Všemu lidu Československé socialistické republiky

Aj obyčajné rána majú svoje čaro. Možno práve tie obyčajné, pretože niekedy je lepšie, keď sa nič zvláštneho nedeje. Aj keď ráno 21. augusta už pre nás obyčajné nebude asi nikdy.

„Všemu lidu Československé socialistické republiky. Včera dne 20. 8. 1968 kolem 23. hodiny večer překročila vojska Sovětského svazu...,“ veď ďalej to už poznáte. A tí, čo to nezažili, ako napríklad ja, si nadosmrti zapamätajú rozšírené zreničky našich mám, keď nám o tom rozprávali a smutné, veľmi smutné pokyvkávanie hláv otcov a dedov pri spomienke na stratené nádeje. Vtedy im to prišlo tak, že navždy stratené.

„Vaši otcovia boli osloboditelia, vy ste okupanti, tak sme im písali na cestu,“ hovoril mi ujo Jozef a šikovne odfrnkol vajgel do pece na tuhé palivo, kam práve prikladal, aby zohrial vodu na večerný sobotňajší kúpeľ.

„Aj keď pred ich otcami sa museli ženy schovávať. Dievčatkám sme viazali šatky okolo hlavy, nech vyzerajú ako babičky,“ hovoril ujo Jozef a až potom si uvedomil, že by asi nemal pokračovať, veď som mal iba osem rokov a ani predstaviť som si nevedel, čo takého tí vojaci robili ženám.

„A niektorí mali šikmé oči. Ako Číňania,“ hovoril, akoby už to samé stačilo na vysvetlenie, „a kradli hodinky i bicykle. Daváj časy, daváj časy. Na ruke ich jeden mal hádam aj desať, a stále mu nebolo dosť.“

Tomu som už rozumel. Kto to kedy videl, kradnúť hodinky. Ja som si tie svoje primky, čo som dostal k prvému svätému prijímaniu, chránil ako oko v hlave.

„Nuž takto nás oslobodili,“ veselo si protirečil ujo Jozef, „a potom tu už zostali. Pobrali nám statky, role, pána dekana i pána biskupa Vojtaššáka strčili do basy a moc dali kadejakým lumpom a ožranom.“

„Tanky sa valili popradským námestím. Nikdy nezabudnem na ten hrozný lomoz. A keď niektorý z vojakov vystrčil hlavu z tanku, mal šikmé, vyplašené oči. Nahnali tam takmer deti kdesi zo Sibíri, ani nevedeli, kam idú,“ vravela mi mama a ja som si spomenul na tých ruských Číňanov, o ktorých mi hovoril ujo Jozef.

„Práve som šla do roboty, nuž som sa len schovala do papiernictva, čo som sa tak bála. Vieš, tam, oproti starému kostolu. Odvážnejší po nich hádzali kamene, tí menej odvážni len hrozivo otŕčali päste a ostatní sa iba zdesene prizerali. Odrazu sa ozvala salva z guľometu a na zemi ostal ležať mladý chlapec. Jožko. Jožko Bonk sa volal.“

Jožko Bonk, chlapčisko, čo sa priplietol do okupantskej streľby, bol odvtedy čosi ako civilný mučeník, tajomný člen rodiny, mýtický hrdina. Mať tak jeho obrázok, tak ho hádam vložím do modlitebnej knižky. Musel to byť smelý chlapec, keď sa vyhrážal ruským tankom. Pochovaný je na maličkom cintoríne, len pár metrov od môjho domu.

Ale aby som sa vrátil k tomu, čím som začal. Sú vzácne také rána, kedy sa nič mimoriadne nedeje, lebo keď sa niečo deje, obyčajne to nie je nič dobrého. Aj to dnešné, 21. augusta 2023 je u nás pokoj a mier hoci v rádiu miesto „všemu lidu Československé socialistické republiky“ hlásia údesné správy o Donbase, Luhaňsku a Chersone. Tak blízko vojna ešte za môjho života nebola. Keď tak uvažujem, či je teraz lepšie, ako vtedy, tak si vravím, že ani nie. Veď psychopat, čo vedie tú podivuhodnú ríšu dnes, je ešte nebezpečnejší ako Brežnev v šesťdesiatom ôsmom. Tamten mal aspoň aké-také hranice. Asi by mu ani na um neprišlo napríklad strieľať po jadrových elektrárňach a tiež by si nedovolil rinčať atómovkami. To sa len vedelo, že ich majú Rusi i Američania a stačilo. Ani nehovoril, že Ukrajinci nie sú národ a v base mal približne rovnaký počet politických väzňov, ako ten opuchnutý blázon dnes. A ešte sa bál matiek, keď sa tie rozhnevali pre padlých synov v Afganistane. A to sa ho teda vôbec nechcem zastávať, len ten malý, zamindrákovaný rozviedčik mi príde nebezpečnejší. Môže to však byť aj tým, že od okupácie ubehlo už neuveriteľných 55 rokov. Veľa vecí sa odvtedy pomenilo, celý svet je akýsi inakší, len tí Rusáci majú v hlavách stále to isté. Ako vravel ujo Jozef, keď si dodal odvahy poldecákom tuhej pálenky, boľševik je zažratý. Vyfúkol dym z marsky do plafóna a dodal, že hlboko pod kožou a nejde ho vyduriť ani za sto rokov. A ja som sa pozeral na svoje detské ruky, celé došpinené od hliny a piesku a pomyslel som si, že si ich večer musím vydrhnúť, nech sa mi tam kdesi nechytí ten boľševik.