Česko-slovenské slovo týdne: Vystrkov vs. Lazy

Pár slov o slově Vystrkov

Zatímco pro cizí země má čeština v podstatě jediný pohrdlivý výraz (Tramtárie), tuzemský venkov je doslova zasypán gejzírem posměšků.

Jak bolestná jen umí být přípona -ov pro bohem zapomenuté destinace: Vystrkov, Zapadákov, Vidlákov, Balíkov, Křupanov, Dacanov, Řepákov, Košťálov, Špačkov, Blátošlapov, Blbákov, Blbečkov, Klacíkov, Teplákov, Aloisov, Pepíkov, Joudov, Klíštějov či Buranov.

Se škádlivým úmyslem bývají užívána toponyma skutečná (Ouholičky, Prčice, Vidlákova Lhota) i fiktivní (Kotěhůlky, Prkvančice).

Také krásná literatura si do českého venkova(na) nejednou rýpla. Viz Dolní Kolohnátov (Jiří Voskovec), Čoudov-Bubáčkov (Bohumil Hrabal), Třeskoprsky (Jiří Němeček), Práskačka nad Černými lesy (Jaroslav Žák), Žblabuňka nad Mydlinkou (Josef Skupa), Hulibrkovo či Zmrdákov (obé Svatava Antošová).

Potměšilé literární parafráze však značně pokulhávají za realitou. Stačí jen zalistovat atlasem České republiky, tou sbírkou lingvistických anekdot.

Jen namátkou: Brťov, Otvrň, Mrtník, Náklo, Onomyšl, Kunčičky, Mrsklesy, Mokropsy, Kropáčova Vrutice, Pusté Žibřidovice, Horní Heršpice, Dolní Matějov, Skuhrov nad Bělou, Vraždovy Lhotice, Sudovo Hlavno a desítky dalších náběhů na smeč.

Avšak pozor: není Lhota jako Lhota! V hantýrce tuzemské galerky se výrazem Dlouhá Lhota nazývala Praha.

Čech o slově Lazy

Často se skláním nad krásami slovenštiny, jež dokáže s větší jemností a libozvučností než čeština pojmenovávat svět. Ve slově lievik (trychtýř) přímo slyším nalévanou tekutinu, stejně jako mihalnica (řasa) vyvolává živý dojem kmitání očních brv.

Podobně mám v oblibě zvukomalebný dzindzík (čudlík) nebo groteskní bokombrady (kotlety z vousů). A i když obě slova obsahují tytéž hlásky, zdá se mi, že Slováci je umí lépe poskládat. Viz výraz hmla (mlha), který vystihuje neproniknutelnost par přiléhavěji než náš ekvivalent.

Existuje však soubor synonym, kde čeština vyhrává na celé čáře – a to jsou hanlivá označení zastrčené destinace. Zatímco Čech hýří přehršlí posměšků, Slovák nabízí pouhopouhé lazy. Inu, duše národa dlí v jazyce.

Jan Nejedlý, publicista a učitel

Niečo o slove Lazy

V slovenčine sa slovo laz chápe jednak ako pôda získaná klčovaním a kultivovaním na úžitkovú zem, jednak ako samota, skupina domov, zvyčajne v pluráli (lazy) s významom horská osada s roztrúsenými obydliami, skupiny domov roztrúsené na svahoch.

V Slovníku slovenských nárečí sa uvádza, že laz môže byť aj sezonne chotárne sídlo s hospodárskymi budovami. Hoci v Synonymickom slovníku slovenčiny sa nepridali lazy k zapadákovu, azda každému v mysli určitá spojitosť prebleskne.

Veď kto by dnes už chcel žiť v horách, na samote, odtrhnutý od výdobytkov súčasnej doby, skrátka kdesi v zapadákove. A ešte k tomu liezť do kopca, aby sa tam dostal, ako to má v sebe zakódované aj samotné slovo laz.

Podľa Stručného etymologického slovníka slovenčiny od Ľubora Králika totiž vzniklo od praslovanského slovesa *laziti s významom „liezť“, hoci sa neskôr významovo posunulo a znamenalo „predierať si cestu, vysekávať, klčovať porast“.

Ale odskočiť si do chatky na lazoch, lažtekoch, lazíkoch, lázkoch, lázčikoch či kopaniach, utiecť od rušného, často stresom hýriaceho každodenného života a na pár dní opustiť pohodlnú, ale pretechnizovanú civilizáciu, tak to už je na zamyslenie.

Slová laz, lazy a kopanica sa v niektorých slovníkoch zvyknú vysvetľovať ako synonymné, jedným slovom sa vysvetľuje druhé, ale určitý rozdiel tu je. Zem na kopanici, kopanine či kopani sa nedala orať, museli ju kopať motykou.

Slovný základ to našepkáva a obyvatelia takých myjavských či kysuckých kopaníc o tom určite vedia svoje. Laz však mali aj naši susedia. Milan Harvalík v jednom svojom novinovom príspevku pripomenul, že slovo laz označovalo pole alebo lúku, ale nie hocijakú; išlo o vyššie položené pozemky medzi lesmi alebo na ich okraji, ktoré sa zase získavali vypaľovaním lesného porastu.

Slovo laz sa používa na strednom Slovensku a kopanica na západnom, ale Miloš Smatana v článku Kopanice napravo – a naľavo lazy v časopise Kultúra slova (č. 2/2022) ukázal, že to tak nemusí byť vždy, a posvietil si aj na ďalšie staršie nárečové výrazy pre horské, vzdialené či osamotené usadlosti a stavby, napríklad štál, mraznica, chovarok i cholvarka, nivka, kolešne, zárubky, pľace.

Zatiaľ čo v češtine sa slovo laz zachovalo už len v nárečiach a zemepisných názvoch, u nás sa používa aj v spisovnej slovenčine.

Názvy obcí, osád, majerov alebo ich častí Lazy pod Makytou, Divínske Lazy, Slatinské Lazy, Priškinove lazy, Lazany, Lazisko a názvy polí, lúk, pasienkov a lesov Predné lazy, Predlazie, Prostredné lazy, Pusté lazy, Rovné lazy, Staré lazy, Pri laze, Račí laz, Richtárov laz a mnohé ďalšie nám budú stále pripomínať, aká je naša krajina lesnatá a hornatá, a keď sa naši predkovia chceli uživiť, museli ísť s krompáčom a motykou lopotiť aj do tých hôr a kopcov.

Slovenka o slove Vystrkov

Názov niekoľkých českých obcí Vystrkov na prvý pohľad hovorí o niečom vystrčenom, o nejakej vysunutej, od iných vzdialenej, odľahlej dedine či len skupine domov, majeri.

Prípona -ov dvíha prst a upozorňuje na to, či to skôr pôvodne nemohlo patriť nejakému Vystrkovi, časom sa však začala vnímať ako typická pre zemepisné pomenovania.

Archaická podoba našich vzťahových prídavných mien mala tiež túto príponu (brezov, dubov – brezový, dubový) a takisto sa zachovala v zemepisných názvoch.

Majer a les Vystrkov máme aj na Slovensku v katastri obce Kozárovce a lesy a polia v katastroch obcí Trávnica a Domaniža. Ulica s týmto názvom je v Bánovciach nad Bebravou.

Navyše v češtine apelatívum vystrkov je náš zapadákov, zapadák, koniec sveta či kdesi pánubohu za chrbtom, alebo vyhnalov, vyhnanisko, vyhnanec, ako sa uviedlo aj v spomínanom Synonymickom slovníku slovenčiny.

Iveta Valentová, jazykovědkyně, onomastička, vědecká pracovnice Jazykovědného ústavu Ľ. Štúra SAV