„Ja som tvoj brat“
Ekumenická cesta svätého Jána XXIII.
Patricia Mitchellová, Jeanne Kunová
Nový pápež je… ako Jakubov syn, ktorý po stretnutí so svojimi bratmi
odkryl nehu svojho srdca a, dajúc sa v plač, povedal: „Ja som Jozef, váš brat.“
Týmito slovami prekvapil zástupy zhromaždené na svätej omši v Bazilike svätého Petra Angelo Giuseppe Roncalli, takmer sedemdesiatročný čerstvo zvolený pápež Ján XXIII. Predtým pápeži len zriedka použili taký osobný jazyk.
Ján XXIII. bol počas svojho pontifikátu pápežom plným prekvapení. A jedným z najväčších prekvapení bolo jeho rozhodnutie zvolať koncil. A to nie koncil, ktorý by odsúdil nejaké herézy, ako to bývalo zvykom pri predchádzajúcich konciloch, ale koncil, ktorý by „utvoril cestu k jednote ľudstva“. Snom pápeža Jána ohľadom tohto koncilu bolo zhromaždiť všetkých ľudí – nielen katolíkov – ako jednu rodinu pod Kristovou zástavou.
Ján XXIII. sa s postojom starozákonného Jozefa neustále obracal aj k ľuďom, ktorí stáli za hranicami Cirkvi, ktorú viedol. Svojou srdečnosťou, dôvtipom a láskavosťou dokázal prelomiť staré bariéry medzi národmi a cirkvami a jeho vnuknutie zvolať nový koncil započalo cestu Cirkvi k hlbšej jednote. „Vždy, keď vidím medzi kresťanmi nejaký múr,“ povedal, „snažím sa z neho vytiahnuť jednu tehlu.“
Formálna a neformálna odborná príprava
Angelo Roncalli sa narodil v roku 1881. Nikdy nechcel byť ničím iným ako skromným farárom – takým, ako bol farár, ktorý ho viedol v jeho malej dedinke v severnom Taliansku. „Nepamätám si, že by som niekedy nechcel byť kňazom,“ povedal. No postupom času sa ukázalo, že Boh s ním mal iné plány. Krok za krokom rozširoval Roncalliho polia pôsobnosti a posielal ho na miesta, kde sa stretával s čoraz rozmanitejšími skupinami ľudí. A s každým ďalším krokom Roncalli jasnejšie videl, že mnohí ľudia majú v srdci tú istú túžbu po Pánovi – túžbu, ktorá sa najdokonalejšie napĺňa v kontexte živého, zjednoteného spoločenstva viery.
Ako bolo v tom čase zvykom, Roncalli sa už ako jedenásťročný začal vo svojej rodnej vidieckej provincii Bergamo vzdialene pripravovať na kňazstvo. V roku 1901 ho prijali do kňazského seminára v Ríme. Vďaka presunu do hlavného mesta sa dostal do kontaktu s mestským kozmopolitným obyvateľstvom. Aj keď ľudia, s ktorými prichádzal do styku, boli väčšinou katolíci, predsa pochádzali z oveľa rozmanitejšieho prostredia než katolíci v pokojnej dedinke, v ktorej vyrastal.
O rok neskôr ho talianska vláda povolala do vojenskej služby, čo ho vytrhlo z chráneného života v seminári a uvrhlo ho do drsného života vo vojenských kasárňach. Táto skúsenosť mu umožnila hlbšie spoznať ľudí z celého Talianska: jednak ľudí rôzneho vierovyznania, no aj neveriacich. Zároveň však videl, že ľudia z rôzneho prostredia dokážu spolu žiť a pracovať na spoločnom cieli.
Láska, ktorá spája
V roku 1904 bol Roncalli vysvätený za kňaza a po ďalšom pôsobení v armáde počas prvej svetovej vojny – tentoraz v pozícii kaplána – založil a riadil študentskú ubytovňu a vyučoval v seminári vo svojom rodnom meste. Bol tiež vymenovaný za osobného tajomníka nového bergamského biskupa Giacoma Radiniho Tedeschiho. Nasledujúcich dvadsať rokov páter Roncalli pracoval po boku svojho biskupa, ktorý mal srdce pastiera a veľmi sa zaujímal o ľudí, ktorí uviazli v chudobe. Roncalli mal túto prácu veľmi rád a myslel si, že našiel dokonalé povolanie. Potom však došlo k sérii stretnutí, ktoré ho zaviedli do takých ďalekých končín, v akých dovtedy nebol.
Po biskupskej vysviacke (1925) bol vymenovaný za apoštolského nuncia v Bulharsku, pravoslávnej krajine, v ktorej boli katolíci len menšinou. Roncalliho nadchlo umenie kresťanského Východu; často sa nečakane objavil v nejakom pravoslávnom kláštore, aby sa tam modlil a prezrel si ich poklady.
V roku 1935 bol vymenovaný za apoštolského delegáta v Grécku. Keďže Grécko je tiež prevažne pravoslávnou krajinou, Roncalli už pravdepodobne vedel, čo môže očakávať. Neskôr bol však vymenovaný za vedúceho vatikánskej diplomatickej misie v Turecku, teda v moslimskom štáte. Teraz musel osloviť ľudí, ktorí ani neboli kresťania. Jeho kázeň na Zelený štvrtok roku 1944, ktorú predniesol v Istanbule, odhalila, ako veľmi sa Roncalli naďalej zaoberal škandálom a pohoršením, ktorým nebolo len rozdelenie Cirkvi, ale aj rozdelenie panujúce v ľudstve. Povedal, že „ústredným bodom“ Ježišovho učenia „je láska, ktorá spája všetkých ľudí s ním ako so starším bratom a ktorá nás spolu s ním spája všetkých s Otcom“. Jadrom učenia biskupa Roncalliho bolo teda to, že Ježiš chce „zhromaždiť vedno rozptýlené Božie deti“ (porov. Jn 11, 52).
V roku 1944 bol Roncalli vymenovaný za nuncia vo Francúzsku a neskôr bol vymenovaný za prvého stáleho pozorovateľa Svätej stolice pri organizácii UNESCO. V roku 1953 sa stal kardinálom a patriarchom v Benátkach. Roncalli sa tešil, že je opäť pastierom. Ľudia ho často vídali prechádzať sa ulicami mesta – a to nielen v bohatých štvrtiach. Pri svojich návštevách Benátok si veľmi dobre uvedomoval chudobu, ktorá nútila mnohých mladých ľudí opustiť rodné mesto a hľadať si prácu inde.
Rada pre jednotu
Pápež Pius XII. zomrel 9. októbra 1958. Po niekoľkodňovom hlasovaní sa kardinál Roncalli stal kompromisným kandidátom medzi tými, ktorí nechceli žiadne zmeny, a tými, ktorí videli potrebu toho, aby Cirkev držala krok s dobou. Ak si kardináli mysleli, že tento starší muž, ktorý prijal meno Ján XXIII., bude len dočasným pápežom, ktorý toho nebude veľa meniť, rýchlo pochopili, že ich odhad bol nesprávny.
Už tri mesiace po svojom zvolení pápež Ján XXIII. oznámil svoj zámer zvolať veľký koncil – slávnostné stretnutie všetkých biskupov Cirkvi. Hoci vopred presne nevytýčil jeho program, dal jasne najavo, že cieľom koncilu nie je riešiť základné učenie Cirkvi, ale to, ako predstaviť pravdu spôsobom, ktorý by oslovil ľudí súčasnosti a pomohol budovaniu jednoty medzi kresťanmi.
Ján nechcel vydávať odsúdenia namierené proti protestantom, pravoslávnym a iným nekatolíkom, ale zdôrazniť, koľko toho majú kresťania rôznych denominácií spoločného. Kresťanov zo všetkých tradícií chcel povzbudiť k tomu, aby sa navzájom s úctou počúvali, spolupracovali pre dobro sveta a oslavovali svoju spoločnú vieru v Ježiša Krista.
Z tohto dôvodu Ján XXIII. urobil mimoriadny krok a pozval na koncil zástupcov všetkých veľkých kresťanských denominácií. K týmto pozorovateľom sa pristupovalo s veľkou úctou a mali možnosť vyjadrovať sa k diskusiám koncilových otcov počas štyroch zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu.
Hoci sa pápež nedožil ukončenia koncilu, jedným z najvýznamnejších dokumentov, ktoré vzišli z koncilu, bol dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio (1964). Konciloví otcovia v ňom vyjadrili hlbokú úctu ku kresťanom všetkých denominácií. Vyznali tiež, že v dlhých dejinách vznikli rozdelenia v Cirkvi „vinou ľudí z jednej i druhej strany“, teda nielen vinou tých, ktorí sa oddelili od Ríma. A keďže všetci veriaci nesú určitú mieru viny, všetci veriaci musia prejsť obrátením a usilovať sa o „obrátenie srdca a svätosť života“ a takto odstrániť súčasné rozdelenie (UI 3 a 8).
Odstránenie prekážok
Ján XXIII. počas svojho pontifikátu zaviedol viacero noviniek, ktoré mali pomôcť k zjednoteniu a zmiereniu medzi cirkvami a kultúrami. Rozšíril napríklad kardinálske kolégium, pričom vymenoval prvých indických a afrických kardinálov. Vytvoril nový Sekretariát pre jednotu kresťanov (dnes Dikastérium na podporu jednoty kresťanov) a vymenoval vôbec prvého katolíckeho zástupcu do Svetovej rady cirkví. Vo Vatikáne prijal aj hlavy mnohých kresťanských cirkví. Od 14. storočia napríklad do Vatikánu nevkročil arcibiskup z Canterbury. To sa však v roku 1960 zmenilo návštevou arcibiskupa Geoffreyho Fishera.
Keď sa raz pápeža Jána opýtali na to, či je možné, aby sa kresťania zjednotili, odpovedal: „Uvedomujem si, že to bude trvať dlho. Ani vy, ani ja tu nebudeme, aby sme oslávili ten veľký sviatok zmierenia. Nebudú to ani moji bezprostrední nástupcovia. Ale niekto musí začať odstraňovať prekážky, ktoré stoja v ceste.“ A presne to tento pápež robil.
Keď pápež Ján v júni 1963 ležal na smrteľnej posteli, stále dokola šepkal Ježišovu modlitbu: „Nech sú jedno“ (Jn 17, 11). Zomrel 3. júna, deň po Turícach, a ľudia mu vzdávali hold ako jednému z najobľúbenejších lídrov 20. storočia. Za svätého bol vyhlásený 27. apríla 2014 spolu s pápežom Jánom Pavlom II. – ďalším zástancom ekumenizmu.
Predpoveď „dobrého pápeža Jána“ sa naplnila: v Cirkvi skutočne došlo k novým Turícam, ktoré ju obnovili spôsobom, aký si dovtedy nik nevedel predstaviť. Duch jednoty zrodený v srdci Angela Giuseppeho Roncalliho a na Druhom vatikánskom koncile nezomrel spolu s týmto dobrým pápežom. Odvtedy oživuje celú Cirkev. Kiež sa aj my naďalej modlíme a zápasíme o to, aby raz nastal deň, v ktorom sa Ježišovi nasledovníci konečne zjednotia!