Koncom prvej júnovej dekády minulého roka sa pre rozsiahlu rekonštrukciu zavreli brány Komische Oper Berlín, unikátneho a históriou nabitého operného domu na Behrenstrasse. Prechodným sídlom súboru sa stalo hlavne Schillertheater, ktoré už v minulosti poskytlo azyl Štátnej opere, keď bola v podobnej situácii.
Dôvod, prečo berlínsku Komickú operu navštevujem rád a často je, že až na ojedinelé výnimky, sa v nej desaťročia tvorí aktuálne hudobné divadlo. Vyhýbam sa termínu „moderné“, pretože má viacrozmerný výklad. Časť publika a priori odrádza, inú časť priťahuje. Proti gustu žiadna dišputa. Pokiaľ odstránenie historických, alebo dobovo spriahnutých stavebných prvkov dokážu tvorcovia zmysluplne nahradiť (a možné to je!), pokiaľ rešpektujú prioritu hudby (bez nej sa dostávame mimo operného druhu), dajú sa vytvoriť najatraktívnejšie inscenácie.
V Komische Oper, založenej v roku 1947 Walterom Feslensteinom (viedol ju do roku 1975 a po ňom v intendantskej funkcii pokračovali veľké osobnosti ako Joachim Herz, Harry Kupfer či Andreas Homoki), sa rozvíjali inscenačné trendy búrajúce konvencie. Sídlil v nej vždy tvorivý, hľadačský i riziká nesúci duch. A zároveň divadlo – jedno z troch rovnocenných v zjednotenom Berlíne – získalo svetový rešpekt. Poslednú kapitolu pred údajne šesťročnou rekonštrukciou písal v rokoch 2012 – 2022 intendant a šéfrežisér Barrie Kosky. Pre mňa boli jeho práce – a nielen v domovskom divadle či najnovšie vo Viedenskej štátnej opere v Mozartovej „da-ponteovskej trilógii“ – zárukou kvality a inšpiratívnych nápadov.
Najnovšou inscenáciou Komische Oper, pod ktorú sa opäť podpísal Barrie Kosky so svojím tímom, je koprodukcia s Oper Frankfurt. Ide o ďalší prerod oratória Georga Friedricha Händela do formátu javiskovej hudobnej drámy a tento raz je to Hercules. Nejde zasa o až taký veľký posun, pretože sám skladateľ svoje majstrovské dielo vnímal ako drámu, vhodnú pre divadelné javisko.
Svetová premiéra Herculesa sa uskutočnila v roku 1745 v londýnskom divadle s prebohatou históriou, King´s Theatri, neskôr His (alebo Her – podľa pohlavia panovníka) Majesty´s Theatre, kde sa mimochodom už roky hrá legendárny muzikál Fantóm opery. Premiéru tam mala aj Verdiho opera I Masnadieri (Zbojníci).
Händelovo skladateľské dedičstvo obsahuje okrem iného viac ako 42 opier a 25 oratórií. Hercules pochádza zo strednej tvorivej periódy a jeho libretista Thomas Broughton vychádzal z predlôh Ovídia a Sofokla. Hoci na premiére nemal úspech a za života skladateľa sa hral len dvakrát, partitúra nezapadla prachom. V centre diania však nie je titulný hrdina, ale jeho manželka Dejanira, ktorá ho z nepodloženej žiarlivosti zabije a sama zošalie.
Celkovo má Händlova hudobná dráma, trvajúca cca tri hodiny čistej hudby, len šesť postáv, z toho jedna sa ako „deus ex machina“ zjavuje až v závere. Sú to príslušníci jednej rodiny. Hercules, jeho manželka Dejanira, syn Hyllus, brat Lichas (nohavicová úloha, pričom pôvodne išlo o Posla, no vzhľadom na počet árií ju Händel povýšil) a Iole, zajatá dcéra kráľa z Oechalie a Hyllusova milenka.
Barrie Kosky je známym vyznávačom Händelových diel, pričom ešte viac ho vzrušujú jeho oratóriá. Do scénických podôb ich adaptoval viacero (vlani v Komickej opere uvedeného Saula prenechal kolegovi Axelovi Ranischovi) a v Herculovi ho fascinovalo niekoľko východísk. Predovšetkým, a platilo to aj pre iné diela, sú to postavy silných žien a psychologická hĺbka ich charakterov, čo dovtedy nebolo zvykom.
Ďalej to bolo kľúčové postavenie zboru, ktorý preberal dvojitú funkciu. Ako komentátor v zmysle antického zboru, ale zároveň aj priamy účastník živých, dejotvorných akcií. Jeho úloha v diele je popri dvoch ženských sólových partoch kľúčová. Ponúka spoločenské zrkadlo postavám, ale aj publiku 21. storočia. A Kosky so zborom pracuje úchvatne, diferencujúc jeho poslanie v konkrétnych scénach. Spieva, hrá, gestikuluje, tancuje – všetko sugestívne a zdôvodnene. Zborové teleso Komickej opery, ktoré pripravil David Cavelius, má krásny zvuk, bohatý výraz, kultúru a dynamiku.
Scéna a kostýmy pochádzajú z tvorivej dielne Katrin Ley Tag. Uzavreto klaustrofóbny a žiarivo svetlý, jemnými pastelovými nuansami a svetlami občas vytieňovaný priestor, je takmer prázdny. Má pritom popri základnej šikmine ešte v zadnej časti nižšie uložený a umne využitý „obchvat“. Koskimu stačia dve varianty sochy Hercula (v prvej časti zadumane sediaceho na fialovej pohovke, v druhej majestátne stojaceho), ktorý je neživým svedkom svojej vlastnej tragédie.
Žiadne iné scénické rekvizity tvorcovia nepotrebujú, celé dianie a vývoj situácií spočíva v tvorbe charakterov postáv a vzťahov medzi nimi. Tri hodiny čistej hudby, kde je pomerne veľa skôr naratívne statických čísel, dokázali naplniť zmysluplnými charakteristikami a nápaditými aranžmánmi. Kostýmy sú moderné, vzdušné, esteticky zladené. Po výstupe Jupiterovho kňaza, v podobe „deus ex machina“ (v civilnom čiernom odeve) a závere s dymiacou sochou Hercula, zbor svoju poslednú scénu spieva z orchestrálnej jamy.
Podobne ako vo vlaňajšom Saulovi sa hudobne ujal partitúry anglický dirigent David Bates, zasvätený znalec barokovej hudby. V orchestri má tiež dobové nástroje (dvojica lesných rohov, trúbiek, bicie) a continuo s violončelom, dvoma čembalami (jedno sám od pultu obsluhuje), organovým pozitívom, theorbami a kontrabasom. Zvuk orchestra je štýlový, technicky výborne zvládnutý a bohatý na kontrasty.
Najväčšou rolou v opere je Dejanira, ktorá popri množstve árií a duet má v závere veľkú scénu šialenstva. Paula Murrihy, ktorá s Koskym viackrát spolupracovala, vlastní mäkký, skôr vyšší mezzosoprán, ktorým odhaľuje najcitlivejšie nuansy partu. Je rovnako zdatná v koloratúre ako legate, jej tón nemá žiadne prebytočné vibrato, je štýlovo príkladný. K tomu treba prirátať strhujúce herectvo, kulminujúce vo finále.
Pohyblivým, podmanivo sfarbeným sopránom a vysokou tónovou kultúrou vybavila úlohu Ioly domáca sopranistka Penny Sofroniadou. Britský tenorista Caspar Singh (Hyllus) svoj kovovo jasný, mäkký a technicky výborne ovládaný hlas spojil s charakterovo presnou hereckou kreáciou. Titulná rola má len tri výstupy, no v nich preukázal mladý americký basista Brandon Cedel bohatý hlasový materiál, štýlové cítenie a veľký potenciál v pohybovom kreovaní akcií. Kvalitné výkony podali tiež Susan Zarrabi ako Lichas a Noam Heinz v postave Jupiterovho kňaza.
Rodinná hudobná dráma o láske, žiarlivosti a smrti je v réžii Barrieho Koskyho elektrizujúce divadlo, tvorené sólistami a zborom, bez scénografických barličiek. K tomu výborný dirigent, orchester a sólisti, čo vedie k jednoznačnému záveru. Berlínsku Komische Oper sa opäť raz oplatilo navštíviť a stráviť v jej náhradnom divadelnom priestore tri a polhodiny inšpirujúceho umenia.
Autor: Pavel Unger
písané z reprízy 17. 3. 2024
Georg Friedrich Händel: Hercules
Komische Oper Berlín v Schillertheater
Koprodukcia s Oper Frankfurt
Premiéra v Berlíne: 3. 3. 2024
Hudobné naštudovanie: David Bates
Réžia: Barrie Kosky
Scéna a kostýmy: Katrin Lea Tag
Zbormajster: David Cavelius
Svetlá: Joachim Klein
Dramaturgia: Zsolt Horpácsy, Johanna Wall
Hercules: Brandon Cedel
Dejanita: Paula Murrihy
Iole: Penny Sofroniadou
Hyllus: Caspar Singh
Lichas: Susan Zarrabi
Jupiterov kňaz: Noam Heinz
Orchester, zbor a komparz Komische Oper
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.