Tribute to Ivan Palovič

Druhým festivalovým koncertom 63. Banskobystrickej hudobnej jari v stredu 20. marca 2024 organizátori pripomenuli kultúrnej verejnosti dvojité jubileum významného slovenského klaviristu. Spoločným koncertným večerom s dielami slovensko-britských skladateľov ho interpreti – klaviristka Jordana Palovičová a violista Ivo Palovič – venovali pamiatke svojho otca, ktorý by bol v minulom roku oslávil 85 rokov, pred 30 rokmi však predčasne ako 55-ročný odišiel navždy.

V úvode koncertu zazneli emotívne slová dcéry Jordanky.

„Je pre nás nesmiernym potešením opätovne sa po roku vrátiť do Banskej Bystrice, s ktorou nás spájajú hlboké rodinné putá prostredníctvom nášho prastarého otca Viliama Paulínyho, na ktorého odkaz sme hrdí. Náš otec nás, žiaľ opustil príliš skoro, mnoho profesionálneho ostalo nevypovedaného, no v pamäti nám ostali napr. jeho skvelé interpretácie Hummelovho Klavírneho koncertu a mol či Cikkerovho Concertina, za ktorých tónov sme vyrastali. Možno aj odtiaľ pramení láska ku domácej tvorbe, ktorej sa s úprimným zanietením venoval. Mnohé diela z jeho repertoáru som neskôr naštudovala.

V spomienkach mi utkvelo domáce muzicírovanie, prostredníctvom štvorručnej hry ma naučil milovať Mozartove symfónie. Veľmi si cením aj spoločné vystúpenie, keď ma na začiatku mojich konzervatoriálnych štúdií sprevádzal v Klavírnom koncerte A dur KV 414 salzburského rodáka. To neskôr viedlo k ponuke účinkovať na koncerte mladých talentov so Slovenskou filharmóniou, ktorý s dojatím na sklonku života sledoval. V tom čase sa dalo u môjho mladšieho brata len ťažko predvídať, akou profesionálnou cestou sa uberie, no otcove prianie – v prípade, že by si Ivan vybral cestu hudobníka – bola profesia violistu. Napriek hudobníckemu domácemu ovzdušiu nás však rodičia nikdy vo výbere povolania neovplyvňovali. Plne dôverovali našim pedagógom bez toho, aby do ich práce zasahovali. Tak ostala hudba pre nás koníčkom aj zdrojom radosti.“

Bratislavský rodák Ivan Palovič (13. januára 1938 – 12. decembra 1993) sa začal učiť hrať na klavíri pod vedením prof. Rudolfa Macudzinského. Na Bratislavskom konzervatóriu ho viedla prof. Anna Kafendová, rok študoval na Leningradskom konzervatóriu v triede prof. J. M. Chaľfina a štúdium hry na klavíri ukončil na VŠMU u prof. Kafendovej. Na návrh Jána Cikkera získal Ivan Palovič v roku 1966 Herderove štipendium a začal študovať vo Viedni na Hochschule für Musik und darstellende Kunst u prof. Bruna Seidelhofera, u ktorého študovali aj Martha Argerich, Rudolf Buchdinder či Friedrich Gulda. Popri pedagogickej činnosti na VŠMU celý aktívny umelecký život Ivana Paloviča napĺňala koncertná činnosť. Viac o tejto osobnosti si prečítate na webe Hudobného centra TU…

V prvej časti koncertu uviedla Jordana Palovičová diela troch slovenských skladateľov – klavírne akvarely Jána Cikkera Čo mi deti rozprávali (1962), sonátu Túžba (2021) súčasnej autorky Kataríny Koreňovej a napokon jedny z „hier“ Ilju Zeljenku – Hry pre Biancu pre klavír a štyri bongá (1991). Hudba pre deti a o deťoch mala významné zastúpenie v inštruktívnych a koncertných dielach našich skladateľov. Obdobie ich vzniku bolo mimoriadne prajné, potreba zaplniť „biele miesta“ v klavírnej literatúre bolo nezvyčajnou výzvou.

K prvolezcom patril spolu s Eugenom Suchoňom aj Ján Cikker, zodpovednosť ostala na oboch. Cikker bol mimoriadne dobrým klaviristom, prvé dielka písal už ako dieťa a neskôr od Sonatíny (1933), Variácií (1935) cez jednoduché Uspávanky (1942), Dve skladby pre mládež (1948), virtuózne Tatranské potoky (1954) napísal ako zrelý päťdesiatnik aj interpretačne náročný – dnes už klasický cyklus s 15 roztomilými náladovými obrázkami, ktoré nezaprú v sebe detský údiv, strach lásku, nehu, zvedavosť.

Od pár sekundového (Chyť ma!) až po viac minútový (Musí každý zomrieť?) mal každý jeden obrázok v interpretácii Jordany Palovičovej charakteristický uhol pohľadu, emocionálne nasadenie aj technickú dispozíciu s bravúrou. Ján Cikker (1911 – 1989), ktorý vlastné deti nemal, si „satelitnými“ dielami možno „odskočil“ od náročných operných opusov, avšak smutno-krásne obrázky evidentne nevznikli iba ako „vedľajší produkt“, ide o efektné klavírne dielo.

Jordana Palovičová má k slovenskej tvorbe veľmi blízky vzťah, nahrala Cikkerove klavírne dielo a participovala aj na kolekcii CD Eugena Suchoňa. Klavírnym „rozprávaním“ sa dokázala „prihovoriť“ aj banskobystrickému publiku, bohatou fantazijnou predstavivosťou a technickou bravúrou zhmotnila aj osviežila klavírne obrazy, pritom pedálovou rezonanciou nádherne „zlievala“ jednotlivé akvarelové príbehy. Osobitne mi konvenovali brilantne uháňajúci Vlak ide! (11), v Cikkerovom hudobno-tempickom názore určite ako predstava rýchlovlakov budúcnosti, hebkým impresionizmom poznačené „oslobodenie“ Vypustil som motýlika (13), trillerovsky ladená Tam je mátoha (9) a hutnou akordickou sadzbou tajomný Čo je les (4). Jordana Palovičová pritom „nekreslila“ iba akvarely, boli to aj sýte oleje, skvele „nanášané“, presvedčivo zvládnuté aj zažité.

Banskobystrická rodáčka a dlhoročná pedagogička Konzervatória J. L. Bellu Katarína Koreňová (1973) sporadicky dopĺňa ponukový list slovenských skladateľov. S rukopisom precítenej spontaneity, nie samoúčelného experimentu, bola 2-časťová sonáta Túžba dostatočne čitateľná. Intimitu impresionisticky ladeného diela s bohatstvom akordických, intervalových a tónových štruktúr miestami rušila dĺžka niektorých úsekov, čím sa autorka sama „okrádala“ o tajomno vlastnej výpovede.

Jordana Palovičová interpretačne vyniesla žiadostivú farebnosť diela s mimoriadnou imagináciou a zmyslom pre metrorytmicky náročný detail. Druhá časť sonáty s pripomienkou smrti blízkeho človeka – In memoriam Helmut – bola reminiscenciou covidovej pandémie, kde v rozkolísanej dynamike – quasi symbolu záverečného boja so smrťou – napokon „víťazia“ tragické udalosti v stíšenom, definitívne zanikajúcom móde s jediným konečným tónom v nekonečne.

Je známe, že Ilja Zeljenka (1932 – 2007) nemal záľubu v špeciálnych pomenovaniach svojich diel, išlo mu viac o všeobecnosť, než „zavádzajúcu“ programovosť. Výnimkou sú kolekcie „hier“, kam patria aj Hry pre Biancu a 4 bongá, venované nemeckej klaviristke Blanke/Biance Sitzius, známej z festivalu súčasnej hudby Melos-Ètos. Skladateľ sa v nich hrá s rôznymi hudobnými konštrukciami, behmi, rytmickými posunmi, opakovaniami rytmických modelov, drobnej melodiky, zmenami taktu a metra, agogických zvláštností … s cieľom dosiahnuť hudobnú pulzáciu a auditívnu variabilitu faktúry aj s pridaním úderov na bongá v kombinácii s klavírnym partom. Jordana Palovičová sa elegantne ujala obidvoch pozícií a s dynamicky exponovaným „barbarským“ záverom a šokujúcim ukončujúcim bongom v dynamike piana, zakončila prvú polovicu koncertu s mimoriadne priaznivou odozvou v publiku.

Druhá polovica koncertu patrila dvom britským skladateľom: dodnes dostatočne nepoznanému Frankovi Bridgeovi (1879 – 1941), známemu učiteľovi Benjamina Brittena (na revanš ho učil šoférovať a hrať tenis) aj nekompromisnému rebelovi odmietajúcemu zaobchádzať s violou ako s druhotriednym nástrojom a odvážnej Rebecce Clarke (1886 – 1979), jednej z prvých žien – členiek profesionálneho orchestra v Londýne (1913). Obaja získali špičkové vzdelanie na Royal College of Music, boli výbornými violistami, Bridge aj dirigent. Pre sólovo málo prezentovaný nástroj zanechali multištýlové autorské portfólio prevažne komorných skladieb a jeden z prvých hráčov na viole, slávny Lionel Tertis (1876 – 1975) požiadal Bridgea o nové skladby pre Tertis Viola Library v snahe budovať repertoárový archív.

Prečítajte si tiež:
BBHJ 2024 (recenzie)

V interpretácii Iva Paloviča zazneli v úvodnom bloku tri charakterovo rôznorodé, relatívne krátke skladby, písané pôvodne pre husle. Na úvod to bolo rozjímavé andante tranquillo v Heart´s Ease H 161a, nasledovala šansónovo čarovná Norse Legend H 60 s quasi extrahovanou farbou violončela a Gondoliera H 80 s prímesou francúzskeho impresionizmu hneď v úvodných arpeggiách.

Nasledovali autentické diela pre violu s veľkým interpretačným záberom. Bridgeove Dve skladbypre violu a klavír (1908) tvoria vyváženú dvojicu, pritom ostro kontrastujúce časti vo farbe a výraze sa zvyknú uvádzať aj samostatne. Interpretácia Iva Paloviča vychádzala z tohto antagonizmu, prvá časť Pensiero H 53a bolo v jeho ponímaní elegickým kusom s „čokoládovou“ nižšou polohou a s tajomným dialógom klavíra, druhé Allegro appassionato H 82 so silným hudobným (rómskym?) temperamentom malo prevahu a silu v chromatickej škále končiacej vo vysokej polohe v mimoriadne stíšenej dynamike za plnosti akordického klavírneho partu. Pôvodný zámer s treťou časťou Allegretto, ktorá sa nehráva, dokončil  v roku 1980 editor Paul Hindmarsh, inak aj autor Bridgeovej katalogizácie diel.

Na záver koncertu zaznel violový skvost, trojčasťová takmer polhodinová Sonáta pre violu a klavír s kurióznou históriou. Rebecca Clarke ju začala komponovať na prelome rokov 1918 – 1919 počas koncertného turné na Honolulu. Na návrh americkej mecenášky a organizátorky festivalu komornej hudby Mrs. Elisabeth Sprague Coolidge (pozn. bola doživotnou podporovateľkou Franka Brigea), sa Clarke so sonátou prihlásila na Second Berkshire Festival Competition v Pittsfielde. Bolo iróniou, že členovia festivalového výboru sa domnievali, že autorom sonáty je buď Ravel alebo Bloch pod pseudonymom Clarke.

Sonáta spôsobila senzáciu, postupne z repertoáru zmizla a na autorku sa zabudlo. Jej objavenie bolo podobným príbehom ako pri prvom uvedení, dielo však už z koncertných pódií nezmizlo, dočkalo sa orchestrálnej verzie a patrí medzi kultové diela violistov. Sonáta zahŕňa celú škálu emócií a nálad, dôležitým interpretačným aspektom je rovnováha vášnivého a rapsodického prejavu s tichými, impresionisticko-improvizačnými náladami vo vonkajších častiach.

Súrodenci Palovičovci sa hneď v úvodnom Impetuoso vzájomne dopĺňali v hudobne dravom dialógu, so striedajúcimi sa rapsodicky stíšenými lyrickými úsekmi, aby na konci dospeli k veľkému melodickému vyvrcholeniu. Škoda, že pucciniovsko-teatrálne Vivace strácalo miestami interpretačnú presvedčivosť, con sordino pizzicato pôsobilo mdlo, zvukový handicap nepomohol oživiť ani angažovaný klavírny sprievod.

K záverečnému Adagio-Allegro s klavírnym sólom v úvode sa postupne tlmenými tónmi pridal aj part violy a Ivo Palovič nanovo siahol po emocionálne silných a interpretačne mimoriadne náročných poryvoch. Pritom mu zvukovo „vzdialený“ klavír nechal veľkoryso priestor aj pre tremolá, naberajúce postupne na intenzite. Obaja umelci v závere koncertu dokázali, že boli interpretmi nielen emočných vrcholov, ale aj pádov, ktoré si (ich) v dielach našli. Brilantný klavírny sprievod Jordany Palovičovej, ktorý presiahol svoju „kompetenciu“, žiaril vnútorným prežívaním a dodával potrebnú „infúziu“ celkovému vyzneniu.

Autor: Mária Glocková

písané z koncertu 20. 3. 2024

Tribute to Ivan Palovič
Banskobystrická hudobná jar 2024
Robotnícky dom
20. marca 2024

Jordana Palovičová, klavír
Ivo Palovič, viola

Ján Cikker: Čo mi deti rozprávali, klavírne akvarelyI.
Katarína Koreňová: Túžba, sonáta pre klavír
Ilja Zeljenka: Hry pre Biancu pre klavír a štyri bongá
Frank Bridge / Veronica Leigh Jacobs
Heart´s Ease pre violu a klavír
Norse Legend pre violu a klavír
Gondoliera pre violu a klavír
Frank Bridge: Dve skladby pre violu a klavír
Rebecca Clarke: Sonáta pre violu a klavír