10 rokov anexie Mýtus o vždy ruskom Kryme

Pred desiatimi rokmi Rusko nelegálne anektovalo ukrajinský polostrov Krym. Ukončil sa tak proces, ktorý začala plazivá okupácia ruskou armádou, vtedy kremeľským režimom vydávaná za iniciatívu „slušných ľudí“ či „zelených mužíčkov“.

Anexia Krymu sa započala koncom februára 2014, keď neoznačení ruskí vojaci začali obsadzovať kľúčové budovy na Kryme a blokovať ukrajinské vojenské základne.

Rusko síce smelo rozmiestniť svoje jednotky na Kryme na základe Charkovskej dohody z roku 2010, ale rýchlo prekročilo stanovené limity, nehovoriac o tom, že dohoda Rusku nedávala právo obsadiť vládne budovy a dokonca aj miestny parlament.

Putin vtedy popieral, že by okupanti boli ruskými vojakmi, a hovoril o „slušných ľuďoch“, ktorí si mohli podobné uniformy kúpiť v hocijakom armádnom výpredaji. Až spätne priznal, že od samého počiatku išlo o ruských vojakov.

Po obsadení Krymu okupanti nechali tamojší parlament (mimochodom, bez dosiahnutia potrebného kvóra) vyhlásiť „referendum“, na „správny“ výsledok hlasovania poslancov dohliadali ruskí vojaci.

V referende podľa oficiálnych ruských čísel obyvatelia Krymu takmer do nohy hlasovali za anexiu Ruskom, no samotní Rusi omylom priznali, že podpora bola omnoho nižšia – 50 až 60 % pri volebnej účasti kdesi od 30 do 50 %.

Vždy ruský?

Aj keď v časti verejnosti zaznieva naratív, že Krym bol údajne „vždy“ ruský, nie je to tak. Súčasťou Ruska sa stal až po jeho anexii v roku 1783, teda neskôr než nielen veľká časť ruského Ďalekého východu, ale aj než Tallinn, Riga či Kyjev.

Z tohto dôvodu Vladimir Putin rád tvrdí, že Vladimír I. (960 – 1015) bol pokrstený na Kryme, čím odôvodňuje údajný historický význam polostrova pre Rusko.

Odvoláva sa pritom na stredovekú legendu, ktorá hlása, že Vladimír I., údajne nespokojný s tým, že byzantský cisár mu nedal svoju sľúbenú sestru za ženu, obsadil byzantské mesto Chersonésos. Tam hrozil, že ak cisár nenaplní svoj sľub, potiahne ďalej na Konštantínopol. Vystrašený cisár preto svoju sestru presvedčil, aby sa vydala za barbara zo severu výmenou za prísľub, že sa Vladimír obráti na kresťanstvo.

Antický Chersonésos sa pritom nerovná juhoukrajinskému Chersonu neďaleko ústia Dnepra, ale bol gréckym (neskôr byzantským) mestom na juhu Krymu, zhruba zodpovedajúci dnešnému Sevastopolu (dnešný Cherson založila až v roku 1778 Katarína II.).

Či je legenda pravdivá, je medzi historikmi dodnes sporné. Zatiaľ čo Serhij Plochyj ju vo svojej knihe The Gates of Europe. A History of Ukraine považuje za pravdivú, napríklad Timothy Snyder je skeptický. Švajčiarsky historik a dlhoročný profesor univerzity vo Viedni Andreas Kappeler vo svojej knihe Ungleiche Brüder: Russen und Ukrainer vom Mittelalter bis zur Gegenwart (Nerovní bratia: Rusi a Ukrajinci od stredoveku až po prítomnosť) považuje krst Vladimíra I. na Kryme za „možný“, tvrdé dôkazy v prospech jednej či druhej verzie však neexistujú.

Táto akademická diskusia je vcelku zaujímavá, ale pre dnešnú situáciu úplne irelevantná a absurdná. Nielen preto, že by inak celé Slovensko patrilo Budapešti, ale aj preto, že kultúrne a historické dedičstvo Kyjevskej Rusi a Vladimíra I. patrí rovnako Ukrajincom, Rusom i Bielorusom, tak ako dedičstvo Franskej ríše a Karola Veľkého nie je exkluzívne nemecké ani francúzske.

Ukrajinci pod tlakomPo páde Avdijivky sa rozhodne, či Rusi dokážu postupovať a poraziť Ukrajinu

Christian Heitmann

Tatári na Kryme

Nezávisle od toho, či bol Vladimír I. pokrstený na Kryme, v Kyjeve alebo na nejakom inom mieste, je nutné poznamenať, že Krym vtedy nebol osídlený Slovanmi. Juh polostrova vtedy obývali Gréci, potomkovia antických kolonistov, ktorí boli súčasťou byzantskej thémy (provincie) Cherson, a v ich blízkosti žili krymskí Góti, potomkovia Ostrogótov, ktorí na Krym dorazili počas sťahovania národov (počas druhej svetovej vojny preto nacisti argumentovali, že Krym je staré germánske územie).

Ďalej na sever ležala step, ktorou sa v priebehu stáročí valili početné kočovné kmene, Skýti, Huni, Maďari, Kumáni, Pečenehovia a nakoniec aj Mongoli i Tatári.

Mongoli síce v roku 1240 dokázali nadobro poraziť Kyjevskú Rus, ktorá vtedy už bola skôr vágnym zhromaždením rôznych kniežatstiev než zjednoteným „štátom“, ale aj ich impérium sa následne rozpadlo na niekoľko menších jednotiek.

Dedičstvo Mongolov vo východnej Európe prevzala Zlatá horda, aj tá sa však v 15. storočí rozdrobila na niekoľko chanátov, v ktorých dominovali Tatári – Kazaň, Astrachán, Sibír a Krym.

Pozoruhodné paralely

V druhej polovici 18. storočia začalo Rusko výraznejšie expandovať na juh a v rusko-tureckej vojne 1768 – 1774 drvivo porazilo Osmanskú ríšu. V následnom mieri z Küçük Kaynarca museli Turci odstúpiť severné pobrežie Čierneho mora a Krymský chanát, dovtedy vazal Osmanskej ríše, sa formálne stal nezávislým. Fakticky však bol ruským protektorátom.

V skutočnosti si Rusi brúsili už zuby na druhý krok – úplné pohltenie chanátu. V roku 1783 porušili jeho nezávislosť, ktorú len pár rokov predtým sami garantovali, a Krym anektovali.

Najprv si vynútili presídlenie pravoslávnej menšiny, prevažne Grékov, na juhoukrajinskú pevninu do okolia Mariupola. To, čo bolo neskôr vysvetľované ako pomoc pred akýmsi tatárskym útlakom, malo omnoho prozaickejší dôvod – odchod pravoslávnych roľníkov chanát hospodársky zruinoval, a keď vypuklo povstanie proti chánovi, ten požiadal Rusov o pomoc. Rusi bratskú pomoc, samozrejme, radi poskytli, vyslali armádu a chána rýchlo presvedčili, aby pristal na „zjednotenie“ územia s Ruskom.

Ako píše Helena Ulbrichtová v knihe Poloostrov Krym: od křižovatky kultur k ruské kolonii, anexia polostrova v roku 2014 sa tak nápadne podobala na jeho prvú anexiu v roku 1783.

Mimochodom, aj samotný názov „Krym“ je tatárskeho pôvodu, v Ruskom impériu sa preto región označil antickým názvom Taurida. Po tejto prvej anexii boli mnohí Krymskí Tatári (Qırımtatarlar alebo aj Qırımlar) vyhnaní zo svojich pozemkov a utiekli do Osmanskej ríše alebo na juh polostrova, ktorému dominuje krymské pohorie. Napriek tomu až do prelomu 19. a 20. storočia tvorili (relatívnu) väčšinu populácie na polostrove.

Príbeh Kaliningradu, ktorý Rusi zdedili ako nemecký problémA dnes je pre nich príležitosťou, ako desiť Európu

Christian Heitmann

Nezávislosť?

Podľa ruského sčítania obyvateľstva v roku 1897 boli najväčšou etnickou skupinou na Kryme Krymskí Tatári (36 %) nasledovaní Rusmi (33 %) a Ukrajincami (12 %). Okrem nich na polostrove žili aj početné menšiny Židov (čiastočne miestni obyvatelia Krymu a Karaiti, čiastočne aškenázski Židia z bývalej Rzeczpospolitej), Arménov (kupci z Kaukazu a Osmanskej ríše), Nemcov a Bulharov (prisťahovalci počas 19. storočia).

Po rozpade ruského impéria sa ponúkali dve cesty – tá prvá bola vytvorenie nezávislého krymskotatárskeho štátu, Krymskej ľudovej republiky, ktorá vznikla v decembri 1917. O jej osude však už krátko nato rozhodli boľševické vojská, ktoré v januári 1918 Krym obsadili, prezidenta Nomana Çelebicihana odvliekli do Sevastopola a vo februári bez procesu popravili.

Bolo preto jasné, že Krym sa vydá tou druhou, ruskou cestou. Boľševici na Kryme vyhlásili Tauridskú sovietsku socialistickú republiku, a aj keď krátko nato Krym obsadili nemecké a ukrajinské vojská, po ich odchode sa na Kryme vystriedal rad bielych, červených aj regionalistických vlád. Bieli vedení Denikinom a Piotrom Vrangeľom Krym udržali až do novembra 1920, keď ho nadobro dobyla Červená armáda.

Jediným výdobytkom Krymských Tatárov bola autonómia pod červenou zástavou, ktorá im aspoň v počiatočných rokoch sovietskej vlády garantovala isté kultúrne práva. Aj o tie však prišli počas druhej svetovej vojny.

Palác krymského chána a mešita v meste Bachčisaraj na Kryme. Zdroj: Wikimedia

Deportácia a zrušenie autonómie

Hoci mnohonásobne viac Krymských Tatárov bojovalo v radoch Červenej armády než na strane kolaborantov s Nemcami a Tatári sa podieľali aj na partizánskom odboji, pre Stalina bola vojna pohodlná príležitosť, ako sa zbaviť „nespoľahlivých“ národov. V máji 1944 preto nariadil deportáciu Krymských Tatárov – asi 230-tisíc ľudí – do Strednej Ázie.

Už v predošlých desaťročiach poklesol podiel Krymských Tatárov aj v dôsledku hladomoru počas kolektivizácie a kolonizácie Rusmi z 36 % (1897) cez 25 % (1926) na 19 % (1939). Po roku 1944 z nich na Kryme nezostal takmer nikto.

S deportáciou miestnych Krymských Tatárov zanikol aj dôvod krymskej autonómie a v roku 1945 bola preto Krymská autonómna SSR rozpustená a nahradená obyčajnou Krymskou oblasťou. Do opustených tatárskych domov sovietsky režim nasťahoval prisťahovalcov z iných častí Sovietskeho zväzu, prevažne Rusov, a až do roku 1989 Krymským Tatárom zakázal návrat do svojej domoviny, vtedy už na Ukrajine.

V roku 1954 sa totiž Krymská oblasť stala súčasťou Ukrajinskej SSR. Dôvod bol pomerne prostý: Krym bol hospodársky a infraštruktúrne úzko previazaný s ukrajinskou pevninou, a preto dávalo väčší zmysel územie spravovať z Kyjeva než z ďalekej Moskvy.

Oficiálne však sovietsky režim argumentoval úplne inak a na transfer územia si vybral 300. výročie Perejaslavskej dohody medzi kozáckym hajtmanom Bohdanom Chmeľnyckým a Moskvou. Keďže sa dohoda nezachovala, jej presné znenie je dodnes sporné. Ruská (a následne aj sovietska historiografia) ju vyzdvihovali ako „znovuzjednotenie“ Rusov a Ukrajincov, kým Ukrajinci ju zväčša interpretujú ako omnoho voľnejšiu aliančnú dohodu počas spoločného boja proti Poliakom.

Mapa Krymu z roku 1928. Foto: Wikimedia.org

Obnovenie autonómie

S blížiacim sa rozpadom Sovietskeho zväzu sa aj politické dianie na Ukrajine opäť dostalo do pohybu. Na Krym sa začali vracať Krymskí Tatári a v januári 1991 94 % obyvateľov Krymu v referende podporilo obnovenie Krymskej autonómnej SSR – i keď hlavným dôvodom autonómie tentoraz nebolo ukotvenie postavenia Tatárov ako menšiny v Rusku, ale Rusov ako menšiny na Ukrajine.

Keďže Rusi v roku 1989 tvorili len 67 % obyvateľstva Krymu, za autonómiu vtedy musela hlasovať aj väčšina Ukrajincov (25,8 %). To však platilo aj naopak, keď v decembri 1991 obyvatelia Ukrajiny hlasovali o nezávislosti štátu, v Krymskej ASSR podporilo nezávislosť 54 % hlasujúcich. V Sevastopole, ktorý tvorí vlastnú administratívnu jednotku, to bolo 57 %.

Začiatkom 90. rokov počas prehlbujúcej sa hospodárskej krízy síce silnela nespokojnosť s novými pomermi, no po kompromisnom riešení z roku 1998, ktoré garantovalo Krymu ďalekosiahlu autonómiu, sa situácia upokojila. Prieskum v roku 2013 ukázal, že zatiaľ čo 23 % obyvateľov Krymu podporovalo pričlenenie k Rusku, 52 % uprednostňovalo zachovanie statusu quo ako súčasti Ukrajiny a 12 % žiadalo autonómiu Krymských Tatárov.

Až do obsadenia polostrova ruskou armádou bola akákoľvek zmena statusu Krymu okrajovou záležitosťou – za všetko hovorí skutočnosť, že strana Ruská jednota, ktorej líder Sergej Aksionov bol Rusmi v roku 2014 dosadený za miestodržiteľa Krymu a ktorá sa ako jediná pohrávala s myšlienkou anšlusu polostrova, v posledných slobodných voľbách v roku 2010 získala len 4 % hlasov.

Za pripomienku stoja aj opakované tvrdenia Ruska, že voči Ukrajine nemá územné nároky – hranice Ukrajiny uznalo nielen v Budapeštianskom memorande z roku 1994, ale aj v rusko-ukrajinskej zmluve o priateľstve z roku 1997 a v takzvanom Charkovskom pakte v roku 2010. Aj v roku 2008, krátko po vojne s Gruzínskom, Putin vyhlásil, že „Krym nie je sporným územím“, a podotkol, že Rusko „zavŕšilo rokovania o svojich hraniciach“.

Dnešná situácia

Najtvrdšie sa anexia Krymu dotkla miestnych Krymských Tatárov, ktorí sú ruskými úradmi urputne prenasledovaní.

Ich hlavný politický orgán, Medžlís krymskotatárskeho národa, Rusko zakázalo v roku 2016, a hoci Medzinárodný súdny dvor zákaz zamietol, Rusko rozsudok súdu (ako obvykle) ignoruje.

Z vyše 200 politických väzňov na Kryme je viac než 120 Krymských Tatárov, ktorí sú uväznení bez práva na spravodlivý proces. V niektorých prípadoch, tak ako v procese s novinárkou Lutfije Zudijevou 20. marca, pojednávania netrvajú dlhšie než osem minút.