Voly, či voliči?!

Chcem sa vám teraz priznať k jednej škaredej úchylke – zvyknem sledovať rokovania parlamentu v priamom prenose. Iba tak. Beží mi to v prehliadači na monitore dolu v rohu akoby na pozadí popri mojej práci.

Počúvam to na-pol-ucha niekedy aj celé hodiny. Už roky. Aj počas predchádzajúcej vlády, aj tej pred-predchádzajúcej, aj tej pred-pred-pred...

Viem, že je to abnormalita. Možno až zvrátenosť, uvedomujem si to. Ale mňa to online vysielanie NR SR tak veľmi priťahuje, že mu často neviem odolať a musím si ho zapnúť.

Väčšinou, nejakých 90%, sú na programe suchotiny: Nezáživným tónom čítané komentáre ku konkrátnym odstavcom paragrafov v zákonoch napr. o ochrane vodného hospodárstva. Hard-core. To naozaj nebaví ani mňa.

Ale tých zvyšných 10%, ktoré sa stochasticky objavia, keď sa niečo začne diať, tie naozaj stoja za to. Vyplatí sa „počkať“ si na ne.

Patrím k menšine, ktorá má jednoducho rada premýšľanie. Len tak. Aj keď veľa-krát z toho na účet necinkne ani cent, ale prináša určitý jemný druh vnútorného uspokojenia. Taký... Najlepšie to bude vysvetliť na príklade.

Keď čítate matematický dôkaz Veľkej Fermatovej vety, má veľa strán, a čítate ten text tretí alebo štvrtý-krát, potom niekde uprostred toho čítania, zrazu jemne, len tak znenazdajky príde taký moment, keď sa vo vašej mysli niečo vyjasní. Iba taká malá časť toho textu, ale zrazu jej rozumiete. Potom neskôr porozumiete zasa inej malej časti. A potom ďalšej a ďalšej. Napokon pochopíte, ako tie časti do seba zapadajú, súslednosť jednotlivých krokov, celú myšlienkovú líniu. Pochopíte celok.

Plynie z toho taká zvláštna spokojnosť, až radosť. A zároveň s pokorným údivom uznáte, aká geniálna musela byť tá myseľ, čo toto vymyslela.

Baví ma sledovať, ako druhí ľudia premýšľajú.

Späť k tomu parlamentu.

Najnovšie zoskupenie nášho zákonodarného zboru prinieslo v tomto ohľade zopár prekvapení. Tie posledné týždne boli doslova hodokvas prekvapení.

Tým najvýraznejším je, a viem to s úplnou istotou, že poslanci opozície (ďalej len OP) intelektuálne prevyšujú poslancov koalície (ďalej len KO). Naisto.

V ich schopnosti premýšľať, jasne a zrozumiteľne formulovať svoje myšlienky, počúvať s porozumením... Ale aj v zmysle pre humor a kreatívne odľahčenie situácie, čo neraz zvykne bývať dodatkovým bonusom inteligetnej mysle.

To netvrdím len s ohľadom na toto aktuálne volebné obdobie, počas ktorého som za celé tri mesiace počul len dve krátke faktické poznámky koaličných poslancov (nepočítam podpredsedov NR SR a členov vlády). Mnohých KO poznám aj z predchádzajúcich volebných období a pevne si stojím za tým, čo tvrdím ohľadom obecného porovnania mentálnej výbavy koaličnej vs. opozičnej časti parlamentu.

To bol pre mňa prvý najsilnejší dojem počas ostatných týždňov rokovania NR SR o (skrátenom legislatívnom konaní o) rozsiahlych zmenách v Trestnom zákone. Hneď ten druhý bol:

Dôležité je rácio

Mnohé otázky a argumenty opozičných poslancov rozhodne mali svoje rácio – boli rozumné, podložené solídnymi právnymi vedomosťami i skúsenosťami z praxe.

OP mali k novele zákona naozaj veľmi veľa pripomienok a otázok.

Skutočne túžba poznať pravdu a pýtať sa na príčinu vecí, patrí k prirodzenosti človeka a je vrodenou vlastnosťou ľudského rozumu.

Lenže, keď žiadne odpovede zo strany KO neprichádzali, tak pochopiteľne opozícia si metódou dedukcie generovala odpovede sama.

Z prejavov poslancov OP vyplynul jasný záver, že novela zákona ako Potemkinova dedina ponúka len fiktívne „riešenie“ a maskuje pravdivý stav vecí.

Aj rozprava pána ministra spravodlivosti dr. Suska, vystúpil celkovo tri-krát, pôsobila skôr dojmom, že účelom jeho prejavu bolo viac zakrývať, ako objasňovať, či ozrejmovať. Skôr zneprehľadňoval, ako robil zrozumiteľnými tie zavádzané zmeny. A v podstate neodpovedal na vačšinu otázok a konkrétnych argumentov zo strany OP.

Samotní poslanci koalície svojim totálnym odmietnutím zúčastňovať sa diskusie – spoločnej rozumovej analýzy, ktorá je mimochodom náplňou ich práce, predviedli nielen slušnú dávku dešpektu voči voličovi, ale tiež odignorovali vzácnu príležitosť posilniť to rácio v svojom posolstve pre voliča.

Myslenie prináša zrozumiteľnosť. Objavuje rozumnosť prirodzeného poriadku vecí. Elementárne znaky myslenia, ako sú princíp príčinnosti, neprotirečivosti, účelnosti (...) tiež však pomáhajú odhaliť to, čo sa tomuto poriadku vymyká.

My ľudia rodu homo sapiens veríme vo vnútornú usporiadanosť nášho sveta, v jeho konzistentnosť, vnútorný súlad, v poriadok a zákonitosti (aj logiky) a veríme v zmysluplnosť pravidiel.

Táto metafyzická rovina je dôležitá, pretože inak ak prevažuje prístup, ktorý neuznáva v dostatočnej miere dôležitosť rozumového poznávania stavu vecí a dominuje mu snaha o vybičovanie emócií, vášní a pudov, tak toto potláčanie rozumu zo strany politikov na úkor zdôrazňovania emócie a konfliktu nás ako spoločnosť dostáva do nebezpečenstva autoritárstva a posúva nás v čase dozadu. (mečiarizmus?  socializmus?)

Vypovedá to napokon aj o tom, za koho považujú politici svojho voliča, na ktorého sa fokusujú. Či je to pre nich volič rozumný, electoris sapiens, alebo nie.