Profesorka žurnalistiky Terézia Rončáková Konzervatívni novinári s liberálmi radi polemizujú, tí sa konzervatívcom najmä vysmievajú

Terézia Rončáková je profesorka žurnalistiky a prodekanka na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Je autorkou výskumu, v ktorom sa pozrela na to, akými výrazovými prostriedkami komentujú liberálni novinári konzervatívcov a konzervatívni novinári liberálov.

Rozprávali sme sa o tom, čo z výsledkov jej výskumu vyplýva o novinároch na konzervatívnej i liberálnej strane, o tom, akými otázkami v rámci kultúrno-etických tém sa najčastejšie zaoberajú, aké expresívne výrazy používajú, akými slovami častujú svojich oponentov a napokon aké motivácie konania im prisudzujú.

Čím ste sa zaoberali vo svojom výskume?

Od svojej diplomovej práce sa venujem skúmaniu vzťahu náboženstva a médií, venovala som tomu aj svoju dizertačnú a habilitačnú prácu. Zo začiatku som sa zaoberala chybami, ktoré robia sekulárne médiá, keď píšu o náboženských témach, a dostala som sa k otázke, či je vôbec možné cez médiá prenášať hlboké náboženské posolstvá.

Prišla som na to, že táto téma úzko súvisí s konzervatívno-liberálnym napätím, lebo u nás konzervatívne je kresťanské, respektíve takto to vníma liberálna strana. Už dlhšie som mala pocit, že liberáli v našich médiách sú expresívnejší, emotívnejší a útočnejší, ale nemala som to ničím podložené, tak som sa rozhodla, že to budem skúmať. Pozrela som sa teda na to, ako sa konzervatívni a liberálni komentátori, respektíve novinári píšuci názorové texty, vyjadrujú z hľadiska expresivity a emotívnosti.

Medzitým som narazila na zaujímavú metódu atributívnosti, ktorú som pritom taktiež použila. Paralelne som teda skúmala expresívnosť a atributívnosť.

Povedzme si, čo je to expresívum a atribút.

Expresívum je emotívno-hodnotiace slovo, teda citovo zafarbené. Hovoríme jednak o inherentných expresívach, ktoré sú expresívne aj bez kontextu, teda ide o rôzne zveličenia, zdrobneniny, nadávky, pejoratíva a slová iným spôsobom vytŕčajúce z bežného jazyka. Okrem toho jestvujú aj adherentné expresíva, ktoré sú samy osebe bezpríznakové, ale v kontexte sa javia ako expresívne, lebo sú napríklad ironické.

Atribút je zasa to, čo jeden druhému prisudzuje, keď rozmýšľa o jeho konaní. Je to také laické psychologizovanie a posudzovanie konania druhého človeka z hľadiska jeho motivácií, príčin, prečo koná, ako koná.

Pri atributívnej metóde je potrebné ísť do hĺbky, vnoriť sa do textu, zamyslieť sa. Je to subjektívne, ale také sú všetky kvalitatívne metódy. Výskumník musí na základe svojho poznania kontextu a situácie v spoločnosti z textu rozpoznať, čo si autor myslí o príčinách konania toho, o kom píše.

Aké texty ste skúmali?

Vybrala som ich na základe dvoch kritérií. Po prvé, aby to neboli spravodajské texty, ale názorové. Teda najmä komentáre, ale aj stĺpčeky, glosy, fejtóny a podobné názorové žánre. Druhé kritérium bolo tematické, teda aby v nich boli zahrnuté sporné kultúrno-etické témy, na ktorých sa lámu konzervatívno-liberálne presvedčenia.

Bola to mravčia práca, rad za radom som čítala texty v komentárových rubrikách a do vzorky zaradila všetko, čo spĺňalo tematické kritérium.

Foto: Jakub Lipták/Postoj

Akú výskumnú metódu ste použili?

Použila som kvalitatívnu obsahovú analýzu, ale zároveň som použila aj kvantitatívnu metódu, lebo som mala veľkú vzorku, konkrétne 543 názorových textov, kde sa dali robiť aj štatistické zisťovania. Išlo o texty z obdobia júl 2020 až júl 2021, teda trinásť mesiacov, pričom pochádzali z piatich médií.

Ktorých?

Ako liberálne médiá som vybrala Denník N a denník Sme a ako konzervatívne denník Postoj, Štandard, ako aj portál Christianitas. Ten som tam pridala preto, lebo v tomto období ešte nebol až taký vyhranený, ako ho vnímam dnes, a v danom období bol širšie akceptovaný ako v súčasnosti. Zaradila som ho do výberu s vedomím, že síce už aj vtedy figuroval na zoznamoch nedôveryhodných webov, ale potrebovala som do vzorky konzervatívnu expresivitu, ktorej je v serióznych médiách málo.

Napriek tomu, že som mala dve liberálne médiá a tri konzervatívne, liberálne mali väčší podiel vo vzorke, keďže viac píšu. Konkrétne Denník N mal 164 textov, Sme 143, Postoj 58, Štandard 61 a Christianitas 117 textov.

Nespôsobila skutočnosť, že ste medzi konzervatívne médiá vybrali Christianitas, lebo je expresívny, pričom na liberálnej strane máte iba mainstreamové denníky, skreslenie výsledkov?

Zaujímavé je, že niektoré mainstreamové liberálne médiá sú napriek tomu expresívnejšie ako Christianitas. Konkrétne v mojej vzorke denník Sme.

Mojím cieľom bolo pozbierať expresíva a skúmať ich. Keby sme chceli skúmať iba kvantitu expresív a robila by som zovšeobecnenie na celé konzervatívne spektrum, tak áno, šlo by o skreslenie, ale ja som to rozdrobila na jednotlivé médiá a vďaka tomu som zistila, že Christianitas sa z hľadiska expresivity približuje liberálnym médiám. Jedným z mojich zistení je, že to, čo sa na konzervatívnej strane už považuje za neseriózne, je z hľadiska expresivity na jednej rovine s liberálnym mainstreamom.

Mohli by ste priblížiť, aké boli hlavné témy, ktorým sa venovali komentáre vo vašej vzorke?

V liberálnych médiách bola na prvom mieste téma kresťanstva a cirkvi (25 percent). V konzervatívnych médiách som zaznamenala, naopak, kategóriu „protikresťanstva“ (6 percent), v ktorej konzervatívni novinári na liberálne útoky a kritiky reagovali.

LGBT agenda viac zaujímala konzervatívcov (36 percent) ako liberálov (24 percent). Podobne konzervatívcov viac zaujímala rodová problematika, cancel culture, klíma, migrácia, súdny aktivizmus, excesy Európskej únie či hnutia Black Lives Matter.

Kým oni v rámci týchto tém kritizovali neférové progresivistické tlaky, liberálni novinári ich nepovažovali za dôležité a konzervatívne obavy označovali za neopodstatnené a prehnané. Pre liberálov bola, naopak, dôležitejšia americká, poľská a maďarská zahraničná politika, odluka cirkvi či kritika aktuálnej slovenskej vlády (s významným zastúpením konzervatívnych politikov).

Foto: Jakub Lipták/Postoj

Aký bol výstup z vášho výskumu?

Rozdelila som to na dve témy, expresívnojazykovú a atribučnú, a odprezentovala som to na konferenciách v Bratislave, Lubline a Jekaterinburgu. Zhrnutia výskumu som zverejnila v dvoch časopisoch, atribučnú časť po anglicky v maďarskom časopise Kome Journal, expresívnojazykovú po slovensky v poľskom časopise Kultura – Media – Teologia.

Články, ktoré ste zbierali, vznikli v covidovom období. Vybrali ste si toto obdobie zámerne?

S covidom to nesúvisí, bolo to preto, lebo tento výskum som začala robiť v lete 2021, tak som ako vzorku použila texty staré najviac trinásť mesiacov.

Aké boli vaše zistenia z hľadiska expresivity?

Spomedzi konzervatívnej vzorky bolo expresívnych – teda sa v nich vyskytli expresívne výrazy – 37 percent textov, ale pri pohľade na konkrétne médiá v tejto vzorke boli čísla rôzne. Postoj mal 24 percent, Štandard 26 percent a Christianitas až 50 percent.

V liberálnej vzorke som namerala expresívnosť na úrovni 46 percent, pričom Sme malo 57 percent a Denník N 33 percent. Môžeme teda konštatovať, že liberálne texty na kultúrno-etické témy sú expresívnejšie. A ak by sme zo vzorky vylúčili Christianitas, tak sú oveľa expresívnejšie – niekedy viac ako dvojnásobne.

Je podľa vás nežiaduce, keď sú v novinovom komentári expresíva?

Práve naopak, chceme, aby novinári písali záživne, šťavnato, teda expresívne. Samotná expresivita je žiaduca, samozrejme, nie je to o vulgárnom alebo pejoratívnom obsahu.

No tieto čísla samotné nám až tak veľa nepovedia, musíme ísť do hĺbky a pozrieť sa na to, čoho sa týkajú. Rozlíšila som ich teda podľa toho, či sa týkali všeobecných javov, skupín osôb alebo konkrétnych jednotlivcov. Zistila som, že konzervatívci boli najexpresívnejší, keď písali o javoch, menej expresívni, keď písali o skupinách, a najmenej expresívni, keď písali o konkrétnych osobách.

Expresivita u liberálnych novinárov bola z hľadiska ich zamerania vyrovnaná, teda mierili aj na javy, skupiny osôb a jednotlivcov približne rovnako. Liberálni autori sa expresívne vyjadrovali o konkrétnych osobách výrazne viac ako konzervatívni – kým v konzervatívnych médiách bolo iba desať takýchto expresívnych vyjadrení, v liberálnych ich bolo 77. Šlo najmä o Milana Krajniaka, Annu Záborskú, Richarda Vašečku či Mariána Kuffu.

Mohli by ste uviesť príklady?

Konzervatívci častejšie používali obraznosť, napríklad výrazy ako „až sa im revolučný chochol natriasa“, prirovnania k „pokrokovým komsomolcom“, hovorilo sa o „jazykovom jakobínstve“ či „modernom obrazoborectve“, prípadne sa vyskytli narážky na „liberálnu historickú nirvánu“ alebo „papuľu štátneho molocha“ či „liberálny parný valec“. Ide teda o obrazy, ktoré môžu byť aj vtipné a nemusia byť hneď urážlivé.

No keď sa už hovorí o svätuškároch, nímandoch, manipulátoroch, karikatúre kresťanstva, kresťanskej úderke, o tom, že je niekto zadubený, vulgárny, nepríčetný, že je „päťkár“ – v zmysle nevzdelanec –, prípadne že ide o „šialeného kňaza so spasiteľským syndrómom“ či „klerikálneho sexuológa“, tak to sú už jednoznačne pejoratívne expresíva.

Foto: Jakub Lipták/Postoj

Zistili ste ešte iné rozdiely?

Pre liberálov bolo typické, že najčastejší jav, ktorý im ležal v žalúdku, bolo kresťanstvo a nie až tak konzervativizmus alebo iné ideové prúdy. V prípade expresív zameraných na skupiny bola liberálmi najviac kritizovaná cirkev a až potom konzervatívci a tak ďalej.

Zaujímavé bolo aj to, že konzervatívci mali tendenciu polemizovať a argumentovať s ideológmi druhej strany, kým liberálov argumentačná alebo intelektuálna polemika veľmi nezaujímala.

Dá sa teda povedať, že u konzervatívcov bol vyšší záujem o diskusiu s druhou stranou ako naopak?

Nazvala by som to intelektuálnym záujmom o ideologické základy a argumenty druhej strany, ktoré konzervatívci chceli vyvracať – hĺbkovo, filozoficky, s odkazmi na historických mysliteľov a tak ďalej. V liberálnom prostredí takáto komunikačná línia prakticky nie je prítomná.

Akým spôsobom teda argumentujú?

U liberálov bola častá snaha označiť nerozumnosť, hlúposť druhej strany, ale bez toho, aby to bolo zdôvodnené. Skrátka k tomu pristupovali s postojom „my vieme a my označujeme“.

Zistila som tu ešte jeden zaujímavý moment, a to, že konzervatívci často reagovali z pozície zhrozených či zdesených z blížiacich sa tlakov, z niečoho, čo sa na nich valí, upozorňovali na niečo, čo treba odhaliť, investigatívne riešiť a pred čím treba varovať svojich súkmeňovcov. U liberálov tento jav nebol veľmi prítomný, ale skôr tu bola prítomná kritika až výsmech druhej strany z pozície nie ohrozených, ale skôr staršieho brata, ktorý tľapká mladšieho po hlave, udeľuje mu pokarhanie.

Typickým žánrom bola aj kázeň, čo boli časté texty v mojej vzorke. Písali ich najmä liberálni kresťania a bola v nich tendencia bratsky pokarhať konzervatívcov: že kresťanstvo vnímajú zle, dezinterpretujú ho, sú nemilosrdní. Čiže vidíme tu tendenciu udeliť – či už formou kvázi láskavej kázne, alebo neláskavého výsmechu – akýsi pohlavok od staršieho brata.

Ako si možno vysvetliť, že liberáli sa vo svojich textoch takmer nesnažili o argumentáciu s druhou stranou?

Súvisí to aj s autorstvom, keďže komentáre v liberálnych médiách často píšu aj verejne známe či celebritné osoby z umeleckého prostredia, ktoré nie sú až tak filozoficky podkuté a rozhľadené a najmä píšu úderne a krátko. Pre konzervatívnu komunikáciu je typické, že tie texty sú rozsiahlejšie, analytickejšie, venujú sa tomu autori, ktorí na to majú vzdelanie.

Čo ste zistili z hľadiska atributívnosti? Aké motivácie prisudzovali jedni aj druhí svojim oponentom?

U konzervatívcov jednoznačne dominovalo to, že liberálom prisudzovali túžbu ovládať – v širokom zmysle, teda ovládnuť spoločnosť, natlačiť svoju ideológiu a mocensky to tu uchopiť. Toto bolo prítomné v 40 percentách konzervatívnych textov.

Na druhom mieste bol prítomný atribút bezbožnosti a vnútornej vyprázdnenosti. Liberáli boli vnímaní ako stratení vo vlastnom živote, lebo sú bez Boha, a teda ani nemajú nástroj, aby odhaľovali podstatu, a tak sa utápajú vo vlastných pudoch. Boli tiež vnímaní ako labilní ľudia, ktorí tým, že nemajú spirituálny koreň, riešia skôr samých seba.

Ďalším atribútom bolo považovanie liberálov za netolerantných, agresívnych, neschopných diskusie a počúvania druhej strany. Napokon tu bol v 20 percentách prítomný atribút nerozumnosti, ktorý mal podobu intelektuálnej argumentácie, v čom sa liberáli mýlia, kde robia argumentačné chyby a tak ďalej.

Foto: Jakub Lipták/Postoj

Ako to vyzeralo z hľadiska atribútov u liberálov?

Nerozumnosť bola úplne dominujúci atribút s podielom 50 percent. No lepšie by bolo nazvať ho hlúposťou – konzervatívci tu boli označovaní za sprostých, hlúpych, nevzdelaných, zadubené ovce a podobne.

Na druhom mieste šlo o atribút túžby po moci, ale v inom zmysle ako u konzervatívcov – teda nie v globálnom význame ako túžba niečo ideologicky natláčať, ale skôr na mikroúrovni ako túžba nazízať do spální, túžba po ovládaní ženských tiel. Prítomná tu teda bola obava zo zasahovania do súkromia, túžob a životného štýlu.

Tretí výrazný atribút bola necitlivosť, krutosť a neľudskosť. Ako vidíme, u konzervatívcov bol dôraz skôr na božské a kritizovala sa bezbožnosť, u liberálov možno hovoriť o dôraze na ľudské a kritizovaná bola neľudskosť. Konzervatívci boli teda podľa liberálov necitliví – či už voči ženám, migrantom, alebo sexuálnym menšinám a podobne.

Pre mňa osobne to je silné zistenie a myslím, že veľa pochopíme z postojov liberálov, keď si uvedomíme, že sú veľmi zameraní na ľudskosť, láskavosť a ústretovosť voči každému.

Bola táto ľudskosť a láskavosť u liberálov prítomná aj voči kresťanom?

Je zaujímavé, že ľudskosť a láskavosť sa zrazu končí v momente, keď ide či už o kresťanských politikov, cirkevných predstaviteľov, alebo niekedy aj veriacich vo všeobecnosti. V tomto sú liberáli veľmi nekonzistentní.

Spomenula by som ešte atribút vlastníctva pravdy, ktorý prisudzujú liberáli konzervatívcom. Liberálov veľmi dráždi to, že si podľa nich konzervatívci myslia, že majú pravdu, že vedia najlepšie vykladať Božiu vôľu či vyššie pravdy platné pre tento svet. Liberálom prekáža, že si konzervatívci podľa nich prisvojujú túto kompetenciu.

Napokon, liberáli konzervatívcom prisudzujú paranoju. Kým u konzervatívcov je tematický záber pomerne pestrý a do hĺbky sa zaoberajú argumentáciou na tému registrovaných partnerstiev, homosexuálnych manželstiev, potratov, eutanázie, antikoncepcie, rodu, cancel culture a tak ďalej, u liberálov toto nie sú témy, nerozoberajú to ani to argumentačne nepodkladajú. Pre nich je to všetko len jedna neopodstatnená konzervatívna obava a konzervatívci sú paranoidní, maľujú čerta na stenu a vzájomne sa hecujú.

Vieme sa pozrieť, ako bol na tom z hľadiska atribútov denník Postoj?

Keď máme porovnať konzervatívne médiá, Postoj sa výrazne viac venoval liberalizmu ako takému a k nemu smerovanej argumentácii. Málo prítomná bola téma neomarxizmu, to bola skôr doména Christianitasu, čo je aj prípad atribútu bezbožnosti, ktorý sa v Postoji a Štandarde vyskytoval menej. Najvýraznejší atribút Postoja bol netolerantnosť a agresivita druhej strany, ako aj nerozumnosť, teda dokazovanie, v čom sa druhá strana mýli.

Postoj výrazne viedol aj v upozorňovaní na tlaky, ktorým sa treba vzoprieť. No čo bolo v Postoji oproti Christianitasu aj Štandardu slabé, bola výzva na aktivitu, teda aby ľudia niečo robili či nerobili, niekoho nevolili, niečo nekupovali a podobne.

Majú niečo liberálne a konzervatívne médiá spoločné?

Všimla som si, že sa navzájom častujú až tými istými slovami, respektíve v tom istom duchu. Napríklad sa vzájomne vnímajú ako radikálni, fanatickí, dogmatickí. V otázke ideológie zas jedni označujú druhých za fašistov či hnedých a opačne zas za marxistov, červených či ružových.

Čo môžeme teda na základe týchto výsledkov skonštatovať o slovenských liberálnych a konzervatívnych novinároch?

Veľa sa dnes hovorí o polarizácii, ale už to na mňa pôsobí ako sprofanovaný pojem. Vnímam však vzájomnú izoláciu: jedni majú druhých za fanatikov, za bezbožných alebo neľudských, ktorých hodnotové základy ich zneschopňujú, aby pochopili, o čo tu ide. Vzájomne sa vnímajú, že sú natoľko osobnostne a morálne mimo, že nie sú schopní uchopiť podstatu problémov, a teda s nimi ani nie je o čom diskutovať.

Aké máte ďalšie plány s týmto výskumom? Určite by bolo zaujímavé zanalyzovať mediálne výstupy aj po júli 2021.

Mám takéto plány a aj mám podané projekty, ale teraz mám na výskum popri práci prodekanky menšiu kapacitu. Je to však moja srdcovka a chcem ďalej tieto otázky rozvíjať aj v jazykovej rovine.

Vo výskume mi tiež veľmi vyskočila otázka stotožňovania náboženstva, kresťanstva a cirkvi so všetkým konzervatívnym, čo sa práve ukázalo na tom, že pre liberálnych novinárov je prvým terčom náboženstvo, až potom konzervativizmus. V tejto súvislosti by som sa chcela vrátiť k téme vzťahu médií a náboženstva.