Púť dôvery
Príbeh brata Rogera a Taizé
Kathryn Spinková
Poézia – taká by mala byť Cirkev!“ vyhlásil brat Roger, zakladateľ ekumenickej komunity rímskokatolíckych a protestantských bratov v malej dedinke Taizé vo Francúzsku. Bolo to v roku 1985, keď sa blížil k sedemdesiatke.
Brat Roger bol sám básnikom čerpajúcim inšpiráciu z prírody. Bol to jemný človek, mystik, ktorý si rovnako ako inteligenciu cenil intuíciu: „Pri žití evanjelia,“ povedal, „nám intuícia… umožňuje rozoznať Boží odraz. A to jediné môžeme urobiť. Môžeme sa pokúsiť priblížiť k nezmerateľnému tajomstvu, ktorým je Boh. V našom tunajšom živote toto tajomstvo nepoznáme, ale veľmi sa k nemu približujeme a mne to stačí.“
Jeho vízia nebola odtrhnutá od reality. Brat Roger chápal Cirkev ako prítomnosť vzkrieseného Krista v ľudských životoch. Jeho túžba po zmierení pramenila z túžby spojiť oddelené údy tohto tela. Brat Roger bol hlboko presvedčený o tom, že evanjelium sa dá vovádzať do praxe veľmi konkrétnym spôsobom. Preto sa venoval Taizé – žil „podobenstvo spoločenstva“.
Príprava Pánovej cesty
Roger Schutz sa narodil 12. mája 1915 vo švajčiarskej dedinke s názvom Provence. V detstve a v ranej mladosti býval často sám, no predsa bol šťastný; a to aj napriek tomu, že niekoľko rokov zápasil s tuberkulózou a jej dôsledkami.
Veľa čítal a pozorne sledoval príklady ľudí okolo seba: svojho otca – švajčiarskeho protestantského pastora, ktorý sa „rád modlil v katolíckych kostoloch“ a ktorý si veľmi pozorne všímal potreby svojich chudobných farníkov; svojej umelecky založenej a veľkorysej matky; svojej hudobne nadanej tety; a svojej babičky z matkinej strany, ktorá zostala v severnom Francúzsku počas prvej svetovej vojny a prijímala doma utečencov unikajúcich z oblasti bojov, aj keď aj jej vlastný dom zasiahli dve bomby. Keď ju nakoniec presvedčili, aby odišla, presťahovala sa do juhozápadného Francúzska, kde – aj keď zostala verná svojmu protestantskému pôvodu – chodievala na katolícku svätú omšu. Mladý Roger to pochopil takto: tým, že chodila do katolíckeho kostola, vo svojom vnútri dospela k určitému zmiereniu.
Babičkin príklad mal Roger pred očami aj vtedy, keď vypukla druhá svetová vojna. Keď videl, že Európa je opäť rozdelená, kládol si otázku, ako je možné, že existuje medzi ľuďmi takýto konflikt a, obzvlášť, prečo k niečomu takému dochádza medzi kresťanmi. Uvažoval o kariére spisovateľa. Od týchto plánov však upustil, keď pocítil „impulz“ vybudovať spoločenstvo, v ktorom by každý deň prežívali zmierenie a pokoj.
V roku 1940 začal hľadať Roger spôsob, ako uskutočniť svoju víziu, a tak na bicykli odišiel zo Švajčiarska do Francúzska. Usadil sa v malej dedinke Taizé, len niekoľko kilometrov od demarkačnej línie, ktorá oddeľovala slobodné a okupované Francúzsko. Tam sa začali kryštalizovať jeho myšlienky: „Na začiatok musím začať žiť modlitbu v samote. Mal by som si nájsť dom. Ráno, na poludnie a večer sa tam budem modliť a prijímať tých, ktorí utekajú.“ Dvadsaťštyriročný Roger si matne predstavoval tucet mužov, ktorí vedú život upriamený na výzvu „pripraviť cestu Pánovi“ a „byť jedno… aby svet uveril“ (pozri Mk 1, 3; Jn 17, 21).
Prvé kroky v ekumenizme
Komunita Taizé vznikala v dobe, v ktorej sa ešte len rodilo ekumenické hnutie. A Rogerova priekopnícka vízia sa nestretala vždy len s pochopením. On a prví bratia, ktorí sa k nemu pridali (všetci protestanti), požiadali o možnosť modliť sa v miestnom katolíckom kostole, ktorý sa už nepoužíval. Povolenie dostali pod podmienkou, že nedovolia, aby sa k nim pridali katolíci. Ako teda mali napĺňať svoje povolanie – ukázať druhým ich spoločný život, a tak druhým sprostredkovať ten „kúsok evanjelia“, ktorý žili?
Našťastie, začiatkom 50. rokov 20. storočia v Lyonskej arcidiecéze, ktorá bolo zároveň rodiskom Paula Couturiera, ďalšieho priekopníka ekumenizmu, začalo ekumenické hnutie robiť prvé kroky. Prvý katolícky brat vstúpil do komunity Taizé v roku 1969. Vďaka intervencii svojho arcibiskupa sa brat Roger stretol s pápežom Piom XII. a neskôr i s pápežom Jánom XXIII. Obaja túto rastúcu komunitu výrazne ovplyvnili. V čase, keď sa brat Roger pýtal, aké miesto by malo mať Taizé vo vzťahu k univerzálnej cirkvi, mu pápež Ján pripomenul, že „Cirkev pozostáva z čoraz väčšmi sa rozširujúcich sústredných kruhov“.
Cesta zmierenia
Aj keď sa objavili rôzne prekážky ekumenizmu, brat Roger nikdy nestratil nádej, že možno nájsť cestu k zmiereniu. Čoraz častejšie sa odvolával na cestu svojej starej mamy: „Je to malá cesta, cesta, ktorá je osobným krokom, vnútorná, skrytá cesta, zakorenená v tajomstve evanjelia, cesta odpustenia.“
Bez toho, aby niekým pohŕdal, alebo sa stal symbolom popierania nejednoty kresťanov, veril, že je možné upriamiť pozornosť na Božie slovo hlboko prežívané v protestantskej tradícii, absorbovať poklady duchovna pravoslávnej tradície, vnímať charizmy spoločenstva Katolíckej cirkvi a popri tom dennodenne vkladať dôveru do tajomstva viery.
Brat Roger veril, že svoju hodnotu má aj rozum a teológia, ale v konečnom dôsledku je zmierenie otázkou lásky. Práve prostredníctvom lásky človek objavuje tajomstvo Boha v spoločenstve Najsvätejšej Trojice. Zdôrazňoval, že táto láska sa musí vyjadrovať symbolickými, no zároveň konkrétnymi spôsobmi – preto je Taizé viditeľným vyjadrením zmierenia a živej lásky.
Solidarita s chudobnými
Brat Roger od začiatku považoval za nevyhnutné žiť v spoločenstve s chudobnými. Dedina Taizé, v ktorej začal žiť svoje „podobenstvo spoločenstva“, bola z tohto hľadiska ideálna: bola to „púšť“. Miestne vinice boli spustošené chorobami. Mnohí muži odišli za prácou inam. Tí, ktorí zostali, sa radšej hlásili k ateistickému filozofovi Voltairovi než ku kresťanstvu.
Roger si toto miesto vybral na základe žiadosti chudobnej ženy, ktorá mu raz ponúkla veľmi skromný pokrm. „Zostaň tu,“ vyzvala ho. „Sme tu takí osamelí. V tejto dedine už nikto nežije a zimy sú dlhé a studené.“ Výzva tejto chudobnej ženy ho presvedčila, že je to Božia vôľa.
Túžba byť blízko chudobným v evanjeliovej jednoduchosti viedla Rogera k tomu, že prijal židovských utečencov. Po vojne komunita Taizé prijala nemeckých vojnových zajatcov a potom množstvo ďalších ľudí s rôznymi potrebami.
V roku 1951 odišli dvaja bratia z Taizé do neďalekej baníckej oblasti a začali tam žiť a pracovať. Začiatkom 70. rokov 20. storočia komunita otvorila svoje prvé „bratstvo“ –spoločenstvo niekoľkých bratov, ktorí sa delili o svoj život s chudobnými. Časom ich niekoľko začalo žiť v Recife v Brazílii a neskôr pár ďalších bratov otvorilo dom v New Yorku. Ďalší zasa založili spoločenstvá v Keni, Južnej Kórei, Bangladéši, Indii a na iných miestach sveta.
Archa modlitby a zdieľania
„Púšť“ Taizé rozkvitla a komunita sa rozrástla do takej miery, že to ďaleko prevýšilo očakávania jej zakladateľa. Odvtedy do Taizé prišli desaťtisíce ľudí rôznych denominácií a národností. Tisíce ľudí sa zúčastňujú aj na stretnutiach Taizé, ktoré sa každoročne konajú v európskych mestách aj na iných kontinentoch v rámci „Púte dôvery“. Mladých ľudí priťahuje forma bohoslužieb Taizé, ku ktorej sa môžu pripojiť všetci kresťania v očakávaní hlbšej jednoty a spoločenstva, za ktoré sa modlil Ježiš.
Návštevníci Taizé často táboria na zablatenom svahu, jedia jednoduché jedlo a trikrát denne sa zúčastňujú na spoločnej modlitbe komunity. Súčasťou tejto bohoslužby sú charakteristické piesne Taizé, spievané v rôznych jazykoch, ktoré sa používajú v kresťanských spoločenstvách po celom svete a pozostávajú z refrénov s nenáročnou melódiou. Spev týchto piesní vedie spontánne k modlitbe a k tichu, v ktorom sa človeku môže prihovoriť Boh.
Túto modlitbu vedie približne sto bratov – katolíkov a protestantov – z viac než dvadsiatich piatich krajín, ktorí sú tu skôr kvôli počúvaniu a zdieľaniu než poučovaniu druhých. Dlhodobo, i keď zatiaľ nie nastálo, s nimi žijú aj členovia Pravoslávnej cirkvi.
Boj a kontemplácia
Vždy, keď sa na brata Rogera obrátili mladí ľudia s túžbou zmeniť svet skôr nejakou aktívnou činnosťou, brat Roger im zdôrazňoval, že nejde o rozhodovanie sa medzi činom (či nejakým „bojom“) a kontempláciou. Skôr im hovoril, že tieto dve veci sú navzájom prepojené. Kontemplatívne očakávanie a dôvera v Boha, ktorý nás miloval ako prvý, nám prinášajú silu na preukazovanie súcitu a dávajú nám neobmedzené možnosti aj vo chvíľach najťažších skúšok.
Bez varovania sa takýto moment skúšky zniesol na komunitu Taizé a jej hostí 16. augusta 2005. Počas večernej modlitby psychicky chorá žena napadla brata Rogera a dobodala ho na smrť. Málokto by čakal, že tohto jemného a nesmierne obľúbeného predstaveného Komunity Taizé čaká práve takýto koniec. A predsa to bola príležitosť na dojímavé pripomenutie si poslania Taizé. Pred dvanástimi tisíckami smútiacich – medzi ktorými boli pravoslávni, katolícki, protestantskí a anglikánski kresťania a cirkevní predstavitelia – nový prior Taizé, brat Alois, požiadal celú komunitu, aby naďalej žila svoje povolanie odpúšťať a šíriť pokoj.
Počas návštevy v roku 1986 pápež Ján Pavol II. označil prechod cez Taizé za „prechádzku popri prameni“. V Taizé návštevníci naozaj naďalej pijú živú vodu, ktorú prisľúbil Kristus. Osviežení sa potom vracajú do vlastných farností, v ktorých svedčia a slúžia, a sú „kvasom dôvery v ľudskej rodine“.