Režisér Juraj Nvota: Názor je len kúsok človeka, nie je to všetko
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Keď čítal reportáž M. M. Šimečku, ktorý sa v lete 2022 vydal túlať po červenej značke lesom, aby vychodil pocit bezmocnosti nad vojnou v susednej Ukrajine, cítil sa rovnako. „Nevedel som, čo robiť s tou náložou smútku a bezradnosti,“ hovorí režisér Juraj Nvota.
V divadle aj v škole, kde pôsobí, urobili zbierky peňazí aj potrebných vecí, ale pocit bezmocnosti neustupoval a neustupuje. „V čase, keď by ľudstvo mohlo zachraňovať klímu, investovať do vzdelania a kultúry, musí zbrojiť a chystať sa na tretiu svetovú, ktorá už vlastne prebieha,“ dodáva Nvota.
Hoci aj svojich študentov učí, že „cestopis na javisko nepatrí“, niekedy si okolnosti vypýtajú výnimku. To sa stalo aj teraz. Tento týždeň v bratislavskom divadle Astorka Korzo ’90 odpremiérovali inscenáciu na motívy reportáže Príhody tuláka po Slovensku, ktorú Juraj Nvota režíroval.
V rozhovore sa rozprávame aj o tom,
- čo ho presvedčilo, že Tuláka treba preniesť na javisko;
- ako sa dá žiť vo svete, kde má každý svoju pravdu a nikto nikomu neverí;
- či to, čo robí Ficova vláda, už možno nazvať normalizáciou,
- čo mu pomáha, keď ho prepadne bezmocnosť.
Milan M. Šimečka sa vybral na púť s tým, že sa nechá viesť náhodou. Zohrala niekedy vo vašom živote dôležitú úlohu náhoda?
Život beriem ako jednu náhodu za druhou. Niekto vraví, že všetko je náhoda, a iní zas, že nič na svete nie je náhoda. Náhoda je prekvapenie, neočakávanie. Dnes často počuť: „To sa dalo čakať… to ma neprekvapuje.“ Mňa prekvapilo divadlo. Dostal som sa k nemu cestou náhody? Neviem. Divadelne som sa predtým nikdy neprejavoval. V detstve skôr ako indián. Náhodou som dostal ponuku hrať vo filme, režírovať operu alebo film? Asi hej. Náhodu beriem v živote ako dobrého kamaráta.
Príhody tuláka po Slovensku
Odkráčali ste niekedy takú dlhú trasu ako Milan M. Šimečka?
Takú dlhú nie, ale v mladosti sme s kamarátkami a kamarátmi prešli hrebeňovku Nízkych Tatier, Západných Tatier a Roháčov, Malej aj Veľkej Fatry a Slovenský raj. Spávali sme pod holým nebom. Zvyšok leta sme trávili v spoločnej drevenici.
Zapojil som sa do takzvaného „dreveničiarskeho hnutia“, na ktorého čele stáli Maňo a Marko Hubovci. Pomáhali sme si pri oprave dreveníc. Pritom sme stretli veľa prirodzene múdrych starších, ale aj mladších ľudí. Boli sme radi, keď nás prijali, keď sme pred nimi obstáli. Raz nám bača na Podšípe zveril dve jalovice, aby sme mu ich s kamarátom previedli domov, do Končitej. Neviem, prečo nám dôveroval. Museli sme s nimi prebrodiť Oravu, prejsť niekoľko kilometrov pomedzi autá, po hlavnej oravskej ceste, vystúpiť na Medziholie a spustiť sa do doliny. Večer sme boli veľmi pyšní.
Pamätáte si, aký ste mali pocit, keď ste jeho reportáž prvýkrát čítali?
Úplne totožný. Ani ja som nevedel a stále neviem, čo robiť s tou náložou smútku a bezmocnosti. Jeho útek do lesa som chápal, ale veľmi ma prekvapovali ľudia, ktorých stretol. Aj v dobrom, aj v zlom. Vtedy som si myslel, že vyhlásenie „Ak príde Putinovo vojsko na Slovensko, pôjdem ho vítať s červenou zástavou“ je absurdný výrok čudáka.
Dnes tento názor propaguje vláda Slovenska. Chcel som povedať naša vláda, ale nedokážem to slovo naša vysloviť, lebo stále verím, že väčšina Slovákov si nepraje nadvládu Ruska nad Ukrajinou a Slovenskom.
Čo vo vás najviac z toho textu rezonovalo?
Stretnutie s hasičom na Dobrej Vode. Ten človek mal
