Rekviem za Gazu Som ako priateľ Izraela spoluvinníkom novej genocídy?

Je najvyšší čas, aby som ako celoživotný obdivovateľ a priateľ Izraela už niečo povedal o konaní izraelskej armády v Gaze.

Isteže, mohol by som sa donekonečna vyhraňovať voči tomu, ako predpojato sa občas aj u nás informuje o vojne na Blízkom východe.

1. Príznačné napríklad je, že aj naša „proizraelská“ mainstreamová tlač na to, čo Hamas 7. októbra spáchal v izraelskom pohraničí, stále používa pojmy ako „teroristický útok“ alebo „masaker“. Pripadá mi to ako čudné bezmyšlienkovité zľahčovanie.

Nechápem, prečo nikto nepoužije starý dobrý trefný termín „pogrom“. Vzhľadom na to, že útok vykonali tisíce paravojenských ozbrojencov z územného celku, ktorý okrem medzinárodného uznania mal všetky atribúty štátu, dalo by sa hovoriť aj o invázii.

O invázii, oproti ktorej ruské napadnutie Ukrajiny 24. februára 2022 vyzeralo až džentlmensky.

2. Stále nemáme dôveryhodné zdroje priamo z miesta diania. Keď naše médiá píšu o počte zabitých a zranených, čerpajú priamo alebo nepriamo z informácií ministerstva zdravotníctva kontrolovaného Hamasom. Treba pritom vedieť, že teroristická organizácia vo svojich údajoch nerozlišuje medzi zabitými civilistami a vojakmi Hamasu. Odhaduje sa, že približne tretina zabitých je teroristov.

Toto „ministerstvo“ momentálne tvrdí, že v Pásme Gazy bolo už zabitých viac ako 31 900 Palestínčanov. Neodvážim sa tvrdiť, že to číslo je úplne mimo, možno približne sedí. Ale nevieme to.

3. Až príliš ľahko sa dá spochybniť dôveryhodnosť druhého dôležitého zdroja z Gazy – OSN. V gazanských školách UNRWA vymazali Izrael a hebrejčinu z učebných materiálov, v učebnici UNRWA bola velebená teroristka, ktorá v autobuse zabila 38 civilistov vrátane desiatich detí, a viacerí zamestnanci UNRWA boli priamo členmi Hamasu, ktorí 7. októbra išli unášať, vraždiť a znásilňovať.

Terorizmus v mene OSNOrganizáciu UNRWA prestalo financovať už dvanásť krajín, ďalšie to zvažujú

Christian Heitmann

4. Najnovšie aj u nás vinia Izrael, že v Gaze vyvoláva „hladomor súčasnej doby“. „Je to neprijateľné,“ povedal v pondelok vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú politiku Joseph Borrell, „Izrael provokuje hladomor.“

Teraz netvrdím, že v Gaze nie je hladomor, neviem to povedať. No mätie ma, že v najserióznejších západných médiách od prvého dňa vojny čítam, že hladomor „akútne hrozí“ – a po takmer polročnej vojne stále iba „akútne hrozí“.

Považujem za závažné, keď OSN vo svojej tohtotýždňovej analýze odhaduje, že z 2,2 milióna Gazanov je až 677-tisíc v piatom, najhoršom stupni ohrozenia hladomorom. Problém je v dôveryhodnosti zdroja, ktorému je venovaný bod 3.

Vzhľadom na to, že útok 7. októbra vykonali tisíce paravojenských ozbrojencov, dalo by sa hovoriť aj o invázii. O invázii, voči ktorej ruské napadnutie Ukrajiny 24. februára 2022 vyzeralo až džentlmensky.

5. Potom je tu najhoršie zo všetkých obvinení, genocída.

Určite, v Izraeli zaznievajú hlasy ako „Gaza delenda est“, sú však menšinové a neexistuje dôkaz, že by sa izraelská armáda úmyselne pokúsila vyhladiť značnú časť palestínskeho obyvateľstva.

Mohol by som pokračovať ďalej a ďalej, nejasností a predpojatosti je tu veľa.

Ale nič to nezmení na tom, že už aj ako priateľ Izraela musím povedať: stačilo.

Už je to neprimerané.

Už to nikam nevedie.

Aj keď svet alebo aj samotný Izrael napokon nepripúšťa skutočný hladomor, máme tu holý nespochybniteľný fakt, že Gaza je zničená.

Kde majú títo ľudia po vojne žiť?

Budú žiť v zrúcaninách.

Nebudem predstierať, že môj súcit s Palestínčanmi je nejako extra rozvinutý. Je mi ľúto detí.

Keďže zo všetkých dostupných prieskumov vieme, že sa nejaká tá väčšina medzi dospelými Gazanmi stotožňuje s vražednou ideológiou, ktorá sa prejavila 7. októbra, pre väčšinu dospelých Gazanov platí, že si sami za svoju biedu môžu.

Určite, medzinárodné právo zakazuje útoky na civilistov, to je psia povinnosť aj pre brániacu sa stranu ako Izrael, z hľadiska morálky je to však chúlostivejšie.

Pri pohľade na fotografiu priemerného gazanského chlapa mi v žiadnom prípade nepríde na um „nevinný palestínsky civilista“.

Rozdelenie rolí je až príliš jasné: na jednej strane máme židov, ktorí si vybudovali jeden z najobdivuhodnejších, najúspešnejších a najkrajších štátov sveta.

A na druhej strane máme taký presný opak, že ho radšej ani nejdem opísať. Nechcem kolegom, ktorí ma editujú, spôsobiť zbytočnú prácu.

Palestínčania z Gazy sú – objektívne povedané – vyvrheli sveta. Ešte aj ich arabskí a moslimskí bratia nimi opovrhujú. Vidieť to už na tom, že žiadna arabská krajina nepustí ani jedného Gazana na svoje územie.

Preto hovorím: Keby Izrael svojím ťažením dosiahol aspoň niečo – napríklad jedno desaťročie relatívneho pokoja na Blízkom východe –, tak by som mal tiež blbý pocit, ale nejako by som tú obrovskú cenu ešte vedel akceptovať.

No čoraz viac sa obávam, že jednej z najlepších armád sveta sa v Gaze nedarí. A čo by bolo ešte horšie: že sa jej spôsobom, ako to robí, dariť ani nemôže.

Izraelská dilemaČo urobiť s Pásmom Gazy po vojne?

Christian Heitmann

Teraz sa hrá o Rafah. Teda o mestečko na južnej hranici Gazy, kde sa v súčasnosti pred bojmi ukrýva 1,5 milióna z 2,2 milióna obyvateľov Gazy.

Celý svet sa snaží Izrael presvedčiť, aby od zámeru pozemnej operácie v tomto zúfalo preplnenom stanovom tábore upustil.

Predseda Rady EÚ Charles Michel včera po bruselskom samite EÚ v mene celej Únie vyzval Izrael na okamžité zastavenie paľby. Okamžité a trvalé prímerie už presadzujú dokonca aj USA, dotyčnú rezolúciu dnes v Bezpečnostnej rade OSN však zablokovali Rusko a Čína.

Sú samé silné argumenty za to, aby si Izrael pozemnú operáciu v Rafahu rozmyslel. Jeden menej známy: Rafah bol jediný volebný obvod Gazy, kde Hamas s odstupom prehral jediné demokratické voľby, aké sa tam kedy konali.

Ak si niekto v Gaze zaslúži zľutovanie, tak sú to Rafahčania. Pravdepodobnejšie, žiaľ, je, že ich čaká kulminácia pekla.

Argumentácii izraelskej vlády nechýba logika: „Ak necháte štyri prápory [Hamasu] v Rafahu, prehrali ste vojnu a Izrael túto vojnu neprehrá,“ hovorí izraelský minister pre strategické záležitosti Ron Dermer. Pozemná ofenzíva v Rafahu podľa Dermera bude, „aj keď bude Izrael nútený bojovať sám. Aj keby sa celý svet obrátil proti Izraelu vrátane Spojených štátov, budeme bojovať, kým bitku nevyhráme“.

Pýtam sa, prečo tá vojna trvá tak dlho.

Kým je vojna, Benjamin Netanjahu, ktorý po 7. októbri môže voľby už len prehrať, zostane v úrade. Dlhá vojna jemu a jeho klike vyhovuje.

Dobre, včera v najväčšej nemocnici Gazy údajne zabili cez 140 teroristov a takmer 500 zatkli. Gratulujem. Medzitým som však dlhé týždne viackrát netušil, čim sa tam izraelská armáda vlastne zaoberá.

Prečo to ide tak pomaly?

Ako je možné, že po mobilizovaní 300-tisíc rezervistov a zhodení údajne 12-tisíc bômb stále nie je Hamas úplne rozprášený? Ako je možné, že po takmer polroku stále nechytili hlavného plánovača invázie Jahjáa Sinvára? Prečo ani tunelový systém Hamasu zrejme nie je úplne zničený? Boja sa tam poslať vojakov?

Možná odpoveď je, že Izrael vedie tú vojnu ako typická krajina Západu. Absolútnou prioritou je ušetriť životy svojich vojakov, všetko ostatné je druhoradé.

Proti fanatickej islamistickej armáde, ktorá je v populácii hlboko zakorenená, to nemusí stačiť. Zistili to Američania v Iraku a v Afganistane.

Hamas a IzraelPrečo? A ako ďalej?

Roman Joch

Obávam sa, že je ešte jeden silný dôvod, prečo to robia tak pomaly: kým je vojna, Benjamin Netanjahu, ktorý po 7. októbri môže voľby už len prehrať, zostane v úrade. Dlhá vojna jemu a jeho klike vyhovuje.

Nikomu inému na svete to nevyhovuje, jemu áno.

Takto to speje ku katastrofe.

Situácia by pritom nebola úplne beznádejná.

Zaujímavé je, ako sa početní Palestínčania, ktorí žijú s izraelským pasom v Izraeli, držia na uzde. Počas polroka vojny som nepočul o násilníckom čine z ich strany. Musia sa strašne trápiť, ale prejavujú Izraelu pozoruhodnú lojalitu.

Ako keby spolunažívanie bolo predsa len možné...

Pozoruhodné je aj to, ako žiaden arabský alebo moslimský štát nevyhrocuje situáciu na úroveň veľkej regionálnej vojny. Ešte aj ten Irán a Hizballáh sa správajú na svoje pomery relatívne umiernene.

Dokonca nevyzeralo ako vylúčené, že vojna napokon vedie k novému usporiadaniu na území Izraela/Palestíny.

Len aby sa tá vojna už skončila!

Ako priateľ Izraela v danej situácii cítim zodpovednosť, veľmi však neviem, čo mám robiť.

Len aby sa tá vojna už skončila! Nechce sa mi veriť, že by Izraelčania páchali genocídu, ale niekto sa s nimi musí rozprávať. Je to úloha nás, čo sme ešte s Izraelom zadobre. 

Nechce sa mi veriť, že by Izraelčania páchali genocídu, ale niekto sa s nimi musí rozprávať.

Ako Európania nemáme na Izrael žiadne vojenské páky.

Máme istú diplomatickú váhu, lebo práve v našom okolí sa nachádzajú posledné vlády sveta, ktoré sú svorne na strane Izraela. Netuším, aký postoj má štvrtá vláda Roberta Fica, no práve moja vlasť Rakúsko a náš sympatický spoločný sused Česko patria momentálne medzi najviac proizraelské vlády vôbec.

Je to úloha nás, čo sme ešte s Izraelom zadobre. Zranený Izrael nemá dôvod počúvať rady antisemitov starého strihu, ktorí dvíhajú svoje škaredé hlavy, alebo antisionistiek nového strihu z harvardskej transgender Antifa.

Je to na nás. Nato sú priatelia. Nie nato, aby ťa potľapkávali, keď si sa vydal na zlú cestu.

Viem, že to znie trošku bezradne. Veď bezradný aj som. Osobne nemám blízkych v Izraeli, ktorých by som mohol ovplyvniť, tak to píšem do slovenských novín. Takpovediac do vetra.

Diplomatické kanály, kreatívne nápady, dobré slová, všetko sa cení. Budem vďačný za každý návrh. 

Jeden detail ma ako katolíka zamestnáva zvlášť: už od prvého dňa riešim záhadu, prečo sa táto prekliata vojna začala práve 7. októbra – na môj milovaný sviatok Panny Márie Ružencovej.

Nemám na to odpoveď.

Ale asi nič nepokazím, ak dám nejaký ten ruženec navyše – za Gazu.