Kremeľ proti Rusom Prečo Putinov režim mieri už aj na Michaila Zygara

Svetoznámy ruský novinár a spisovateľ hneď po útoku Ruska na Ukrajinu vedel, že už nemôže žiť vo vlastnej krajine. Bolo mu jasné, že Putinov autokratický režim sa veľmi rýchlo zmení na vojenskú diktatúru, v ktorej sa stane každý odporca vojny nepriateľom štátu, napokon, len krátko po jeho emigrácii zakázali úrady televíziu Dožď, ktorú Zygar zakladal, a rýchlo skončili aj posledné slobodné ruské médiá.

Michail Zygar emigroval do Berlína, nemecký týždenník Der Spiegel od marca 2022 uverejňuje každý týždeň jeho eseje, v ktorých opisuje, čo sa aktuálne deje v Rusku, ale približuje aj ťažký život ruských emigrantov, ktorí utiekli pred ruským režimom a na ktorých zas v zahraničí doľahli protiruské sankcie. Zygar má stále svoje zdroje informácií zvnútra Putinovej administratívy, keďže dve desaťročia sa stretával s členmi Putinovej mocenskej elity a patril medzi najzasvätenejších znalcov vnútorných pomerov v Kremli. 

Jeho svetový bestseller Všetci mocní Kremľa (na Slovensku vyšiel v roku 2016) sa tak stal povinným čítaním pre každého, kto chcel rozumieť Putinovej moci a jej postupnej ekonomickej a ideologickej transformácii.

Keď odplatou hrozí muž ako Lugovoj

Pre Putinov režim sa v týchto týždňoch stáva 43-ročný Zygar hlavným literárnym nepriateľom v exile. Útoky a vyhrážky proti nemu sa už spustili skôr, od minulého týždňa však čelí trestnému stíhaniu za to, že šíri falošné správy o zverstvách ruskej armády v Buči, za čo mu doma hrozí väzenie do desiatich rokov.

Okrem pravidelných textov pre nemecké publikum je dôvodom, pre ktorý si ho Kremeľ vzal na mušku, jeho nová kniha Vojna a trest (vyšla koncom minulého roka, na Slovensku ju vydalo vydavateľstvo Absynt).

Svoju najnovšiu knihu chápe Zygar aj ako priznanie vlastnej zodpovednosti za vojnu, pretože túto vinu podľa neho nesie i veľká časť ruskej kultúry. Spoluvinníkov vidí i v dielach mnohých ruských historikov a spisovateľov, ktorí „počas posledných tristopäťdesiatich rokov svojimi slovami a myšlienkami zasiali semená ruského fašizmu a dovolili mu rozvíjať sa, hoci mnohí z nich by boli dnes pri pohľade na ovocie svojej práce zhrození. Neuvedomili sme si, aká deštruktívna je samotná predstava o Rusku ako o ‚veľkej ríši‘“.

Novinár analyzuje historické mýty, z ktorých čerpá súčasný Putinov imperializmus, a vysvetľuje logický vývoj, ktorý viedol samovládcu a jeho najužší okruh k presvedčeniu, že Ukrajina ako Antirusko musí byť definitívne pochovaná. 

Kniha je podľa autora kronikou toho, ako Rusko počas posledných piatich storočí utláčalo Ukrajinu, je to „detektívny príbeh podaný z pohľadu páchateľa“. Päťstostranová kniha je zároveň aj strhujúcim apelom, aby ruská kultúra – ak chce prežiť – Zygarovými slovami nerezignovala pred mocou, ale aktívne konala, hlboko nazrela do svojho vnútra, povedala si pravdu o svojej minulosti aj prítomnosti, lebo tak sa Rusi môžu naučiť žiť bez drogy veľkého imperializmu, pre ktorú strácajú empatiu aj ľudské črty a sú „hrozbou pre seba aj pre svoje okolie“.

Zygar v závere knihy píše: Pri spätnom pohľade je to príšerné: naši predkovia, indoktrinovaní tak, aby uverili, že sú víťazmi, boli v skutočnosti sami obeťami. Boli nútení zabíjať, radovať sa zo zabíjania, byť na zabíjanie hrdí. A boli v tom dobrí. Boli hrdí, ulietavali si na tom, písali nádherné básne, piesne a knihy, ktoré glorifikovali krv a násilie, praskot kostí. A zabudli, že je to ich vlastná krv, ich vlastné kosti. (…) Budúce generácie Rusov si s hrôzou a hanbou budú pripomínať vojnu, ktorú Putin rozpútal. Budú žasnúť nad tým, ako ľudia v 21. storočí uverili nezmyslom pochádzajúcim z dávnej minulosti. A nevydajú sa po rovnakej ceste, ak my, ich predkovia, dnes prijmeme trest.

Svet po PutinoviAká budúcnosť čaká Rusko?

Jozef Majchrák

Aj tieto vety, ktoré režim vníma ako bezočivé vyhlásenie vojny voči svojej podstate, sú dôvodom, pre ktorý bol Zygar doma vyhlásený za vlastizradcu. Už začiatkom marca v jednom z posledných textov v Spiegli napísal, prečo sa prestal cítiť bezpečne: Andrej Lugovoj, poslanec Štátnej dumy a bývalý pracovník KGB, na svojom telegramovom účte vyhlásil, že Zygar prepisuje ruské dejiny, zneucťuje ruskú identitu a pomocou zmeny kultúrneho kódu chce povaliť súčasný politický systém v Rusku: Budeme Vás brať na zodpovednosť podľa ruského práva, pretože ste ublížili krajine a zradili ste ju.

Ide o toho istého Lugovoja, bývalého pracovníka KGB, ktorého Briti obvinili, že v roku 2006 dal v Londýne otráviť Alexandra Litvinenka (stretol sa s ním krátko pred otravou). Tento kriminálnik je členom mocenskej elity, po jeho slovách sa dá rozumieť, prečo Zygar píše o svojich obavách o život: Keď muž ako Andrej Lugovoj píše o potrestaní ‚podľa ruského práva‘, necítim sa dobre.

Zygar ďalej uvádza, že Lugovoj sa zaktivizoval najmä v posledných mesiacoch, keď hlása odplatu voči všetkým, ktorí po vypuknutí vojny opustili krajinu a v zahraničí dávajú najavo svoj odpor k Putinovi a vojne. Hrozivé na tom je, že symbolom odplaty, ktorý radi používajú ruské propagandistické médiá, je horolezecký čakan. Ako vysvetľuje novinár, v ruskom kontexte ide o symbol pre politické atentáty, sovietsky agent Ramón Mercader totiž v roku 1940 zabil v Mexiku Leva Trockého práve takýmto čakanom. Možno aj priamo na Zygara myslel Dmitrij Medvedev, keď nedávno vyzýval na zavraždenie „podliakov z literárnej scény, po ktorých už volá horolezecký čakan nového Ramóna Mercadera“.

Lugovoj prišiel aj so zákonom, na základe ktorého sa odoberie vlastníctvo všetkým zradcom v emigrácii. Hrozivo pôsobia ďalšie slová tohto prominentného poslanca Dumy: Každý, kto sa pokúša škodiť svojej vlasti, krajine a občanom, príde o všetko a tam, mimo svojej vlasti, zdochne ako posledný pes.

Novinár upozorňuje aj na kampaň, akú vedie Lugovoj proti spisovateľom v emigrácii. Vyzval na organizovanie razií v kníhkupectvách, kde sa ešte predávajú knihy Zygara, Borisa Akunina alebo Dmitrija Bykova. Viac nebolo potrebné, pretože ako píše Zygar, všetky jeho knihy už zmizli z pultov.

Stať sa však môže niečo horšie než len takáto kultúrna eliminácia. Zygar pripomína, že vlani sa u troch nezávislých ruských novinárok, respektíve aktivistiek, ktoré sa zúčastnili na konferencii ruských opozičníkov v Berlíne, objavili príznaky otravy.

Zastrašovanie má dnes viaceré podoby: jedna spravodajská agentúra, ktorá je blízka Kremľu, teraz napísala, že „Michail Zygar sa nepríde rozlúčiť so svojou zomierajúcou matkou“, tá má vraj pred sebou len rok života a Zygar ju už neuvidí. V iných textoch propaganda šíri, že si ho v roku 2012 naverbovala britská tajná služba, ktorá mu darovala vilu, a že „Zygar je špinavcom v službe antikristov“.

Budúcnosť Ruska: Sacharov a Navaľnyj

Za skutočného zakladateľa demokratického Ruska neznámej budúcnosti považuje Zygar spisovateľa Leva Tolstého a jeho myšlienky, lebo tie položili základ zamatovým a nekrvavým revolúciám, ktoré ukončili sovietsky totalitarizmus. No za otca zakladateľa nového Ruska považuje Alexandra Navaľného.

Jeho smrť Zygarom úplne otriasla. Ako sám priznal, spolu s ďalšími príslušníkmi opozície ho považoval za akéhosi mága – v tomto prostredí sa Navaľnyj často prirovnával k Harrymu Potterovi a Putin k Voldemortovi – a nadprirodzene veril, že keď raz Putin pominie, Navaľnyj bude prezidentom. Tak ako v roku 2020 prežil otravu novičokom, tak prežije aj sibírske vyhnanstvo a zmení Rusko na normálnu krajinu.

Keď sa Zygar dozvedel, že Navaľnyj zomrel, v šoku nevládal ani plakať, v samote, ale ani keď sa rozprával so vzlykajúcimi priateľmi z exilu. Rozplakal sa až po tom, čo si pozrel odhodlaný prejav čerstvej vdovy Julije Navaľnej.

Novinár bol s Navaľným v pravidelnom kontakte, posledný list dostal od neho len týždeň pred smrťou. Aj tento list bol takým ako vždy, neuveriteľne veselý, radostný a energický. Navaľnyj mu síce napísal, že zo sibírskej cely, kde sedí, nedovidí ani na stebielko trávy a že poprechádzať sa môže nanajvýš smerom do susednej cely, ale z rezkého tónu listu Zygar vyčítal, že je na tom dobre a nič ho len tak nerozhodí. Navaľnyj mu v poslednom texte písal aj o Dostojevskom, Tolstom, Solženicynovi a Vysockom a tešil sa, že si v novej trestaneckej kolónii konečne prvýkrát po škole opäť prečítal Zločin a trest.

Po jeho smrti však Zygar neprepadol zúfalstvu. Verí, že Navaľnyj sa stane vzorom pre nasledujúce generácie Rusov, ktoré raz budú vzhliadať k nemu, nie k Putinovi. Ruské dejiny majú podľa Zygara len veľmi málo bezúhonných hrdinov, určite ním bol Andrej Sacharov, veľký vzor Navaľného, ktorý zomrel pred 35 rokmi, ale kým Sacharov bol morálnou autoritou, no žiadnym výnimočným rečníkom a politikom, takým bol práve Navaľnyj. Ako zdôrazňuje Zygar, Navaľnyj do svojej smrti veril, že Rusko sa stane normálnou krajinou, a odmietal teórie, že je odsúdené na akúsi špeciálnu cestu a údajnú historickú nevyhnutnosť, podľa ktorej musí byť ruskou formou vlády impérium. 

Genéza krutostiMuž, ktorý presvedčil Putina o slabosti Západu a tlačil na vojnu proti Ukrajine

 Lucie Sulovská

V tejto súvislosti len krátka vsuvka: podpredseda Smeru Erik Kaliňák začiatkom týždňa nahovoril nové video, v ktorom sa vysmieva z Navaľného, spochybňuje, že bol otrávený (divákov utvrdzuje v tom, že za jeho problémy mohol mix liekov a alkoholu), tvári sa, že argumentuje faktmi a vedou, pričom ignoruje zistenia nemeckých lekárov o otrave, ktoré publikovali vo vedeckom časopise The Lancet. Kaliňákovo video, ktoré je aj na pomery Smeru mimoriadne odpudivou prokremeľskou propagandou, len ilustruje, do akého bahna sa kvôli osloveniu radikálnej časti spektra posúva v posledných dvoch rokoch Ficova strana.  

Prečo zomrel Navaľnyj

Niekoľko týždňov po Navaľného smrti špekuloval dobre informovaný Zygar aj o možnom motíve, prečo musel väznený líder ruskej opozície zomrieť. Podľa jeho zdrojov dostal Putin niekedy vo februári 2021, teda rok pred útokom na Ukrajinu, správu, že problém s Navaľným je vyriešený, sedí v base, je neutralizovaný a už nebude robiť zle. 

Napokon, aj tajné služby boli presvedčené, že trestanec nebude mať žiaden vplyv na politický život v Rusku a upadne do večného zabudnutia. Ako však vysvetľuje Zygar, vďaka moderným technológiám sa nič také nestalo. Aj ďalšie dva roky písal Navaľnyj každý deň listy, ktoré jeho tím zverejňoval na Twitteri a Instagrame.

Podľa Zygarových informácií však o tom Putin nemal tušenie, lebo ako je známe, prezident internet nepoužíva a tajné služby mu radšej problémy s Navaľným nehlásili. Napokon sa pristúpilo k radikálnejšiemu riešeniu: Navaľného koncom minulého roka preložili do inej väznice pri polárnom kruhu. Zygar tvrdí, že podľa jeho zdrojov nešlo o nariadenie Putina, ale iniciatívu zdola, keďže ľudia z bezpečnostného aparátu chceli napraviť chybu a Navaľného umlčať, aby v odľahlom väzení, odstrihnutom od digitálnej komunikácie, už nemal technické možnosti, ako ovplyvňovať verejnú mienku.

Putin sa vraj až teraz, začiatkom februára, dozvedel, že nenávidené meno je opäť v hre: oligarcha Roman Abramovič, ktorý zabezpečuje kontakt medzi Ruskom a Západom, totiž prezidentovi oznámil, že v rámci rokovaní o výmene väzňov ruská strana súhlasila, že vymení piatich väzňov, medzi nimi amerického novinára Evana Gershkovicha a Alexandra Navaľného. Rusi by tak získali späť špiónov vrátane Vadima Krasikova, ktorý sedí v Nemecku za zavraždenie Čečenca Changošviliho v berlínskom parku a na ktorého vydaní Rusom veľmi záleží.

Vladimir Putin vraj nemal informácie o priebehu týchto rokovaní, s ich výsledkom ho zoznámil až Abramovič. Zygar na základe svojich zdrojov píše, že Putina šokovalo, že Západ sa o Navaľného zaujíma a chce ho vymeniť. Putin už o mužovi, ktorý ho ponížil pred celým svetom, a to nielen mimoriadne populárnym filmom o tajnom prezidentskom paláci, ktorý videlo 125 miliónov divákov, nechcel ani počuť.

Následne prišlo rozhodnutie nadobro sa zbaviť Navaľného – už len preto, aby jeho meno nezavadzalo počas ďalších rokovaní o výmene väzňov a aby už „Putin nikdy nemusel myslieť na muža, ktorého meno nikdy nevyslovil“.

Ako už vieme, prvýkrát ho vyslovil až predvčerom na tlačovej konferencii po prezidentských voľbách, keď smrť Navaľného označil za smutnú udalosť a prítomných novinárov ubezpečil, že on sám súhlasil, aby bol Navaľnyj prepustený v rámci výmeny väzňov.

Vo svojom poslednom texte trestne stíhaný Michail Zygar píše: Nemám žiadnu odpoveď na to, ako sa dá poraziť to archaické zlo. Nemôžem urobiť nič než písať – o tom, v čo verím. A verím, že väčšina ľudí v Rusku nenávidí násilie, nátlak a bojí sa vojny – a že dejiny Ruska ho nezatracujú, aby sa stalo večnou diktatúrou.