V dňoch 22. a 23. marca 2024 sa uskutočnia slovenské premiéry baletu Manon na výber z hudby Jula Masseneta. Na svete ho prvý raz uviedol Londýnsky Kráľovský balet 7. marca 1974, teda takmer presne pred 50 rokmi. V hlavných rolách Manon a Des Grieuxa účinkujú sólisti Baletu Slovenského národného divadla v Bratislave Tatum Shoptaugh, Andrea Schifano a Konstantin Korotkov. V role Manon ako hosť vystúpi aj Tatyjana Melnyik, v súčasnosti sólistka baletu Maďarskej štátnej opery v Budapešti. Choreografiu Kennetha MacMillana v SND naštudoval Robert Tewsley a hudobného naštudovania sa zhostil Martin Yates, autor novej inštrumentácie z roku 2011.
Dramaturg Baletu SND Kristián Kohút v programovom bulletine k predstaveniu píše, že príbeh hlavnej hrdinky Manon predstavil po prvý raz v literárnej podobe opát Antoine-Francois Prévost (1697 – 1763) v roku 1731. Svoj román či rozsiahlejšiu novelu Histoire du chevalier Des Grieux et de Manon Lescaut napísal ako rozprávanie jej bývalého milenca, rytiera Des Grieux autorovi po tom, ako sa po smrti Manon vrátil utrápený z Ameriky.
Príbeh sa začína príchodom Manon do Amiens, kam ju rodičia poslali nastúpiť do kláštora „proti jej vôli, nepochybne aby zastavili jej náklonnosť k rozkošníctvu“ (Prévost). Namiesto toho sa však pod vplyvom svojho brata Lescauta postupne mení na kurtizánu a svoj život končí ako prostitútka vo vyhnanstve a chudobe v Amerike, pričom Des Grieux ju sprevádza až po jej smrť.
Dramaturg ďalej píše, že i keď samotný príbeh vnímame ako produkt autorovej fantázie s jemne autobiografickým podtextom, v románe je niekoľko pravdivých skutočností: Manon bola v tom čase bežnou prezývkou a existoval aj rytier Des Grieux. Parížsky Hôtel de Transylvanie sa v noci naozaj menil na herňu a zatváranie dievčat políciou za prostitúciu bolo bežné. A okolo roku 1720 sa škótsky finančník John Law snažil zaľudniť francúzsku Louisianu importom žien pochybnej povesti…
Príťažlivý dej vyvolal mimoriadny záujem, pretrvávajúci podnes. Svedčia o tom mnohé veľmi rôznorodé umelecké spracovania. Už 3. mája 1830, teda rok predtým, ako stihol abbé Prévost vydať svoje dielo, mal premiéru pantomimický balet Manon v choreografii Jeana-Pierra Aumera na hudbu Jacquesa-Francoisa Halévyho podľa libreta Eugèna Scriba. Tancovala v nej aj slávna Marie Taglioni a práve jej brat Paul (ich otec Filippo bol tiež významný choreograf) v r. 1876 vytvoril v Berlíne balet Madelaine na ten istý námet, pričom hudbu napísal Peter Ludwig Hertel.
Pokiaľ ide o operné stvárnenie, r. 1856 napísal Daniel Auber opéru lyrique Manon Lescaut, r. 1884 Jules Massenet operu Manon a r. 1893 Giacomo Puccini Manon Lescaut. V r. 1940 francúzsky režisér Henri-Georges Clouzot natočil film Manon a r. 1969 vznikol film režiséra Jeana Aurela Manon 70 s Catherine Deneuve v hlavnej role s dejom preneseným do súčasnosti.
Pre náš československý okruh netreba zabúdať na veršovanú divadelnú hru Manon Lescaut od Vítězslava Nezvala, ktorú napísal v čase po zániku prvej Československej republiky, keď sa jej česká časť zmenila na nemecký protektorát. Práve vtedy svojou virtuózne napísanou hrou zložil hold češtine ako okupáciou nezničiteľnému básnickému nástroju. Stal sa z nej aj hold Francúzsku, na ktoré Hitler zaútočil v máji 1940 (Ľubomír Feldek).
V roku 1974 britský baletný umelec Kenneth MacMillan (1929 – 1992), jedna z vedúcich osobností choreografie druhej polovice 20. storočia, vytvoril balet Manon na hudbu zostavenú z viacerých diel Jula Masseneta. Svoj prístup k tanečnej tvorbe vyjadril týmito slovami: „Na začiatku svojej kariéry som vedel, že to, čo chcem dať na javisko, musí byť reálnejšie, ako mnohé z toho, čo som videl v 40. a 50. rokoch. Musel som nájsť spôsob, ako rozšíriť klasický [tanečný] jazyk.“ Premiéru 7. marca 1974 v londýnskej Kráľovskej opere za prítomnosti jej veličenstva kráľovej matky Alžbety publikum prijalo s nadšením a potleskom v stoji. SND teda slovenskú premiéru tohto baletu načasovalo takmer presne na 50. výročie svetovej premiéry.
V podcaste SND s Natáliou Dadíkovou K. Kohút hovorí, že súbor sa rozhodol naštudovať MacMillanovu Manon preto, že ju považuje za podstatný prínos do dramaturgie Baletu SND ako súčasť dlhodobého nastavenia línie uvádzania diel, ktoré sa v SND doteraz neinscenovali. Keďže sa Manon od svojej svetovej premiéry s úspechom uvádza na najpoprednejších svetových baletných javiskách, možno predpokladať aj veľký záujem publika.
Podľa N. Dadíkovej štatistiky dokonca vypovedajú o tom, že balet Manon sa vo svete hráva oveľa častejšie ako Messenetove a Pucciniho operné stvárnenia, ktoré sa na Slovensku uvádzali už viackrát (Massenetova Manon mala v Bratislave premiéru naposledy r. 1980 a Pucciniho r. 2012). Z tejto perspektívy možno absenciu diela na slovenských javiskách považovať za obrovské manko.
K. Kohút hovorí, že za dva roky pôsobenia Niny Polákovej ako riaditeľky Baletu SND sa súbor vyvíja na stále vyššiu úroveň, k čomu významne prispievajú aj pozvania baletných majstrov zo zahraničia a dodáva: „Keď majitelia autorskej licencie posudzovali súbor, dospeli k záveru, že sú v ňom umelci, ktorí Manon môžu tancovať. Zariskovali sme a šli do toho. Ak sa po 50 rokoch od svetovej premiéry Manon dostane na dosky SND, je to obrovská príležitosť.“
Vo svojom článku pre SME Národné ďalej píše, že s invenčným neoklasickým slovníkom Kennetha MacMillana sa mohlo domáce publikum zatiaľ stretnúť len zriedkavo a fragmentárne, a to prostredníctvom vystúpení zahraničných umelcov na rôznych baletných galakoncertoch.
Nina Poláková hovorí, že MacMillan vytvoril aj veľmi estetické bezdejové balety, zamerané najmä na čistotu pohybu. V jeho dielach sú však často hlavnými hrdinkami ženy s veľmi sporným riešením svojej životnej situácie z pohľadu morálky a etiky. V takýchto baletoch tancovala napr. aj rolu baronesy Mary Vetsere z baletu Mayerling, ktorá bola milenkou rakúskeho korunného princa Rudolfa. Oboch našli mŕtvych 30. januára 1889.
Postavy podobného druhu patria medzi jej najobľúbenejšie, pretože umožňujú vyjadriť veľmi rozsiahlu škálu emócií a osobnostných stavov od zamilovanosti cez boj o lásku až po bezmocnosť a východisko v smrti. Hovorí, že „diela tohto druhu nabádajú zamyslieť sa, aby človek nielen jednoducho rozlišoval dobro od zla, ale aj chápal konanie ľudí v spoločnosti danej doby, ktorá ponúka len isté príležitosti“, resp. iba obmedzené možnosti, ako nájsť východisko.
Podľa K. Kohúta Mac Millan libreto Manon v porovnaní s románom abbého Prévosta po dohode s dizajnérom Nicholasom Georgiadisom upravil, skrátil, takže sa skôr podobá na Pucciniho operu. Jasnejšie dramaturgické usporiadanie so zjednodušenou zápletkou a najmä dôraz na ženskú hrdinku lepšie napĺňali požiadavky baletu.
Pre MacMillana bolo základom určiť si, čo Manon v živote pokladá za najhoršie – je to život v chudobe, ktorý pre ňu znamená pomalé umieranie. Preto pokladá za morálnejšie samú seba predávať a zabezpečiť si tak slušné živobytie. Sila inscenácie tkvie aj v tomto zvláštnom nazeraní na hlavnú rolu, ktorá získava sympatie diváka aj napriek tomu, že koná nemorálne – je to istý paradox.
K. Kohút ďalej hovorí, že MacMillanovo spracovanie ponúka dve úrovne vnímania diela: prvou z nich sú zborové scény, v ktorých sa odvíja obraz historickej doby, rámcujúc tak celé tanečné plátno. Doslova sa v nich ukazujú jednotlivé spoločenské vrstvy – okrem šľachticov a vojakov aj žobráci, trestanci, kurtizány či prostitútky – ako aj hranice morálky, ak vôbec nejaké boli. Preto je baletné stvárnenie zborových scén veľmi zaujímavo vrstevnaté a nie je v ňom uniformovaná neosobnosť veľkých lineárnych zborových tancov z klasických baletov či ornamentálna javisková kresba romantického baletného repertoáru.
Namiesto toho sú často bohato štruktúrované na komornejšie tanečné a pantomimické výjavy, vytvárajúce komplexný obraz doby a podstatu atmosféry, pričom prirodzene modelujú svet, v ktorom sa odohráva príbeh. Baletný majster Robert Tewsley, ktorý mnohokrát v Manon tancoval a kedysi bol študentom Kennetha MacMillana na Royal Ballet School v Londýne a spolupracoval tam aj s Frederickom Ashtonom, k tomu hovorí, že pre MacMillana je typické, že okrem hlavného príbehu sa na javisku súčasne odvíjajú aj mnohé ďalšie. Nie je to tak, že ak sa deje niečo uprostred javiska a všetko ostatné sa zastaví. Pred piatimi rokmi začal spolupracovať s nadáciou, ktorá si kladie za cieľ udržiavať choreografie tohto druhu v živej pamäti ľudstva.
Druhou, nosnou úrovňou diela sú duety (pas de deux) Manon a Des Grieuxa. Z prvého z nich cítiť nevinnú radosť a čistú mladú lásku, ktorá vzplanula pri prvom stretnutí. Emocionálne vášnivý duet v neútulnom byte Des Grieuxa v druhom obraze prvého dejstva je zároveň prvým vrcholom diela. N. Poláková hovorí, že je mimoriadne technicky náročný, pričom tanečník musí dbať, aby pôsobil ľahko. Pred koncom druhého dejstva, kedy sa Manon vzdáva bohatstva a vracia k milencovi, obidvaja stvárňujú duet odpustenia, potvrdzujúci hĺbku a silu ich lásky.
Vrcholom diela je záverečné pas de deux partnerského splynutia, pri ktorom Manon zomiera. Sú v ňom prudké energické, až deformované zdvihy, veľmi spektakulárne a emočne vyjadrujúce predsmrtné zúfalstvo hlavnej hrdinky. Každý z duetov je mimoriadne originálny a spolu ponúkajú ucelený pohľad na kolísavý vzťah hlaných hrdinov.
Doslova hypnotickou je časť nočnej scény z parížskeho Hôtela de Transylvanie, v ktorej Manon strieda jednotlivých mužov, ktorí ju prenášajú zo zdvihu do zdvihu bez toho, aby sa dotýkala zeme – akoby sa vznášala vo vzduchu. Medzi všetkými svetovými baletnými sólistmi, ktorí doteraz roly Manon a Des Gieuxa tancovali sú len dvaja Slováci: Nina Poláková a Roman Lazík. Nina Poláková s Romanom Lazíkom mala v minulosti v rámci galakoncertov projektu Umenie pre život príležitosť tancovať dva duety z Manon aj na doskách SND.
V balete je aj niekoľko humorných scén, napríklad pas de deux opitého brata Manon Lescauta so svojou milenkou.
Podľa K. Kohúta je spoločnou črtou tvorby dvoch významných svetových choreografov 20. storočia Kennetha MacMillana a Johna Cranka to, že celý oblúk príbehu spočíva na pas de deux, pričom každé z nich až neuveriteľne hýbe vývojom príbehu. Všetko ostatné, najmä zborové scény sú iba mozaikou doby. Výsledok je veľmi zrozumiteľný a príjemný pre oči diváka, ktorého zároveň spoľahlivo udržiava v emočnom napätí. „Keď Manon zomiera, pochybujem, že niekto dokáže sledovať predstavenie bez toho, aby vyronil slzu.“
Na vyjadrenie všetkých citových odtienkov hlavných hrdinov musel choreograf hľadať cestu netradičného využívania techniky klasického a partnerského tanca a ak chcel dosiahnuť svoj cieľ, musel hľadať cesty, ako rozšíriť klasický baletný slovník. Výsledkom je v prvom rade dramaturgicky divadelná choreografia s majstrovskou schopnosťou jej autora odkrývať detaily jednotlivých situácií či pohnútky hrdinov. V prospech zrozumiteľnosti deja tanec úplne oslobodil od samoúčelnej ozdobnosti a prázdneho technického exhibicionizmu. Plynulo naviazané pohyby ľudského tela sú prostriedkom na vyjadrenie konkrétneho deja alebo charakterov jednotlivých postáv.
Každý súbor, ktorý dokáže tento rozsiahly trojdejstvový titul v siedmich obrazoch personálne obsadiť možno považovať za vyspelý. V baletnej Manon sa v nebývalej miere prelína veľmi náročná neoklasická baletná technika s požiadavkou prirodzeného pohybu a často až dramatického herectva, ktoré mnohokrát preniká až do základných tanečných figúr. Preto K. Kohút hovorí, že každý súbor musí na Manon dozrieť, aby predstavenie pôsobilo naozaj živo a realisticky.
Baletný majster Robert Tewsley podľa neho v SND vynikajúco odhadol tanečníkov pre jednotlivé roly, hoci ich predtým vôbec alebo takmer nepoznal. V každom z nich hľadal možnosti, ako byť v danej postave samým sebou. Dielu to dodalo prirodzený ráz s pocitom, že sa človek nepozerá na muzeálny kus, ale na ozajstný život. Tewsley sa pre SND vyjadril, že príbeh je skrytý vnútri samotnej choreografie a pre tanečníkov to môže byť náročné pochopiť, najmä vtedy, ak sa doteraz nestretli s MacMillanovým štýlom a majú len klasický základ.
Hudobné naštudovanie diela sa uskutočnilo pod vedením britského dirigenta žijúceho vo francúzsku Martina Yatesa. Na tlačovej konferencii k premiére sa vyjadril, že jednou z hlavných príčin, prečo v balete Manon nie je nič z hudby Massenetovej rovnomennej opery, bolo rozhodnutie londýnskeho Kráľovského baletu, pretože táto opera bola práve vtedy v bežnom repertoári Royal Opera House. Hoci operná aj baletná Manon vychádzajú z rovnakého námetu, nevyzeralo by dobre, ak by sa v nich hrala tá istá hudba a mohlo by to vyvolať isté nedorozumenia.
Okrem toho partitúra Massenetovej opery neniesla potrebnú dramatickosť, vášeň a najmä nekorešpondovala s MacMillanovým baletným libretom. Napokon síce siahol po Massenetovej hudbe, ale najprv s anglickým hudobným skladateľom a dirigentom Leightonom Lucasom prehľadali desiatky partitúr jeho orchestrálnych diel, piesní, oratórií a iných opier. Lucas s Hildou Gaunt vybrané skladby hrali MacMillanovi na klavíri, aby si z nich zvolil tie, ktoré by spĺňali požiadavky libreta.
Martin Yates v r. 2011 vytvoril novú orchestráciu na žiadosť Lady MacMillan. Prečo sa tak stalo vysvetlil pre pre Opera Slovakia takto „Keď som dirigoval Manon po prvýkrát, partitúra vyzerala ako zlátanina – jedna strana z jednej opery, ďalšia písaná ručne, za tým dve strany z ďalšej opery so samými škrtancami… Napríklad v pas de deux Manon a Žalárnika hudbu tvoril pôvodný sprievod k opernej árii bez spevu. Hlavná melódia sa síce objavovala v partoch flauty a druhých huslí, stratila sa však patričná melodická línia a hudba tak nemohla zodpovedať vášni odohrávajúcej sa na javisku.“
Programový bulletin uvádza, že definitívna partitúra k baletu pozostáva z častí Massenetových trinástich opier (Chérubin, Don Quichotte, Cléopâtre, Grisélidis, Ariane, Cendrillon, Le roi Lahore, Bacchus, Thaïs, La Navarraise, Sapho, Le Cid, Les Érinnyes), dvoch oratórií (La Vierge a Éve), pastorálnej poémy Crépuscule, orchestrálnych suít, piesní a klavírnych skladieb, no neobsahuje ani jednu skladbu z niektorého z jeho štyroch baletov. Konečná hudobná mozaika podporuje choreografiu takmer ako filmová hudba. Jednotlivé postavy i situácie dostali charakteristické motívy, ktoré sa podľa situácie opakujú.
K. Kohút k tomu dopĺňa, že 60. a 70. roky 20. stor. sú v choreografii zvláštnym obdobím, pretože sa pomerne často vyskytuje jav, akoby choreografi nenachádzali hudobné partitúry dostatočne obsahovo, náladovo i tanečne výpovedné pre vyjadrenie svojich tvorivých zámerov. Riešili to tak, že napríklad z tvorby jedného skladateľa vybrali úryvky z viacerých jeho diel a skombinovali ich do novej partitúry na spôsob koláže.
Niektoré takéto diela sa stali najhranejšími baletmi svetového repertoáru, napr. balet Onegin na Čajkovského hudbu (úprava Kurt-Heinz Stolze) v choreografii Johna Cranka (1965) alebo Ivan Hrozný na Prokofievovu symfonickú hudbu v choreografii Jurija Grigoroviča (1975).
Martin Yates k tomu pre Opera Slovakia povedal: „Myslím, že viacerí skladatelia chceli písať balety, ale problém vidím v tom, že konečné rozhodnutie objednať ho často prišlo pomerne neskoro, napríklad pár mesiacov pred premiérou. Lenže celovečerný trojdejstvový balet s originálnou hudbou by sa mal plánovať aj niekoľko rokov vopred…
Keď to takto MacMillan urobil pre Manon, spočiatku tomu ľudia okolo neho príliš neverili. Napokon sa však táto myšlienka ukázala ako celkom dobrá, bola nová a MacMillan je vlastne jej tvorcom. Viacerí ďalší choreografi ju po ňom prebrali. Zvuk Massenetovho štýlu sa v danom čase ukázal ako správny a ostalo to tak podnes.“
Scénickú a kostýmovú výpravu pre svetovú premiéru Manon v r. 1974 vytvoril pôvodom grécky výtvarník Nicholas Georgiadis (1923 – 2001). Spolu s MacMillanom uviedli mnohé nové baletné inscenácie, ale scénografia Manon je osobitá svojou zvláštnou paletou farieb s prevládajúcim zlato-hnedo-olivovozeleným nádychom a tlmeným leskom. K. Kohút to prirovnal k pohľadu do starého zrkadla s patinou, ktorý je akýmsi zhmotnením chudoby.
Georgiadis sa vyhol pomalým a hlučným prestavbám kulís pomocou „otočných bytov“ a stálym horizontom so zavesenými špinavými handrami, tzv. „látkovým bahnom“, visiacim vo vzduchu vo svojom osobitom prítmí navodzujúc zlú predtuchu, ktorá ako symbol chudoby prenasleduje Manon počas celého diela. V poslednom obraze, kde Manon zomiera, sú jedinou javiskovou dekoráciou. Napriek tomu že javisko poskytuje dostatočne veľký priestor pre veľké a náročné zborové tanečné scény, „hustota“ scénografie vyvoláva dojem, že je podstatne menší, a tým vyvoláva aj istý pocit trvalej stiesnenosti.
Kostýmy až na výnimky (napr. výrazne kontrastujúca biela farba na kostýme Des Grieuxa v druhom dejstve) síce nevybočujú zo základnej farebnej palety scénografie, avšak v kontraste k ošarpaným prvkom scény sú prepychové a bohato zdobené v štýle 80. rokov 18. storočia tesne pred Veľkou francúzskou revolúciou, keď krajinu zasiahol prepad morálnych a finančných hodnôt. Zámerom tohto kontrastu je zvýraznenie vratkej hranice medzi bohatstvom a úpadkom.
Patrí sa pripomenúť, že v aktuálnej divadelnej sezóne, presne 14. septembra 2023 uplynulo sté výročie narodenia Nicholasa Georgiadisa, ktorý s MacMillanom spolupracoval celé štyri dekády.
V bratislavskej inscenácii Manon, ktorá je slovenskou premiérou tohto diela účinkujú Tatum Shoptaugh a Tatyjana Melnyik (a. h.) v role Manon, rytiera Des Grieux stvárnia Andrea Schifano a Konstantin Korotkov, v postave Lescauta sa alternujú Viacheslav Kruť, Artemyj Pyzhov, Vladyslav Bosenko a Seungyong Lee, v role Lescautovej milenky vystúpia Romina Kołodziej, Nozomi Miura, Valeriia Kuts a Luana Brunetti, a v úlohe zvodcu Monsieura G. M. Andrej Szabo, Mergim Veselaj a Aliaksei Kavaleuski. Žalárnika stvárnia Mergim Veselaj a Andrej Szabo. Ďalej účinkujú zbor Baletu SND, orchester Opery SND, ktorý bude okrem Martina Yatesa dirigovať aj Adam Sedlický, a žiaci tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave.
Supervízie nad originálnou scénou a kostýmami Nicholasa Georgiadisa z premiéry roku 1974 prevzali Cinzia Lo Fazio a Natalia Stewart a svetelného dizajnu sa ujal Jacopo Pantani, ktorý už so SND spolupracoval na premiére Nurejevovej inscenácie Čajkovského Labutieho jazera.
Podľa Roberta Tewsleyho sa Lady MacMillan po svetovej premiére Manon vyjadrila, že „Tento balet prežije dlhé roky.“ Proroctvo sa splnilo.
Zostavil: Ján Marták
vypočujte si tiež podcast:
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.