Berlínska Deutsche Oper je divadlom s veľmi širokým repertoárových rozpätím, ktoré musí citlivo vnímať konkurenčné prostredie veľkomesta s troma prvotriednymi opernými domami. Zatiaľ čo talianska romantická dráma spred Verdiho v ďalších dvoch absentuje, Deutsche Oper stavila (popri repertoárovej Lucii di Lammermoor) na Annu Bolenu od Gaetana Donizettiho.
Nevytvorila novú inscenáciu, ale prevzala pred dvoma rokmi uvedenú podobu režiséra Davida Aldena z Zürichu. V decembri minulého roka mala Anna Bolena, prvý prenikavý úspech 33–ročného Gaetana Donizettiho, svoju berlínsku premiéru. V druhom bloku, s čiastočne pozmeneným obsadením, sa vrátila v troch marcových termínoch.
Zatiaľ čo napríklad Wagnerovou tetralógiou Prsteň Nibelungov môžu pred vypredanými hľadiskami súperiť Štátna i Nemecká opera hockedy, s talianskym belcantom musia narábať obozretnejšie. No posledné z trojice marcových predstavení (19. 3. 2024) sa odohralo pred plným auditóriom a s veľkým úspechom u publika.
Takzvaná tudorovská trilógia (Anna Bolena, Maria Stuarda, Roberto Devereux) je prepojená anglickými dejinami z daného obdobia a postavou kráľovnej Alžbety I. Tá sa však v Anne Bolene neobjavuje, pretože v čase popravy druhej manželky Enrica VIII. mala len tri roky. Režisér David Alden na scéne a v kostýmoch Gideona Daveya však Alžbetu nevynechali a zakomponovali ju do deja v podobe dieťaťa (o niečo staršieho ako v realite), sediaceho v úvode na veľkom tróne a objavujúceho sa v zlomových momentoch. To bola celkom šťastná a nie samoúčelná idea.
Posledné dni života Anny Boleny (budem sa držať talianskych a nie anglických tvarov mien hrdinov), druhej zo šiestich manželiek Enrica VIII, ktorý ju zavrhol, keďže mu neporodila potomka mužského rodu, zasadili tvorcovia inscenácie medzi steny svetlo-fľakatého priestoru. Ten je predeľovaný spúšťaním hnedej, viacvýznamovej steny. Našli cestu kompromisu medzi historizujúcimi a nadčasovými elementmi, pričom nechýbali ani renesančné maľované obrazy. Dosiahli účinné zmeny prostredia, v drevenej stene využili kvázi lóžové otvory pre umiestnenie zboru a napokon v závere nechýbala ani ilúzia väzenia.
Ani v kostýmoch sa inscenácia nepridŕža jedného štýlu. V zhode s réžiou posúva dianie do štyridsiatych až päťdesiatych rokov 20. storočia. Voľnou kolážou odevov reflektuje rôzne epochy anglického kráľovstva. Z tohto hľadiska pôsobí vizuálny tvar trocha roztrieštene. Najmä však z režijných dôvodov. Konkrétne miešaním realistického slovníka s rôznymi grotesknými, ironizujúcimi, až k čiernemu humoru naklonenými prvkami.
Je to obľúbený Aldenov postoj a ako sám v bulletine priznáva, musel veľmi strážiť hranicu, aby ju neprekročil smerom k nenáležitej paródii voči hudbe. Nadrozmerná kostra, objavujúca sa v 2. dejstve určite vizuálnemu tvaru neprospela, na druhej strane väčšina výjavov mala – aj pomocou svetelnej a projekčnej réžie (naprogramovali ich Elfried Roller a Robi Voigt), či maskovania zboru škraboškami – hodnovernú, miestami až silnú atmosféru.
Nevedno či a do akej miery sa upravovali profily postáv, prípadne detaily v aranžmánoch, keďže v marcovom obsadení zo štvorice protagonistov boli dve zmeny. Enricov charakter bol pomerne nekonvenčný, vyhrotene brutálny, živočíšny a v ťahaní niekoľkých poddaných mužov v podobe psov na obojkoch, azda trocha za čiarou. Naopak, portrét Anny bol skôr submisívny, akoby zmierený s osudom. Giovannu Seymour zasa viac než v iných navštívených inscenáciách prenasledovali výčitky svedomia. Záverečná poprava Anny sa končí bleskovou tmou v momente, keď sa nad jej hlavou zdvihne meč.
V Berlíne zaznela Donizettiho dráma v plnom rozsahu vyše 180 minút hudby. Je majstrovsky strhujúca v kreslení dramatických situácií, psychologických stavov hrdinov, nesie všetky atribúty belcantovej poetiky v orchestri i na javisku. Hlavné postavy sú vokálno-technicky a v dodržiavaní danej estetiky neúprosne náročné a každá chybička vyjde najavo. Hudobne pripravil reprízový blok taliansky dirigent mladšej strednej generácie Daniele Squeo, v súčasnosti generálny hudobný riaditeľ divadla v Kaiserslauterne.
Koncepčne vystaval partitúru so všetkými náležitými kontrastmi, dal jej plynulý, dramatickými poryvmi vymodelovaný ťah. Zároveň jeho plastická taktovka poskytla možnosť spevákom uplatniť – v korunách držaných výšok i v celkových tempách – ich technické schopnosti. O kvalitách orchestra Deutsche Oper niet žiadnych pochýb, je to po každej stránke vyspelé a disciplinované teleso. S bohatým spektrom farieb a dynamických nuáns znel tiež zbor divadla, ktorý pripravil Jeremy Bines.
Belcantové opery, drámy obzvlášť, stoja a padajú na sólistoch. V titulnej postave sa predstavila 34-ročná talianska sopranistka Federica Lombardi, jeden z najtalentovanejších mladodramatických sopránov, ktorá Annou Bolenou debutovala v milánskej La Scale v roku 2017. Jej poňatie bolo skôr lyrickejšie, nikdy neprepínala hlas, nechala ho voľne tiecť v plynulom legate a koloratúrne úseky zvládla bez technických obmedzení. Je to krásne sfarbený materiál, delikátne frázuje a časom sa zrejme dostavia aj dramatickejšie výrazové akcenty. Záverečná, takmer 25-minútová scéna, ária a cabaletta mala gradáciu aj bez siahnutia po záverečnej výške v trojčiarkovej oktáve.
Jej rivalkou bola slovenská mezzosopranistka Jana Kurucová (do inscenácie vstúpila v marcovom obnovení), ktorá sa na belcantovej pôde udomácňuje aj vo významných operných domoch. Jej lyrický mezzosoprán nadobúda čoraz väčší objem, s rozsahom partu nemá problémy, má potrebnú pohyblivosť. Hlas znie farebne vyrovnane, s leskom v každej polohe a ladil s partnermi. Po hereckej a výrazovej stránke sa stotožnila s danou koncepciou a právom aj jej patrili záverečné ovácie.
Najmocnejšie bravó si na poslednej klaňačke vyslúžil 28-ročný španielsky tenorista Xabier Anduaga ako Riccardo Percy. Poznám ho z festivalov v Pesare i Bergame (bol Gennarom v Lucrezii Borgii) a opäť potvrdzujem, že ide o jedného z najkompetentnejších belcantových tenoristov dnešných čias. Jeho lyrický, lahodne frázujúci tenor naberá v stredoch a hĺbke príťažlivo tmavšiu farbu a zároveň výšky svietia žiarivým jasom. Čaká ho veľká budúcnosť.
Riccardo Fassi (Enrico) poňal postavu v intenciách réžie, jeho vyšší bas má lyrickejší timbre, znie však dostatočne prierazne a technicky isto v každej polohe. Je to ideálny scénický zjav s tvárnym hereckým prejavom. Menej vydarené bolo obsadenie altovej partie Smetona, kde Arianne Manganello chýbala hlavne sýtejšia hlboká poloha. Nádejný tenor preukázal Kangyoon Shine Lee ako Hervey.
Plný operný dom na Bismarckstrasse s kapacitou 1860 miest bol s posledným predstavením Anny Boleny (minimálne v tejto sezóne) maximálne spokojný a len ťažko sa lúčil s výbornou speváckou zostavou. Deutsche Oper potešila milovníkov belcanta a mňa o to väčšmi, že v sólistickej zostave sme mali aj naše úspešné želiezko v ohni.
Autor: Pavel Unger
písané z reprízy 19. 3. 2024
Gaetano Donizetti: Anna Bolena
Deutsche Oper Berlín
Premiéra 15. 12. 2023
Produkcia Opery Zürich, premiéra 5. 12. 2021
Hudobné naštudovanie a dirigent: Daniele Squeo
Réžia: David Alden
Scéna a kostýmy: Gideon Davey
Svetlá: Elfried Roller
Video: Robi Voigt
Zbormajster: Jeremy Bines
Enrico VIII: Riccardo Fassi
Anna Bolena: Federica Lombardi
Giovanna Seymour: Jana Kurucová
Riccardo Percy: Xabier Anduaga
Smeton: Arianna Manganello
Rocheford: Christian Simmons
Hervey: Kangyoon Shine Lee
Zbor, orchester a štatisti Deutsche Oper Berlín
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.