Veru, veru, hovorím vám: Ups!

A dobre, že sa tam nachádzajú. Jednak to prispieva k dôveryhodnosti, že ide o poctivé spravodajstvo, nie o redakčne učesanú verziu neomylného superhrdinu, jednak nám to ponúka isté stopy k úvahám o povahe Božstva, resp. Jeho vzťahu k stvorenstvu. Prítomnosť historiek, v ktorých všetko hneď nevychádza tak, ako Boží Syn predpokladal, je o to zaujímavejšia, že sa tam vyskytujú vedľa iných, keď On, naopak, preukazuje obdivuhodne presnú vedomosť okolností z budúcnosti – napr. keď potrebuje zariadiť slávnostný vstup do Jeruzalema („nájdete priviazané osliatko, na ktorom ešte nikto nesedel“ – Lk 19 / Mt 21 / Mk 11), objednať miestnosť na poslednú večeru („tam stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody“ – Lk 22 / Mk 14), zohnať prostriedky na zaplatenie dane („choď k moru, hoď udicu a rybu, ktorá sa chytí prvá, vezmi, otvor jej ústa a nájdeš statér“ – Mt 11), či vyviesť Petra z omylu prílišnej sebadôvery („kým kohút nezaspieva, tri razy ma zaprieš“ – Mt 26 / Mk 14 / Lk 22). Tieto situácie obsahovali pôsobivé detaily, z ktorých bolo zrejmé, že nepíše horoskopy do nedeľnej prílohy, ale disponuje podrobnými a pravdivými víziami budúcnosti. Aj stres spôsobujúci krvavý pot bol podmienený neomylnými informáciami o nasledujúcich hodinách - v Jn 18, 4 sa dokonca doslova píše: „keďže vedel všetko, čo malo naňho prísť...“ Nevraviac o všeobecnejších proroctvách - napríklad skazy Jeruzalema (Mt 24, 2 / Mk 13, 2 / Lk 19, 41-44 / 23, 28-30) či prenasledovania kresťanov (Mt 10, 17-22 / Lk 21, 12-19).

Ale zároveň sa to javí len ako určité špeciálne prípady, zatiaľ čo v ostatku času akoby mal Ježiš túto superschopnosť vypnutú. V duchu príslovia „Človek mieni, Pán Boh mení“ – akurát, že tentoraz sa tým človekom, kto mieni, mieni Bohočlovek. Väčšinou ide o situácie, keď sa snažil o zachovanie diskrétnosti, no nevydalo - realita sa zariadila po svojom. Napríklad keď sa chcel utajiť v dome v Týre a Sidone, ale vysliedila Ho istá Grékyňa (Mk 7, 24-25). Alebo keď si dvaja ex-slepci zobrali príkaz mlčanlivosti k srdcu tak málo, že svoje vyliečenie ihneď vyzvonili „po celom kraji“ (Mt 9, 29 – 31). Podobne ako pri vyliečení slepého, keď dokonca vraj: „čím dôraznejšie im zakazoval, tým väčšmi to rozhlasovali“! (Mr 7, 36-37). Ani malomocní sa nedali zahanbiť v zabezpečovaní neželanej publicity, takže „nemohol už verejne vojsť do mesta“ (Mk 1, 44-45). Ďalšie narušenia Jeho zamýšľaného incognita sú opísané v Lk 5, 15, či tiež v Mk 3, 20, keď sa Ježišova družina už tešila na zaslúženú večeru, no prekazil to „toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť“. (Pritom apoštolom po návrate z misie vyslovene predpísal oddych v ústraní – Mk 6, 31 – 34.) Inde zas prekvapivá miera skepsy obecenstva spôsobila, že „tam neurobil veľa zázrakov“ (Mt 13, 58), ba vraj „nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere“ (Mk 6, 5-6).

Zjavne to nešlo celkom podľa plánu ani v situáciách s učeníkmi, zaostávajúcimi za očakávaniami – keďže sa aj šéf nad tým pozastavoval: napríklad že nepochopili význam toho, čo im prednášal (Mk 8,17, Mk 7, 18), že stále ešte neboli dostatočne kvalifikovaní vyhnať zlého ducha, za čo boli aj pokarhaní (Mk 9,18-19), alebo keď s ním nevydržali bdieť ani hodinu (Mt 26, 38-40). Aj žena, čo sa tajne dotkla lemu jeho šiat, Ho očividne prekvapila – „sila“ z neho vyšla bez Jeho vedomého rozhodnutia (Mk 5, 28-32). A ak evanjelista opísal zámer Ježiša správne, tak On pôvodne ani nechcel pristúpiť na loď počas plavby, ibaže bol spozorovaný, a tak zmenil rozhodnutie: „Kráčal v noci po hladine a chcel ich obísť, ale oni ho zbadali“ (Mk 6, 48-51).

Všimnite si však jednu vec: všetky tieto epizódky majú spoločné nielen to, že Ježiš opísaný vývoj udalostí vopred nepoznal, ale aj to, že ten vývoj formovalo konanie ľudských protagonistov. Nie, že sa Ježiš spoľahol na predpoveď počasia a potom Ho zaskočil stupeň biozáťaže 4. (Veď Jemu stačilo pohrozenie a vietor aj vlny ustali! - Lk 8, 24.) Nie, že Mu catering prerástol cez hlavu. (Veď Jemu postačilo pár chlebov a davy boli sýte! – Mt 14 / Mk 6 / Jn 6 / a.i.) Nie. Tu to vždy spôsobilo správanie druhých ľudí - buď neudržali jazyk za zubami, alebo boli ťažkopádni študenti, alebo príliš skeptickí, alebo ospalí, apod. To sa Ježiš akoby ani nesnažil presne predpovedať. Celkom v súlade s vierou, že Boh nám dal slobodnú vôľu a rešpektuje ju. A taktiež tu vidieť, že Ježiš sa novej situácii, modifikovanej ľudským slobodným konaním, vždy pružne prispôsobil, odsunúc svoju pôvodnú, osobnú predstavu: večeru teda ešte odloží, podobenstvo teda vysvetlí aj polopatisticky, nad nedostatkom spolupatričnosti svojich najbližších druhov, premožených ospalosťou, len rezignovane pokrčí plecami, apod.

Aj v mnohých ďalších situáciách vidíme, že Ježiš vyslovene zareaguje na ľudský podnet: napr. vyhovie matke, hoci cíti, že Jeho čas ešte neprišiel (Jn 2, 3-11), poskytne zázračné vyliečenie aj pohanom, pokiaľ naliehajú dostatočne šikovne (Mk 7, 27-29 / Mt 15, 24-28 / Mt 8, 6-10), zaručuje kajúcemu lotrovi spásu (Lk 23, 42-43), atď. Nemáme tu vari pred očami obraz vzťahu ľudí a Boha – na jednej strane možnosť aktívne ovplyvňovať svet, čiže spolupodielanie sa na dejinách, na strane druhej vypočúvanie modlitieb? Dávalo by iba dobrý zmysel, ak Syn tento vzťah verne zrkadlí. „Kto mňa vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). Zároveň však ako dokonalý exemplár homo sapiens sapiens predvádza nám, nedokonalým exemplárom, vzor ideálnych ľudských reakcií – čiže prijať aj drobné komplikácie dňa a vykorčuľovať z nich nakoniec s ešte lepším skóre, aké by bolo bez nich, keby všetko prebiehalo, ako sme predpokladali. Prirodzene, medzi prijímané „drobné komplikácie dňa“ nerátam veľkonočné udalosti. No ani ich priebeh evidentne tiež nepredstavoval scenár, aký by si sám želal. Veď sa aj modlil za to, či by ho ten trpký kalich predsa len nemohol nejako minúť, keby to bolo možné (Lk 22, 44).

Aby som to ale zhrnul - mne z rôznych evanjeliových epizódiek vyplýva toto:

Napriek Božej vševedúcnosti, človek má naozaj slobodnú vôľu - je skutočne spoluautorom príbehu. Aj Syn to úplne rešpektoval. (Dokonca aj pri Judášovi.) Zároveň sa aktuálnemu vývoju ako dôsledku slobodného ľudského konania vždy pružne prispôsobil, a to takým spôsobom, že z toho dokázal vykresať nejaký prospešný výsledok. Napríklad po tom, čo už na loďku musel pristúpiť, lebo ho spozorovali na hladine a zľakli sa „mátohy“, tým následným utíšením živlov aspoň dostali učeníci ďalšiu šancu pochopiť Jeho identitu pána prírody, keďže rozmnoženie jedla zaznamenané v bezprostredne predchádzajúcom deji na to zjavne nestačilo – ako Marek vyslovene zdôrazňuje: „Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol. A boli celí ohromení, lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené.“  (Mk 6, 51 – 52.)

Fajn, všetko by takto bolo jasné a zmysluplné... Len nech mi potom ešte niekto, prosím, vysvetlí, ako do toho zapadá potrestanie figovníka, ktorý Ježiša vytočil tým, že na sebe predčasne nemal plody (Marek 11, 12-14 a 31)!