provokatéroch takto: „Na námestie sa dostavilo veľmi veľa provokatérov, z ktorých mnohí boli podnapití. Útočili na policajné autá, búchali do nich, kopali ich, zadržiavali ich, aby nemohli prejsť, a usilovali sa im rozbiť okná.“ O možnej konfrontácii s provokatérmi vedeli účastníci manifestácie vopred z rôznych zdrojov.

Dezinformačná kampaň pokračovala ďalej. Minister kultúry SSR Miroslav Válek na zasadnutí ÚV KSS 14. apríla 1988 v tejto kampani pokračoval: „Chcel by som povedať, že v rámci organizovania týchto akcií sa za prirodzenú a organickú zložku procesu považuje polopravda, lož, mystifikácia a nikto na Západe si nezaťažuje s tým svedomie, ani Vatikán nie. Jedenásteho marca prišiel na príslušný obvodný národný výbor v Bratislave list s oznámením o tom, že sa chce konať takáto demonštrácia, ale 10. marca oznámil tento úmysel už Vatikán – Vatikánsky rozhlas. Videl som celý priebeh demonštrácie. Myslím si, že môžem zodpovedne povedať, že keď padlo politické rozhodnutie nenechať, nedovoliť demonštráciu, že zásah bezpečnostných zložiek bol adekvátny. Bezpečnostné zložky by bolo možné obviniť skôr z prílišnej ohľaduplnosti. Napriek tomu celý Západ, všetky rozhlasové stanice a noviny hovoria o tom, že sa tam proti občanom používalo služobných psov, slzného plynu, obuškov. Môžem vám povedať, že hocikedy ma môžete konfrontovať so skutočnosťou, nič také sa tam nepoužilo“ (zdroj: SNA, f. Volené orgány – Plénum ÚV KSS, prejav ministra kultúry SSR Miroslava Válka na zasadnutí ÚV KSS).

Vedomie manifestujúcich

Jednou z manifestujúcich bola aj Žofia Halčinová z Lendaku, ktorá sa vybrala na manifestáciu so svojou dcérou a neterou. Pred odchodom povedala svojmu manželovi: „Ak sa mi niečo stane, postaraj sa o deti.“ ZSSR aj iné krajiny pod kuratelou Moskvy sa otvárali svetu, avšak totalitný režim v ČSSR sa svetu otváral iba navonok, v skutočnosti akoby bol kráčal po ceste izolácie, podobne ako KĽDR. Martin Ciel, súčasný filmový kritik, spomína: „Ten zásah bol šokujúci, zbytočne brutálny, nepochopiteľný. Utvrdil podľa mňa plno ľudí v tom, že na tej druhej strane sú proste všetko idioti, ktorí sú zrejme tiež v nejakej panike“ (Pamäť národa č. 2/2014).

Svedectvá účastníkov manifestácie o zásahu bezpečnosti sú zdokumentované: „Správali sa ako besní psi... Tými veľkými obuškami zrážali ľudí na zem, nechali ich ležať na zemi a mlátili ďalej stojacich ľudí hlava-nehlava.“ Podrobné svedectvá sú zaznamenané v publikácii Bratislavský veľký piatok (J. Ch. Korec) a Čas svitania (J. Šimulčík). Spisovateľka Hana Ponická na zásah spomína slovami: „Kričí celá ulica, najprv z oblokov nad nami, potom i z chodníkov: ,Bijú, bijú, nič im nerobili, došliapu ich, mlátia ich, fuj, fuj, fuj!‘ Nevidíme už sviečky ani hlavy, ani dáždniky, postavy, nič nevidíme z dvoch skupiniek dievčat a chlapcov, ktorých som mala stále pred očami, s hrôzou sledujem brutálny tlak tiel a štítov špeciálnych útočníkov, či nemienia svoje obete celkom zmačknúť o bľach pristaveného vysokého vozidla, ale nemôžem vidieť, či ich sprešovaných do voza vyhodili alebo čo iné s nimi spravili: niekoľko z útočníkov špeciálnej jednotky obrátilo sa už proti kričiacej ulici, kričím ešte i ja s celou ulicou, kričíme všetci už len ,Fuj, fuj, fuj‘. Štíty pred sebou, vykročia špeciálni v bielych halenách proti nám, zachráň sa, kto ako vieš.“

V článku Olega Pastiera s názvom Tri dni v jednom meste čítame: „Videl som najmenej 10-tisíc pokojných občanov so sviečkami v tichej modlitbe bez jediného provokačného gesta či hesla voči polícii, štátu alebo socializmu. Videl som ‚štátnu moc‘ v celej jej brutalite a netolerantnosti k odlišnému názoru na tento svet, videl som debakel hrubej hmoty nad duchom. A to stačí...“ (zdroj: Fragment K, 1988, č. 2).

Poznáme mená zatknutých, ale nepoznáme mená všetkých účastníkov manifestácie. Vieme ich dohľadať? Spoznáme ich osobné príbehy?

Pre historickú pamäť je potrebné uchovať skutočnosť o rozsahu a dosahu Sviečkovej manifestácie. Vláda Slovenskej republiky sa v tomto roku prihlásila aj k statočnosti manifestujúcich: „... prejavuje úctu všetkým, ktorí sa, riskujúc svoje životy, osobnú slobodu či profesijnú kariéru, postavili na odpor neľudskému režimu doma i v zahraničí.“ Verejnoprávna RTVS ponúkla zaujímavú sériu dokumentárnych filmov o činnosti ŠtB. Pri informovanosti o najväčších demonštráciách absentuje informácia o tejto bratislavskej z 25. marca 1988.

Na druhej strane je tu film Slobodní, ktorý hľadá zlatú niť nášho zápasu o viac slobody a demokracie. Potreba vyšetriť zákerné vraždy, odčierniť materiál k Sviečkovej manifestácii a vecne informovať o našej ceste k slobode sú rovnako dôležité ako verejné pripomenutie si pamätného dňa SR – Dňa zápasu za ľudské práva.

Foto: svieckovamanifestacia.sk