Psychologička o krehkosti dospievajúcich Deti dnes chránime pred akýmkoľvek utrpením, už nečelia veciam, ktoré by ich zocelili

Dospievajúci dnes čelia omnoho väčším výzvam ako predchádzajúce generácie a nejde vraj iba o sociálne siete.

„Dnešní rodičia majú tendenciu nadmerne ochraňovať svoje deti, čím spôsobujú, že deti sa necítia zodpovedné za svoj život,“ hovorí v rozhovore španielska psychologička María Martín Vivar.

Rodičia sa snažia deti uchrániť od akéhokoľvek utrpenia, ako však upozorňuje odborníčka na výchovu, aj utrpenie je nevyhnutné, aby deti mohli rásť a dozrievať. 

Pre Postoj hovorí o tom, ako rozoznať, čo ešte dieťa zvládne, ako ho počas utrpenia sprevádzať a pomôcť mu rásť.

Rozprávali sme sa aj o vplyve sociálnych sietí, o tom, kedy dať dieťaťu prvý mobil a či je dobré zakázať ich na školách.

Psychologička María Martín Vivar vystúpi v Bratislave na aprílovej konferencii o výchove, sprevádzaní a prevencii v oblasti duševného zdravia Ako vychovať silné a odvážne deti.

Zmenilo sa prežívanie puberty a to, čím si mladí ľudia počas nej prechádzajú?

Čelia novým výzvam a to ich robí inými, ale premena, ktorou dospievajúci musia počas puberty prejsť, je stále tá istá, akou si muselo prejsť celé ľudstvo. V každom prípade veci, ktorým dnes čelia, sú omnoho rizikovejšie alebo minimálne je ich oveľa viac než kedysi.

Ako zároveň ukazujú výskumy, puberta dnes trvá dlhšie. Predtým sa začínala okolo 12 či 13 rokov a okolo 18 končila. Teraz sa hovorí o prepuberte, ktorá sa začína okolo deviatich rokov, hoci ja by som povedala, že u dievčat skôr v ôsmich rokoch, a môže trvať až do 24 či 25 rokov.

Predĺženie puberty má svoje biologické príčiny, sú však aj iné faktory, ktoré majú vplyv na dozrievanie?

Výchovný štýl rodičov sa zmenil, transformoval sa aj rodinný model a zároveň sociálne siete veľmi premenili to, ako a čo dnes dospievajúci prežívajú, cítia a zdieľajú. Kedysi mal tínedžer skupinku kamarátov, s ktorými chodil von, rozprával sa. Aj dnes síce spolu chodia von, ale každý pozerá do svojho mobilu. To veľmi vplýva na vytváranie identity dospievajúcich.

Aké to má dôsledky?

Zo psychologického hľadiska to vedie k častejším symptómom úzkosti, depresie. Veľmi narástol počet prípadov porúch príjmu potravy, sebaubližovania, závislostí od sociálnych sietí, od pornografie.

Hovorili ste, že dnešní dospievajúci čelia veľkým výzvam. Spomínali sme sociálne siete, aké sú ďalšie?

Akademické nároky sú napríklad veľmi vysoké, zároveň však prevláda všeobecný problém s udržaním pozornosti. Rodičia pracujú od skorého rána do neskorého večera a v rodinách preto takmer neexistujú spoločné momenty, chýbajú chvíle, počas ktorých by sa rodičia s deťmi stretli a boli spolu. To potom so sebou prináša aj to, že sa v deťoch nevytvára kritický spôsob myslenia odmalička.

Predtým bol svet pomalší a bolo viac príležitostí na nadviazanie dialógu v rodine. Filmy sa pozerali spolu v obývačke, viac sa chodilo na výlety a podobne. Vďaka tomu sa potom napríklad rodina mohla o filme porozprávať a vytvárali sa takto príležitosti, kde mohol vzniknúť dialóg, asertívna, ale zároveň príjemná komunikácia. Teraz sa stretávam s chýbajúcim kritickým myslením, pretože týchto momentov je menej. 

Ako sa to potom prejavuje?

Dospievajúci, s ktorými pracujem, sú tak omnoho priepustnejší voči novým módam, ktoré im neprospievajú alebo im vyslovene škodia. Ako príklad môže poslúžiť známa výzva modrej veľryby spred pár rokov.

Je dôležité si uvedomiť, že puberta je časom, keď si dospievajúci utvárajú identitu, takže sa musia trochu vymykať normám, je to normálne. No keď rodičia nie sú zvyknutí komunikovať so svojimi deťmi a dospievajúci poruší pravidlá, rodičia to nechápu a vzniká napätie až boj.

Tiež si myslím, že deti majú menšiu podporu ako predtým. Kedysi mohli prísť domov a porozprávať o svojich problémoch. Dnes však prídu domov, kde nikto nie je, a tak sú len na mobile na Tiktoku. 

Veľa sa hovorí aj o krehkosti dnešných mladých, skutočne je to tak?

Áno, ale treba dodať, že to, čomu čelia, je ťažšie ako to, čomu čelili dospievajúci kedysi. Dnešní rodičia okrem toho majú tendenciu nadmerne ochraňovať svoje deti, čím spôsobujú, že deti sa necítia zodpovedné za svoj život. Rodičia napríklad hneď idú kvôli päťke hovoriť s učiteľom bez toho, aby sa o tom porozprávali s dieťaťom, ktoré tú päťku dostalo.   

S väčšou krehkosťou súvisí podľa vás aj nárast psychických problémov u mladých. 

Je za tým viacero faktorov. U detí a mladých narástol výskyt psychických ochorení preto, že sa zmenil model rodiny a už necítia bezpodmienečnú ochranu a podporu, keďže rodičia kvôli práci nemajú čas. Stretávam sa s deťmi v predpubertálnom veku, ktoré sa snažia rozprávať s rodičmi, ale narazia na stenu odporu, pretože rodič nemá priestor, je zamestnaný niečím iným.

Ak sú rodičia tí prví, ktorí sa rozčúlia, pretože nevedia zvládať konflikt, situáciu alebo emócie dieťaťa, jeho krehkosť, naopak, ešte vzrastie.

Zároveň rodičom chýbajú zručnosti, ako hovoriť s deťmi o ich emóciách, akoby oni sami nevedeli zvládnuť krehkosť svojich detí. Dieťa je krehké, ale ak ho podporuje matka a otec, táto krehkosť sa premieňa na príležitosť na dozrievanie. No ak sú rodičia tí prví, ktorí sa rozčúlia, pretože nevedia zvládať konflikt, situáciu alebo emócie dieťaťa, jeho krehkosť, naopak, ešte vzrastie.

Prečo?

Krehkosť súvisí s prílišnou ochranou. Vidím veľkú tendenciu rodičov príliš ochraňovať svoje deti, zbaviť ich akéhokoľvek utrpenia, čo však spôsobuje nárast krehkosti. Ak zároveň nemám s kým prekonzultovať výzvy, ktorým čelím každý deň, krehkosť opäť len rastie.

Dnes existujú tabletky na všetko. Ak nás trochu bolí hlava, hneď siahame po tabletkách, len aby sme nemuseli zažiť trochu bolesti. 

Všadeprítomný názor je, že utrpenie je niečo, čo treba vždy odmietnuť a čoho sa treba čo najrýchlejšie zbaviť. No pravda je taká, že utrpenie je neoddeliteľné od človeka a je to to, vďaka čomu rastieme. Jeho odmietanie teda tiež spôsobuje nárast krehkosti.

Na druhej strane však aj autoritatívny výchovný štýl, ktorý vyvoláva strach, ustráchanosť, spôsobuje veľkú krehkosť. 

Hovoríte o dôležitosti utrpenia vo výchove, to však môže mať aj veľmi zlé následky. Akému utrpeniu teda dieťa vystaviť, ako nájsť správnu hranicu?

Je dôležité vedieť, koľko utrpenia moje dieťa zvládne. Nezabránim, aby trochu trpelo, vždy keď to bude môcť zvládnuť. Ako viem, že to dieťa zvládne? Pretože budem naň hľadieť, budem ho počúvať, budem mu k dispozícii a budem ho povzbudzovať. Ak na to pôjdeme spolu, zvládneme to. Ale na to je potrebné, aby bol dospelý blízko. Aby matka alebo otec boli veľmi pozorní k dieťaťu, ktoré trpí.

Keď mám nejaký prípad šikany, rodičia často hneď zvažujú dať dieťa do inej školy, ale ja ich vyzývam, aby počkali. Možno môžeme urobiť niečo pre to, aby tomu dieťa dokázalo čeliť, samozrejme, s podporou dospelého. Ak je to tak, z utrpenia sa stane príležitosť na rast. Ak nie, ak ho dáme do inej školy, hneď ako trochu trpí, možno ho tak uisťujeme v tom, že to nezvládne.

Sú rodičia, ktorí robia deťom domáce úlohy. Prečo? Pretože je to jednoduchšie, ale dokedy to bude takto fungovať? Mám prípady pacientov, kde sa rodičia učia s deťmi na prijímacie pohovory na vysokú školu. Ak dieťa nezvláda takýto typ utrpenia, tak je naozaj veľmi krehké. Potom prichádzajú depresie, pretože rodičia dieťa nenechajú čeliť situáciám, ktoré by ich robili silnejšími. Asi by som odporučila rodičom, aby odmalička deťom vštepovali svojím prístupom, že veci zvládnu. 

Veľa mladých ľudí má dnes problém nájsť vlastnú identitu. Štúdie zo Spojených štátov ukázali, že počet mladých, ktorí sa identifikujú ako trans, prudko narástol. Čo spôsobilo tento chaos?

Sociálne siete nám umožnili sledovať životy mnohých ľudí a mladí sa snažia imitovať tých, ktorí sa im zdajú úspešní, i keď to možno nie je skutočný úspech.

Toto je spojené s tým, že dospievajúci počúvajú posolstvá, že môžu byť, kým len chcú, čo vedie niekedy k jednoduchým záverom.

Viacero dievčat mi povedalo, že nechcú mať prsia alebo menštruáciu, a preto sa chcú stať chlapcami. To je však redukovanie ženskosti. Zároveň sa málo stretávajú matky s dcérami a otcovia so synmi a chýbajú tak príležitosti, pri ktorých by deti nasiakli, čo znamená mužská či ženská identita.

Ako môžu rodičia pomôcť deťom dozrieť?

Môžu toho urobiť veľmi veľa, môžu sa s nimi rozprávať, môžu im dôverovať, to je podľa mňa kľúčové, môžu rozumieť tomu, že je dôležitý proces pokus – omyl, môžu pozvať kamarátov dieťaťa domov, rozprávať sa s deťmi o aktuálnych veciach a pomáhať im tak v tvorbe kritického myslenia. 

Rodičia môžu byť veľkou hnacou silou dozrievania detí. 

Môžu spolu pripravovať večeru, nechať menšie deti, nech idú kúpiť samy chlieb, a počkať ich vonku pred obchodom, môžu využiť každú príležitosť počas dňa. Často rodičom odporúčam, aby hovorili o niektorých svojich problémoch, ktoré majú v práci, aby deti videli, že dokonalý život neexistuje. Pretože to, čo chceme, je, aby žili v reálnom živote. Myslím, že rodičia môžu byť veľkou hnacou silou dozrievania detí.

Čo však v prípade, že dospievajúci odmietajú rodičov, nechcú s nimi hovoriť?

Myslím, že sa treba snažiť napríklad mať nejaké spoločné hobby, snažiť sa hovoriť ich jazykom, snažiť sa nájsť príležitosti, kde môžu byť spolu. Rodičia sa musia prispôsobiť každej vývojovej etape, vďaka tomu sa dokážu priblížiť aj dospievajúcim deťom.

Na Slovensku prišiel návrh zakázať deťom mobily v školách. Veľa sme hovorili o ich škodlivom vplyve, boli by ste teda za ich úplný zákaz?

Možno pred štyrmi-piatimi rokmi by som povedala, že nie, pretože je dôležité, aby sa dospievajúci sám rozhodol, že nepôjde do školy s mobilom. Ale teraz, keď vidím toľko mladých ľudí, ktorí trávia veľmi veľa času na mobiloch, si myslím, že sami od seba nie sú schopní ich nechať tak. Takže možno by som sa priklonila k zákazu, i keď to je možno príliš radikálne.

Žila som niekoľko rokov v Španielsku a v porovnaní so Slovenskom tam rodičia zvyknú dávať mobil deťom o dosť neskôr ako u nás. Aký vek je vhodný na to, aby dieťa dostalo mobil?

Záleží na tom, na čo ho dieťa má mať. Mám pacientov, ktorých rodičia sú rozvedení, a ak dieťa nemá mobil, jeden z rodičov sa s ním nemá ako skontaktovať. To je konkrétny prípad, keď je mobil vhodný aj skôr. Ale ak je mobil určený na hry alebo pozeranie seriálov, tak by som ho dieťaťu dala čo najneskôr. Ale zasa ak má dospievajúci problémy s nadväzovaním vzťahov, často vie práve cez hry rozvinúť kamarátstva.

Takže kľúč nie je ani tak v tom, v akom veku, pričom by som asi povedala, že ideálne možno tak v 14 rokoch, ale skôr v okolnostiach a v dôvodoch, pre ktoré by dieťa malo mať mobil. Ak je to na to, aby sa rozprávalo s kamarátmi, tak v tom nevidím problém. Ale s obmedzeniami. Treba nájsť rovnováhu medzi časom, účelom a tiež tým, aký daný tínedžer je.

Teraz mám napríklad 12-ročného chlapca, ktorý má veľmi veľa pohybových tikov a býva sedem až osem hodín denne na mobile. To spôsobuje veľkú úzkosť a hovorí sa aj o „tiktokových tikoch“, čiže tikoch, ktoré vznikajú práve z pozerania Tiktoku. Otázka je, čo ten chlapec v 12 rokoch robí osem hodín denne na mobile. Zdá sa to nemožné, ale hodiny pozerá videá o mačkách, psoch, autách.

Keď sa rozprávate s pacientmi o negatívnych dôsledkoch Tiktoku, ako reagujú?

Vidia to aj oni, rozumejú tomu, ale zároveň hovoria, že bez toho nemôžu žiť. Vždy im hovorím, nech si donesú mobil, a spolu pozeráme, čo pozerajú. Sú si vedomí, že obsah, ktorý konzumujú, je hlúpy, prázdny, hrubý, ale zároveň si myslím, že ten pocit, že netreba myslieť, je pre nich veľmi anestéziologický.

To, že máme mobil k dispozícii 24 hodín denne sedem dní v týždni, nám dáva prístup k neustálej anestézii mozgu. 

To, že máme mobil k dispozícii 24 hodín denne sedem dní v týždni, nám totiž dáva prístup k neustálej anestézii mozgu. Jednoducho vypneme mozog, iba pozeráme do mobilu. Tak je ťažšie byť schopný introspekcie, pozrieť sa do vlastného vnútra a rozmýšľať o tom, kým vlastne sme. Myslím si, že kedysi to bolo jednoduchšie, teraz skôr ako by sme sa stihli zamýšľať a možno sa cítiť zle, zoberieme mobil, otvoríme Instagram a vypneme hlavu.

Tento rozmer vypnutia myslenia, relaxu je tiež veľmi dôležitý. Pacienti mi hovoria, že vďaka mobilu sa môžu uvoľniť. Ale treba hľadať iné možnosti, ako sa uvoľniť, ako si oddýchnuť.

Prečo by ste povedali, že táto schopnosť anestézie je taká návyková? Prečo ju mladí, ale aj nie takí mladí tak vyhľadávajú?

Udržanie pozornosti pri niečom takom prchavom je veľmi jednoduché, a teda lákavé. Kedy niekto zatvorí Tiktok alebo Instagram? Vtedy, keď sa mu od únavy zatvárajú oči alebo prišiel na miesto a musí vystúpiť, alebo ho niekto volá. Musí sa stať niečo externé, čo ho z toho vytiahne. Je to naprogramované tak, aby to viedlo k závislosti.

Zároveň si myslím, že nie je veľa príležitostí na stretnutia v rodine, aby sa deti s rodičmi rozprávali o ťažkostiach, aby sa riešili problémy a aby deti pocítili bezpodmienečnú podporu. A tak deti hľadajú úľavu od stresu a úzkosti na sociálnych sieťach tým, že vypnú mozog a pasívne konzumujú obsah.