Šálka kávy s Jurajom Pigulom V kláštore veselo – s monsignormi aj karabiniermi

Sedím konečne po dlhom čase na pivečku s kostolníkom Ivanom. Odkedy som sám Slovák v komunite a don Sergio odišiel do neba, zostal mi ešte Ivan na jedinečné chlapské debaty. 

Pizzeria sa zapĺňa, vonku hustá hmla a my si veselo rozprávame kúsky svojich životných príbehov. Ivan je Ukrajinec, už dlhé roky v službách Kostola sv. Františka, kde chodím slúžiť pravidelne v nedele a cez týždeň. Jeho pozlostí žena, mňa spolubratia, tak sa smejeme, že je stále o čom rozprávať. 

Zrazu mi zvoní telefón: „Juraj, monsignore sa ešte nevrátil!“ Pozriem na hodinky, je pol desiatej. „A čo navrhuješ?“ pýtam sa predstaveného. „Keď mi neodpovie do pätnástich minút, voláme karabinierom. Prosím, vráť sa hneď!“

„Pizza-nepizza, pivečko-nepivečko, padre, musíš ísť,“ smeje sa Ivan. „Kde skončil váš monsignore?“ V duchu premýšľam. Nechce sa mi veľmi ísť nikam. Nedeľa večer, mal som náladu na relax, nie na ďalší stres. „Odišiel dnes okolo poludnia autom. Nikto z toho nebol nadšený. Mal dnes prednášku v mestečku Voghera u rehoľných sestier.“ 

Ivan zostal prekvapený. „On ešte šoféruje? Koľko má rokov?“ „Eh“, odpovedám, „má osemdesiatpäť a nikoho sa nič nepýtal, vzal auto a odišiel. Typický monsignore.“

Keď som prišiel do kláštora, nášho spolubrata už hľadali karabinieri. Odišiel z kláštora sestier okolo osemnástej a dostal sa niekde, odkiaľ nevedel ísť ďalej. Chvalabohu, že mu telefón fungoval a karabinieri ho mohli vystopovať. Nasadli sme do auta a išli sme ho hľadať. Kapitán karabinierov nám najprv povedal, že máme ísť smerom na Lungavillu. Nastavil som GPS a vošli sme do hustej hmly.

Šálka kávy s Jurajom PigulomDon Sergio a jeho „cannoli siciliani“

Juraj Pigula

Išiel som ako autopilot, len podľa toho, čo mi ukazoval mobil. Hmla ako mlieko. Prešli sme rieku Pád a pokračovali ďalej. 

Medzitým môj predstavený komunikoval s karabiniermi. Kapitán okresnej jednotky sa predovšetkým uisťoval, či ideme dobre, a nakoniec nás presne doviedol na miesto činu. „Ešteže máme dobré susedské vzťahy,“ vzdychal môj šéf. 

Karabinieri sú totiž už vyše sto rokov naši susedia. Štát si privlastnil časť kláštora s vnútorným nádvorím a zriadil tam nedávno aj krajské riaditeľstvo. Keď potrebujú priestory na stretnutia, tak im ich radi ponúkneme a musím povedať, že oni zasa poctivo chodia na všetky slávnosti týkajúce sa sv. Augustína. Stráž karabinierov a ich pozdrav „saluto“ počas omší sem-tam postavia do pozoru alebo zobudia veriacich, lebo zarinčia ich kovové šable.

Kapitán nás skvele navigoval. Prešli sme okolo cintorína v dedine a vošli na úzku poľnú cestu. Už sme videli svetlo z poľa a betónovú zátarasu, pri ktorej sa náš monsignore otáčal a skončil v priekope. Dvaja karabinieri v službe nás pozdravili. 

Auto bolo v poli, kúrilo sa v ňom a monsignore si tam len tak sedel. Všetko som skontroloval, pozdravil monsignora a pomohol mu dostať sa na cestu k nášmu autu. Pozdravil karabinierov, ako keby sa práve skončila pontifikálna omša: „Odvahu, chlapci, odvahu. Ďakujem a nech vás žehná Pán. Ešteže ma svätý Augustín ochránil.“

Usadil som ho do auta. Karabinieri sa nás pýtali, ako tam skončil. Ako dokázal odbočiť z hlavnej cesty tak, že skončil medzi poľami v priekope? „Ehm, tajomstvo viery,“ zažartoval som. 

„Nemal by šoférovať, kontrolovali sme vodičák, má osemdesiatpäť a vidno, že nevidí úplne dobre. Keď sme ho našli, bol zmätený a chcel prečkať do rána tu. Naokolo sú tu vlci, v noci stačí ísť na malú potrebu a neviete, čo na vás vyskočí!“ Krčil som plecami a kýval som hlavou, že majú pravdu. No v tej hmle som nevidel nič ani ja.

Predstavený šiel skontrolovať auto. Bolo mu do plaču. Upokojil som ho, že teraz nič nevyriešime. „Je polnoc, zajtra prídeme a auto dáme doviezť k automechanikovi niekde v okolí. Z priekopy ho aj tak nikto neukradne ani neodtlačí!“

Šálka kávy s Jurajom PigulomPrekvapivý list od Anny

Juraj Pigula

„No, padre, nieže dopadneš ako náš monsignore,“ smial som sa vo vlaku ďalšiemu svojmu spolubratovi pri spomínaní na nedávne kláštorné udalosti. Vracali sme sa z Ríma, on si fotil rýchlosť vlaku Italo, lebo nemohol veriť vlastným očiam pri tých vysokých cifrách. Keď dofotil, povedal mi: „Počuj! Mám síce len osemdesiatdva a mohol by som ešte jazdiť, stačí, keď požmurkám na lekárku. Som celkom vo forme na svoj vek! Ale viem, že na konci roka mi platnosť vodičáku vyprší a ja ho už obnovovať nebudem. Viem, že musím prijať svoj vek, spomalenejšie reakcie a odkázanosť na druhých.“ 

Prekvapil ma tento starý letec, obdivovateľ techniky a všetkých vymožeností digitálnej doby. Lietal na svojom vetroni do sedemdesiatky, teda čo je to pre neho jazdiť autom do deväťdesiatky?! A tak si vravím, že tieto myšlienky by ma mohli sprevádzať životom, aby som vedel stále odhadnúť čas i sily. Mať správne načasovanie! A môj strážny anjel mi šepká: „Zostarni múdro, Juraj. Toto ti chcel povedať tvoj spolubrat.“

Pri poslednom slávení prenesenia pozostatkov svätého Augustína koncom februára ma môj spolubrat letec naučil ešte niečo. Keď sme vyložili urnu s relikviami, chytil provinciála za rameno a povedal: „Tu pred naším svätým otcom ťa chcem poprosiť o zmierenie, prepáč.“ A provinciál s očami najprv vygúlenými, potom zaslzenými mu podal ruku a objal ho. 

Po štyroch rokoch nedorozumení a vzťahovačnosti vyhrala odvaha odpustenia a prípitok na nové začiatky. Jeden z ďalších zázrakov svätého Augustína. Ochránil monsignora, zachránil srdce pilota. 

S Ivanom, kostolníkom, si budeme mať o čom pri pive porozprávať a na čo pripiť. Dni sa predlžujú, slnka je viac a hmly menej. Len dúfam, že už bude všetko pokojné a na Veľkú noc nastane zázrak nového pokoja.