Hľadanie pravdy svätého Augustína

Búrlivá cesta

John Cavadini

Túžbu poznať pravdu máme všetci. Svätý Augustín vo 4. storočí hľadal pravdu skúmaním rôznych filozofických teórií. Napriek tomuto jeho úsiliu však v jeho vnútri zostával pocit prázdnoty – až do chvíle, keď sa stretol s Ježišom Kristom. Nakoniec našiel pravdu. A táto pravda ho oslobodila.

 

Odložený krst

Svätý Augustín sa narodil v roku 354 v malom mestečku severoafrickej provincie Rímskej ríše. Jeho matkou bola zbožná kresťanka Monika a jeho otcom pohan Patricius. Augustín nebol po narodení pokrstený, hoci bol formálne prijatý za katechumena. Považovali ho takpovediac za „budúceho kresťana“, ale jeho otec sa podľa všetkého o prípadný krst svojho syna veľmi nezaujímal.

Monika podľa vtedajšieho zvyku usúdila, že je lepšie sviatosť odložiť, pretože sa obávala jeho potenciálne búrlivého a hriešneho dospievania, ktorým by sa mohol po krste poškvrniť. Obaja rodičia si však svojho geniálneho syna veľmi vážili a horlivo podporovali jeho postup po kariérnom rebríčku. Možno až príliš horlivo, ako si neskôr počas svojho života uvedomil sám Augustín. Obzvlášť kritický bol k svojmu otcovi, ktorý, ako uvádza, nešetril úsilím, aby synovi zabezpečil skvelé vzdelanie, ale vôbec sa nevenoval jeho morálnej formácii.

 

Túžba po niečom viac

Na pomery svojej doby získal Augustín vynikajúce vzdelanie. Ako uvádza vo svojom autobiografickom diele Vyznania, jeho vzdelanie bolo prevažne humanitné a literárne, zamerané predovšetkým na klasických latinských spisovateľov a rečníkov, ako boli napríklad Vergílius a Cicero. Cieľom jeho školskej prípravy bolo spraviť z neho „rétora“, zdatného a vycibreného rečníka, ktorý by rozprávaním na akúkoľvek tému dokázal pohnúť davy k potlesku alebo slzám. Augustín sa však na svoje vzdelanie pozeral kriticky. Mal pocit, že vyformovalo študentov, ktorým viac záležalo na štýle a vzhľade, na chvále, prestíži a postavení než na pravde a čnosti. Ako sám píše, jeho srdce bolo nepokojné. Túžil po niečom väčšom: po zmysle, po pravde a predovšetkým po láske.

V sedemnástich rokoch sa zamiloval a začal žiť v konkubináte so ženou, ktorá s ním zostala počas celého jeho stúpania na kariérny vrchol. Ten prišiel v roku 384, keď dostal profesorské miesto v Miláne, ktoré mu pridelil sám cisár. Augustín sa ako osemnásťročný stal mladým otcom: narodil sa mu syn, ktorý dostal meno Adeodatus, čiže Boží dar. Augustín bol zhovievavý otec a na svojho syna bol veľmi hrdý – bol hrdý na jeho intelekt aj na jeho cudnosť. Keď Adeodatus ako pätnásťročný zomrel, zlomilo mu to srdce.

Neskôr Augustín pod nátlakom matky súhlasil s tým, že uzavrie oficiálny sobáš, ktorý mu pomôže zlepšiť jeho spoločenské postavenie. Svoju dovtedajšiu družku poslal preč, no povedal, že jeho srdce je nielen zlomené, ale priam rozdrásané do krvi. Aby toho nebolo málo, jeho budúca nevesta bola v čase dohodnutého sobáša neplnoletá a Augustín počas dvoch rokov čakania na jej plnoletosť nadviazal vzťah s inou ženou. Augustín si tieto zlyhania vyčítal. Jeho rodina sa rozpadla, a to jeho vlastným pričinením. Cítil sa prázdny. Kam smeroval jeho život?

 

Hľadanie zmyslu

Augustínov pocit prázdnoty prenikol aj do jeho pracovného života. Vo Vyznaniach uvádza, že keď mal devätnásť rokov, čítal v triede jeden Cicerov text. Mal sa vtedy zamerať na jeho štýl. Teraz si však uvedomil, že tento text, nazývaný Hortensius, bol výzvou pre mladých, aby hľadali múdrosť. Augustín mal vtedy pocit, akoby mu spadli z očí šupiny. Prečo sa jeho vzdelanie nesústredilo na hľadanie múdrosti, ale iba na vzhľad a štýl? Vtedy sa rozhodol, že bude hľadať už len múdrosť.

Katolícku vieru si Augustín spájal s jednoduchou, nevzdelanou zbožnosťou svojej matky. Nemyslel si, že v nej možno nájsť nejakú múdrosť. Navyše, aj keď občas nahliadol do Písma, mal pocit, že jeho štýl je primitívny a veľmi vzdialený od Cicerovho štýlu. Pridal sa teda k heretickej sekte zvanej manichejci, ktorá podľa svojich slov hlásala náboženstvo „múdrosti a rozumu“.

Augustínova svetská kariéra dosiahla vrchol v čase, keď mal tridsať rokov. Profesúra mu priniesla prestíž a uznanie, po ktorých túžil. Jeho práca ho však čoraz viac trápila. Vari sa nevydal na cestu hľadania múdrosti? A predsa stále robil to isté: prednášal prejavy v mene cisára a spieval naňho chválospevy bez ohľadu na to, či boli dané veci pravdivé, alebo nie – a zväčša veru pravdivé neboli. Cítil sa byť len prestížnym klamárom, pripútaným k manichejskému náboženstvu, o ktorom začal pochybovať, pretože si začínal uvedomovať, že nemá skutočný obsah, ale je len spleťou klamlivých mýtov. Tie okrem iného popierajú aj to, že Kristus sa skutočne stal človekom. Cítil, že predával seba samého – a obetoval svoj rodinný život – kvôli sláve. A čo mu zostalo? Kde bola v jeho živote pravda? Aký mal jeho život zmysel? Kde bola v jeho živote láska? Cítil sa ako prázdna, vyhorená schránka.

 

Pravda na dosah

Záblesk nádeje Augustín uzrel, keď sa raz rozhodol, že zájde do kostola a vypočuje si kázeň slávneho milánskeho biskupa Ambróza. Ambróz bol vynikajúci rečník a Augustín si ho chcel vypočuť z čisto profesionálneho záujmu. Ako však uvádza, do jeho duše si pomaly našiel cestu aj obsah toho, čo Ambróz hovoril. Vďaka Ambrózovi Augustín končene vnímal, že kresťanstvo je aj intelektuálne sofistikované – aj keď bolo zároveň dostatočne jednoduché na to, aby ho prijali aj nevzdelaní ľudia. Ambrózovi priatelia oboznámili Augustína aj s filozofiou. Augustín v týchto „platónskych knihách“ našiel hľadanie múdrosti a pravdy. Zatúžil spoznať viac a nakoniec prišiel na to, že manichejské náboženstvo neobsahovalo ani múdrosť, ani pravdu. Načasovanie bolo dokonalé: s filozofiou sa stretol v čase, keď začal prichádzať aj na to, že na katolíckej viere čosi je – ba oveľa viac, než si myslel.

Augustín teraz vedel, kde možno nájsť pravdu a múdrosť. Dokonca ani filozofia, hoci povznášala jeho dušu a bezpochyby mu ukázala, že pravda existuje, nestačila na to, aby naplnila jeho hlad po živote, v ktorom by sa pravda snúbila s láskou. Akoby sa pred neho stavali všetky jeho morálne zlyhania, prázdne snahy a márne životné ambície a vysmievali sa mu: rozpad rodiny kvôli jeho ambíciám, následné zlyhanie, keď nedokázal zostať verný svojej snúbenici, predávanie vlastnej duše zlým mocipánom kvôli osobným ambíciám. Všetko to vyvrcholilo udalosťou, ktorá sa podľa Vyznaní odohrala v záhrade, v ktorej so svojím priateľom Alypiom čítal listy svätého Pavla. Aká bola jeho budúcnosť? Zlyhal v rodinnom živote a prišiel o svoju životnú lásku. Mohol však ďalej žiť v celibáte? V očiach sveta bol úspešný, ale jeho úspech sa paradoxne obrátil proti nemu. Môže sa však vzdať svojej spoločenskej prestíže?

 

Obrátenie mysle a srdca

A kedy sa mal zmeniť? Už dosť dlho hovoril: „Zajtra!“ Už prešlo priveľa nenaplnených zajtrajškov. Otvoril svoje zlomené srdce a prepukol v taký silný plač, že v rozpakoch poodišiel od Alypia, aby sa mohol vyplakať osamote. Vtedy začul detský hlas, ktorý pospevoval slová: „Vezmi a čítaj! Vezmi a čítaj!“ Považoval to za Boží pokyn, aby sa vrátil k Pavlovým listom a prvý úryvok, na ktorý sa zahľadel, považoval za priame posolstvo od Boha. Tou pasážou bol List Rimanom 13, 13 – 14, ktorý znie: „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.“ Pochopil Pavlov príkaz dať sa pokrstiť a dôverovať milosti krstu, ktorá ho prevedie obrátením a bude ho niesť po zvyšok jeho kresťanského života.

Augustín objavil pokorného Syna človeka, Ježiša, ktorý, hoci bol Synom Božím, ponížil sa, aby žil život, ktorý sa v očiach sveta zdal byť neúspechom, život bez prestíže a akýchkoľvek svetských úspechov, ktorým sa Augustín zapredal. Pán, ktorý je nám bližšie než my sami sebe, naopak obetoval svoje telo a vylial svoju krv pri čine hlbokej lásky, aby s nami nadviazal trvalé puto. Táto láska naplnila Augustínovo srdce. Konečne našiel pravdu, ktorá ho plne uspokojovala. S dôverou a radosťou vybehol zo záhrady, oznámil túto dobrú správu svojej matke, vzdal sa profesúry a prihlásil sa na krst. Vedel, že krst vedie k Eucharistii. Vtedy pochopil, že jeho nová Láska tu bude vždy a neustále sa mu bude dávať a pri každom prijímaní ho bude nanovo napĺňať láskou a pravdou.

Augustín bol nakoniec vysvätený za biskupa a prežil mnoho skúšok. Bol však presvedčený, že láska, ktorú našiel, krása „taká stará a taká nová“, ho nikdy nesklame. Preto až do svojej smrti († 428) vytrval vo vernej službe a stal sa jedným z najplodnejších teológov.