Akcia B – rozprávanie o mlčaní v SND Táto téma by si zaslúžila pútavejšie rozohranú a menej didaktickú drámu

Ide o knihu Marianny Oravcovej Akcia B. Nové predstavenie v SND sa volá Akcia B – rozprávanie o mlčaní.

Hru napísal Peter Pavlac, ktorý sa cítil veľmi oslovený knihou aj jej filozofickým presahom nesúcim sa okolo Wittgensteinovho tvrdenia, že „o čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať“.

Na tom je postavený aj príbeh Jozefa L., starého muža, ktorý nesie v sebe boľavú históriu svojej rodiny. Nehovoril o nej jeho otec a vlastne ani on, jeho syn. Ale prídu na návštevu vnúčatá, jeden je neukotvený mileniál, fotograf, ktorý nevie nájsť svoju tému, druhá študentka dramaturgie, ktorá trpí tým, aký hrozný svet im generácie otcov či starých otcov zanechali.

Áno, tí mladí sú aj trochu smiešni, také nedospelé deti, hoci už dávno nie sú v detskom veku. Nejako sa to stane, že mladí chcú počúvať ten rodinný príbeh a starý otec začne rozprávať. Potom sa to trošku čudne zvrtne, lebo sa ukáže, že mladý muž má v ruksaku škatuľu plnú dokumentov a spolu so sestrou čítajú z tých dokumentov, teda zjavne interpretujú podstatné fakty z knihy Marianny Oravcovej.

Divák sa dozvie veľa faktov, ale samotné dramatické dielo tým trpí. Martin Huba sa snaží svoju postavu budovať ako rozporuplného človeka, ktorý nedokázal svojho zmĺknutého otca pochopiť a po emigrácii s ním aj takmer prerušil kontakt.

Zlom v rodine prišiel v roku 1952, keď sa začala akcia B, teda vysťahovávanie inteligencie, živnostníkov, politikov a umelcov z miest, na Slovensku najmä z Bratislavy.

Vtedy sa dostane do obce Jasenová aj otec Jozefa L., s manželkou a so synom bývajú v chlieve, z kníhkupca sa stane robotník v kameňolome. Strašné je to, že táto rodina prežila prenasledovanie Židov počas slovenského štátu, matka Jozefa L. je Židovka a vďaka úkrytu v dome a manželovej obetavosti toto prenasledovanie prežili.

Zuzana Kocúriková a Martin Huba ako manželia, ktorí sú vysťahovaní z Bratislavy do Jasenovej. FOTO – Robert Tappert

Otec rodiny ich ochránil. Politicky sa nijako neangažoval, bol iba majiteľom kníhkupectva a vydavateľstva a tiež rozľahlého bytu, a tak rodina musela z Bratislavy. Otec Jozefa L. to bral nielen ako poníženie, ale asi ako vlastnú neschopnosť ochrániť svoju rodinu, zabezpečiť jej dôstojný život. A preto zmĺkol, lebo „o čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať“. Alebo o čom nemožno mlčať, o tom treba hovoriť. S týmto motívom sa tu často hrá.

Niet pochýb, že zámer SND bol veľmi ušľachtilý. Pripraviť dramatické dielo týkajúce sa jednej krutej éry socializmu. Keď ľudia neprichádzali o život, ale o svoje domovy, prácu a dôstojnosť.

Lenže je tu trochu problém.

To predstavenie je síce veľmi didaktické, ale stráca tak na dramatickej sile. Divákovi je hercov občas až ľúto, najmä tých mladších, ktorí tu nemajú veľmi čo hrať, často iba čítajú dokumenty. Pritom je tu do postavy mladého muža obsadená nová posila SND – Daniel Žulčák, ktorý utkvel v pamäti ako kľúčová postava seriálu RTVS Čas nádejí. Ale aj keď sa snaží, naozaj nemá veľmi čo hrať. Možno s výnimkou jednej scény, keď je v úlohe úradníka, ktorý príde prezrieť byt rodiny pána Jozefa L.

Martin Huba a Zuzana Kocúriková majú občas drobnú možnosť ukázať dramatickú akciu a pokúsiť sa o divadlo. Ale je to komplikované, lebo ambíciou tu je najmä poučiť diváka.

Autori inscenácie operujú tým, že je to neobjavená téma, akési biele miesto v dejinách, ktoré sa takto snažili vyniesť na svetlo sveta. Takže je to akoby také prvé otvorenie dôležitej témy.

Ale dovolím si nesúhlasiť. Akcia B nie je až taká neznáma téma.

O tom, ako prebiehala a ako poznamenala životy tých, ktorých zasiahla, sme už čítali v mnohých autobiografických knihách, dokonca sme ju videli aj vo filmoch.

Bez veľkého prieskumu si autorka spomína napríklad na český film Bratia, ktorý priniesol príbeh bratov Mašínovcov a dostal nedávno Českého leva ako najlepší celovečerný film.

Vysťahovanie Mašínovcov z ich bytu a ich nútený odsun do polorozpadnutého domu v obci Činěves je tu veľmi dôležitým motívom a filmársky veľmi silne spracovaný.

Ale o akcii B sme sa mohli dozvedieť aj zo životopisných kníh slovenských politikov, novinárov či umelcov. Napríklad v knihách o Imrichovi Karvašovi či Petrovi Zaťkovi, ekonómoch, ktorí pripravovali SNP a potom ich komunisti zatvárali a trápili aj ich rodiny (Imrich Karvaš skončil vinou akcie B v Tatranskej Lomnici, Peter Zaťko v Tisovci, kde pracoval v kameňolome).

Martin Huba v hlavnej postave Jozefa L. FOTO – Robert Tappert

Veľmi pôsobivé svedectvo o akcii B je aj v knihe Žo Langerovej Vtedy v Bratislave, ktorá sa pred časom stala bestsellerom. Jej opis toho, ako túto akciu prežívala a čo všetko jej priniesla, ostal v pamäti.

Langerová píše, ako po zatknutí jej muža prišli do ich bytu v Bratislave „dve nezhovorčivé osoby“, urobili podrobný súpis všetkých vecí. Listina obsahovala všetko od spodnej bielizne a lyžičiek až po nábytok uložený vo dvore. „O niekoľko týždňov ma zavolali na národný výbor, kde mi odovzdali výmer. Do 15. marca sme sa mali vysťahovať. Dostala som možnosť zvoliť si medzi dvoma obcami. Zodpovedný úradník starostlivo zdôraznil, že by som sa mala cítiť šťastná, lebo som dostala trojtýždňovú výpoveď a mohla som si vybrať, zatiaľ čo iní boli často prinútení opustiť mesto v oveľa kratšom čase a vysťahovať sa, kam ich pridelili. Mená obcí boli pre mňa celkom nové, ale dovolili mi pozrieť sa na mapu, a tak som si vybrala tú bližšiu. A poďakovala som sa za toto privilégium.“

Langerová sa dostala na dedinu, do domu bývalého kulaka. Dedina ležala trištvrte hodiny chôdze od najbližšej železničnej stanice. A bola to pre ňu v každom ohľade nová skúsenosť. A už sa naučila brať veci tak, ako prichádzajú. A najmä starosť o deti ju zocelila a naučila sa, že si treba zvyknúť na všetko. To však neznamená, že rezignovala. Naopak, intenzívne vnímala život okolo seba.

Priznala, že ona ako mestské dieťa nerozoznala cukrovú repu od tabaku, pšenicu od ovsa a kačíča od húsaťa, ale tu zrazu pomáhala pri poľnohospodárskych prácach, pri pretŕhaní cukrovej repy, pri zbere cesnaku a vďaka domácim občas ochutnala aj lahôdky, ktoré roky nevidela, a jej dcéra mohla piť čerstvé mlieko priamo od kravy.

Aj v takýchto situáciách boli veľké ľudské drámy a to prepletanie sa dedinských a mestských ľudí, pričom obeťami boli jedni aj druhí, muselo byť vzrušujúce. Tam sa museli diať silné drámy.

A isto neboli výlučne pochmúrne. Áno, niekto o tej strate domova, biede, ponížení dokázal po rokoch vzrušujúco rozprávať aj písať knihy, iný to zavrel v sebe a mlčal do konca života.

Toto je téma zrelá pre veľký dramatický príbeh aj pre veľkú scénu.

Ale v SND si tentoraz trúfli iba na takú komornú drámu, veľmi didaktickú, pretkanú čítaním dokumentov. Ľudská dráma je tu skôr naznačená ako rozohraná, hoci sa Martin Huba aj so Zuzanou Kocúrikovou snažia, ich postavy sú len veľmi nahrubo načrtnuté.

Aj preto sa to hrá len v najmenšej sále SND, zrejme sa počíta s tým, že tento typ divadla je len pre úzky okruh ľudí, ktorých to obzvlášť zaujíma, chcú sa dozvedieť detaily tej akcie, alebo to využijú školy, aby spestrili výuku dejepisu. Dvaja mladí hrdinovia, ktorí sa snažia tému pochopiť, by to mali uľahčiť aj iným mladým ľuďom.

Ale to je trochu malá ambícia. Táto téma by si zaslúžila veľkolepejší formát.

A potom by nebolo treba oživovať upadnutú pozornosť divákov narážkami na súčasnú politiku, napríklad o tom, že aj dnešným prezidentským kandidátom chýba dobré vzdelanie.