Čo sa Tolkienovi na Dune nepáčilo Pán prsteňov je oslavou lojality a statočnosti, Duna opisuje svet, kde víťazí vôľa mať moc

Keď pristupujete k filmom Duna režiséra Denisa Villeneuvea tak ako ja, teda v zásade bez predchádzajúceho čítania kníh Franka Herberta, dvomi zrejmými vstupmi do celkového prostredia Duny sú Hviezdne vojny a Pán prsteňov.

Vo svojich recenziách prvej a teraz aj druhej časti Duny som do určitej miery porovnal a dal do kontrastu Dunu s Hviezdnymi vojnami. Na tomto mieste by som chcel pouvažovať o Dune v súvislosti s Pánom prsteňov a s väčšou zbierkou legiend J. R. R. Tolkiena.

Duna a Pán prsteňov sú v mnohých aspektoch porovnateľné diela: medzi literárnymi výtvormi 20. storočia stoja skutočne osamotené, pokiaľ ide o ich hĺbku a rozsah budovania nového sveta s kvetnatou a bohatou tradíciou rozvíjajúcou sa vo viacerých zväzkoch kníh. Sú dokončené aj nedokončené a v oboch prípadoch ich nejakým spôsobom posmrtne doplnili synovia týchto autorov.

Je možné, že Tolkien zanechal po sebe oveľa viac nedokončených textov a že Christopher Tolkien možno spracoval literárne dedičstvo svojho otca s väčšou eleganciou ako Brian Herbert dedičstvo toho svojho, no akokoľvek nepresné paralely sú predsa len nápadné a jedinečné. Arthur C. Clarke trefne poznamenal: „Nepoznám nič porovnateľné s [Dunou] okrem Pána prsteňov.“

Dokonca aj Tolkien uznal podobnosť týchto dvoch diel: v liste z roku 1966 vyjadril k Dune svoj silný odpor:

Je nemožné, aby bol aktívny spisovateľ spravodlivý voči inému spisovateľovi píšucemu v rovnakom duchu. Aspoň mne to tak pripadá. Popravde, Duna sa mi skutočne nepáči a v takomto nešťastnom prípade to najlepšie a najčestnejšie voči druhému spisovateľovi je byť ticho a nemať žiadne poznámky.

Tolkien sci-fi poznal a oceňoval

Môže sa zdať divné, že podľa Tolkiena on a Herbert „píšu v rovnakom duchu“, vzhľadom na populárnu predstavu o Tolkienovi ako hundrošovi, ktorý patrí do stredoveku, nenávidí všetko, čo je moderné, a pre ktorého je science-fiction pravdepodobne prekliatím. Tolkien v skutočnosti považoval science-fiction za „veľmi dobré médium na prácu s fantáziou“ a videl, že science-fiction a fantasy sa na seba skôr podobajú, než si protirečia:

Vzťah medzi science-fiction a fantasy je zložitý a aktuálne dôležitý... Je zrejmé, že mnohých čitateľov [science-fiction] priťahuje, pretože robí to isté čo fantasy – poskytuje zotavenie a únik (analyzoval som ich vo svojej Eseji o rozprávkových príbehoch) – a zázraky. No keď sa spisovatelia v dnešnej dobe odvolávajú na slovo „veda“ a používajú určitý element vedeckých poznatkov (niekedy veľmi premenlivo, pokiaľ ide o rozsah a presnosť), ľahšie dokážu čitateľa vtiahnuť do deja napriek istým nepravdepodobnostiam. Legendárny profesor v laboratóriu nahradil čarodejníka.

Karikatúru Tolkiena ako mrzutého spiatočníka stojaceho defenzívne proti technickým a literárnym zmenám a vykrikujúceho „stop“ sa v posledných rokoch podarilo istým spôsobom vyvrátiť, najmä vďaka knihe Holly Ordwayovej Moderné čítanie Tolkiena: Stredozem mimo stredoveku (Tolkien’s Modern Reading: Middle-earth Beyond the Middle Ages).

Tolkien mal veľkú úctu napríklad k H. G. Wellsovi a Isaacovi Asimovovi a bol „očarený“ prvým (a najviac sci-fi) zväzkom kozmickej trilógie svojho priateľa C. S. Lewisa, knihou Malakandra.

Stredozem je zasadená do mýtickej minulosti, avšak Ordwayová uvádza, že Tolkien sa vo svojej zbierke legiend opieral o poznatky zo širokej škály moderných diel a že jeho literárny vkus bol určite dostatočne katolícky na to, aby zahrnul diela spadajúce do kategórie science-fiction.

Tolkien mal veľkú úctu napríklad k H. G. Wellsovi a Isaacovi Asimovovi a bol „očarený“ prvým (a najviac sci-fi) zväzkom kozmickej trilógie svojho priateľa C. S. Lewisa, knihou Malakandra.

Tolkienova nechuť k Dune ma zaujíma čiastočne preto, že aj keď ma fascinujú Villeneuveove adaptácie, ich recenzia je pre mňa výzvou. Musím sa totiž pokúsiť vyjadriť uznanie filmom, ktorých príťažlivosť mi je náročné vysvetliť. Keď čítam vlastné recenzie, pripadajú mi ako opisy filmov, ktoré sa mi nepáčia! A predsa sa mi páčia.

Mám však podozrenie, že by ma Herbertove knihy nebavili – a úryvky z Duny, ktoré som prečítal, na tomto podozrení nič nemenia.

Bolo by ľahké predpokladať, že Tolkiena ako úprimného katolíka odrádzali protináboženské témy Duny, najmä jej dekonštrukcia mesiášskej nádeje. Už len preto si Dunu zrejme neobľúbil. Napriek tomu si Tolkien vedel vychutnať diela o budovaní sveta, ktorých filozofické základy boli v rozpore s jeho vierou, ako boli napríklad tie od H. G. Wellsa.

E. R. Eddisona, ktorého Tolkien chválil ako „najväčšieho a najpresvedčivejšieho spisovateľa ‚vynájdených svetov‘, akého som kedy stretol“, jedným dychom zároveň skritizoval ako „skazeného zlom a skutočne hlúpou ,filozofiou‘“ a „začínajúceho stále viac a viac obdivovať aroganciu a krutosť“.

Dalo by sa takisto predpokladať, že profesora anglického jazyka a literatúry na Merton College zarážali Herbertove obmedzenia ako literárneho štylistu. A opäť, Herbertov priamočiary, publicistický štýl písania nebol tým, kvôli čomu si jeho diela chceli ľudia kúpiť. Tolkien však dokázal v plnej miere oceniť dobre skonštruované fiktívne svety sprostredkované pomocou nenápadných opisov, ako to dokazuje napríklad jeho nadšenie pre H. Rider Haggarda.

Som zvedavý, či by mohol byť Tolkien, ktorý ako filozof a polyglot hovoril mnohými jazykmi a ktorý celkom iste bral veľmi vážne otázku vytvorenia jazykovej stránky svojich svetov, menej náchylný odpustiť Herbertovo jazykové fušovanie, ako bola napríklad jeho skomolená arabčina!

Záber z filmu Pán prsteňov. Foto: TMDB

Villenueve dodal Dune podmanivú atmosféru

Zaujímalo by ma, či by kľúč k Tolkienovej negatívnej reakcii na Dunu, alebo aspoň na časť z nej, mohol spočívať v odpore jeho priateľa C. S. Lewisa voči Trom mušketierom Alexandra Dumasa. Lewis vo svojej eseji O príbehoch (On Stories) napísal:

Ak mať rád príbeh znamená mať rád vzrušenie, potom by som mal byť najväčším žijúcim milovníkom vzrušenia. Faktom však je, že to, čo sa považuje za ,najvzrušujúcejší‘ román na svete, a to Traja mušketieri, ma vôbec nepriťahuje. Odpudzuje ma chýbajúca atmosféra.

V celej knihe sa nehovorí o žiadnej krajine – okrem kopy hostincov a prepadov. Nehovorí sa o počasí. Keď prejdú do Londýna, nie je tam žiadny pocit, že Londýn je iný ako Paríž.

Pán prsteňov, kniha, ktorú Lewis, samozrejme, zbožňoval, prekypuje tým, čo on nazýva atmosférou: strana za stranou nasledujú charakteristiky rôznych regiónov, ktorými prechádzajú spoločníci, od typu krajiny a vegetácie cez rôzne typy obydlí typických pre každú lokalitu až po neustále uvedomovanie si nielen počasia, ale aj atmosférických podmienok ako odrazu boja medzi dobrom a zlom. Mnohých čitateľov až odrádza, koľko „atmosféry“ vnáša Tolkien do svojho príbehu!

Tolkien má skutočne rád to, čo aj Lewis. Ak sa podobne ako Lewis cítil cudzo v diele s chýbajúcou atmosférou, potom aj to, čo odpudzovalo Lewisa u Dumasa, mohlo rovnako odpudzovať Tolkiena u Herberta.

Herbertove texty sú strohé a dynamické, poháňané dialógmi a dejom, s minimálnymi opismi a malým záujmom o fyzické vlastnosti sveta okolo postáv. Zopár počiatočných krátkych kapitol alebo scén sa odohráva v interiéri, a aj keď navštívime tri planéty, len máločo hovorí o tom, ako sa navzájom líšia.

Ak sa mi páčia filmy Duna, je to hlavne kvôli svetom a obrazom, ktoré vytvorili Villeneuve a jeho spolupracovníci.

Keď Atreides prejde z Caladanu na Arrakis, v prvej scéne na Arrakise nachádzame lady Jessicu samu vo veľkej hale. Architektúre danej miestnosti sa venuje trocha pozornosti, no Herbert sa nezaujíma o príchod do nového sveta ani o Paulov prvý pohľad na nekonečný oceán piesku, ktorý ich obklopuje. Keď daná postava hovorí o Arrakise, že je „na rozdiel od Caladanu taký neúrodný“, je to, pokiaľ si spomínam, prvý priamy náznak dojmu vytvoreného ktorýmkoľvek svetom.

Filmoví tvorcovia Duny – ako kameraman Greig Fraser, produkčný návrhár Patrice Vermette, umelecký tím, kulisári, návrhári kostýmov, tím zodpovedný za nájdenie vhodných miest, zvukári, tím zodpovedný za vizuálne efekty a tak ďalej – tu, samozrejme, dodávajú nadmieru toho, čo v Herbertovom diele chýba.

Villeneuve je filmovým režisérom, ktorý sa zaoberá hlavne rozprávaním príbehov a vytváraním svetov pomocou obrazov a zvukov. To, čo Lewis nazýva „atmosférou“, je u Villeneuvea značkou. (Z jeho filmu Blade Runner 2049 si nepamätám takmer nič okrem toho, ako vyzerali niektoré veci: oranžová hmla, mokré špinavé ulice, dekadentné snímky zhmotneného ženského tela, brutalistická estetika taká výrazná aj vo filmoch Dune a tak ďalej.)

Ak sa mi páčia filmy Duna, je to hlavne kvôli svetom a obrazom, ktoré vytvorili Villeneuve a jeho spolupracovníci. Svety, ktoré by som celkom určite nechcel navštíviť – rovnako ako by som chcel navštíviť Stredozem a niektoré, aj keď nie všetky scény zo sveta Hviezdnych vojen, ale ktoré sú dnes živo prítomné v mojej fantázii.

Planéta Arrakis by mohla byť takmer taká nehostinná ako plošina Gorgoroth v Mordore, ale viem si na nej predstaviť život Fremenov tak, ako som to nikdy predtým nevedel. A aj keď ma zaujala predstava jazdy na obrovskom piesočnom červovi, až teraz mi celý proces dáva zmysel. Villeneuve a jeho spolupracovníci vložili do možného realistického stvárnenia ohromné úsilie.

Bitka mýtov: Hra o tróny vs. Pán prsteňov

Rowan Light

Aký svet chceme a aký máme

Sú však iné vlastnosti Duny, ktoré sú pre mňa menej príťažlivé: jednorozmernosť a fádnosť postáv a vzťahov, dominancia machiavelistického utilitarizmu, nedostatok humoru, citov a prirodzenej aj morálnej náklonnosti. Pripadá mi pravdepodobné, že práve pre tieto obmedzenia sa kniha Tolkienovi nepáčila.

Pán prsteňov je oslavou lojality, statočnosti a viery hrdinských postáv, ktoré stoja spoločne proti ohromujúcim presilám a ktoré majú rozhodujúcu úlohu pri veľkom triumfe dobra nad zlom.

V Dune veria v také veci, ako je hrdinstvo a víťazstvo dobra nad zlom, len naivní a poverčiví. To, čo zaváži a čo víťazí, je vôľa mať moc.

Neverím v také hodnoty, a predsa sa pozerám na svet, v ktorom žijeme, a vidím to všade okolo seba. Aj Tolkien to videl a o dejinách hovoril ako o „dlhej porážke“.

Potrebujem Pána prsteňov, aby som v sebe živil zmysel pre to, kým chcem byť a za čo chcem bojovať. Nemôžem však poprieť, že Duna mi v mnohých aspektoch viac hovorí o tom, kde v skutočnosti žijem.

Pôvodný text: ‘Dune’ and ‘The Lord of the Rings’. (c) 2014 Steven D. Greydanus. Všetky práva vyhradené. Uverejnené s dovolením autora. Preložila Daniela Richards.