Bár by (si) našla spásu

Pozvanie od mojich dcér do kina alebo na pozeranie filmu neodmietam. Ony poznajú moje limity. Tak som si pozrel Barbie.

Prvá tretina filmu približuje divákovi svet z umelej hmoty. Všetko je umelé. Kulisy aj postavy pôsobia neprirodzene umelo. Ich úsmevy, gestá, pózy, konverzácie, vzťahy, Kenove svaly...

Umelohmotné storočie, alebo storočie plastov – aj taká by mohla byť charakteristika 20. storočia. To súčasné bude zrejme storočím umelej inteligencie. A zase umelina.

Pojem rodina sa vo filme nijako nevyskytne. Nanajvýš vzťah matky a dcéry. Otec absentuje (takmer) úplne. Ďalší príbuzní – nula.

Umelý svet aj s jeho symptómami: egocentrizmus, narcizmus, výstrednosť, ale aj vnútorná neistota a rozorvanosť.

Ideovo filmové dielo nesie podľa očakávania karlmarxove rysy: dôraz na triedne antagonizmy, triedny boj (samozrejme už nie buržoázia a proletariát, ale ženy a muži), revolúcia a úplné zničenie starého poriadku umožní vybudovať niečo celkom úplne nové...

V tejto rovine film začína byť nudným klišé už v druhej tretine, keď tu zrazu prichádza niečo, čo divákovi pozdvihne obočie.

Vo filme sa mi javili byť dva výrazné wow-momenty.

Ten prvý prišiel počas naháňačky v centrále korporácie Mattel. Barbie uteká pred tuctom chlapíkov v čiernych oblekoch. Naháňa ju najvyšší šéf s celou dozornou radou spoločnosti, ktorá ju stvorila. Zmätene behá po budove, a keď otvorí jedny dvere, zrazu sa ocitne v miestnosti akoby z dávneho sveta.

Je to obyčajná kuchyňa a v nej postaršia žena Ruth.

Počas krátkeho rozhovoru povie Ruth hlavnej hrdinke:

• Neboj sa, tu si v bezpečí! (...) Prišla som na to, že najlepšie je, keď sedím pri kuchynskom stole.

A ukáže jej správnu cestu k východu z budovy-bludiska. Tadiaľ Barbie uniká svojim prenasledovateľom.

Tak to bola dosť odvážna scéna! Pri nej som prvý-krát spozornel, že tu niečo nesedí s anti-kostolným poriadkom.

Ten druhý ešte výraznejší moment prišiel v závere. Táto scéna bola vyvrcholením filmu:

Barbie sa rozpráva so svojim stvoriteľom, v pozadí začína znieť pieseň "What Was I Made For?" (Pre čo som bola stvorená?) a postupne sa jej pred očami premietajú obrázky šťastných matiek s malými deťmi v rôznom veku, od batoľaťa až po dospelú dcéru v svadobných šatách.

Ona na to všetko odpovedá "Áno".

A úplne záverečný klip len potvrdzuje, že Barbie prijala svoje poslanie, keď celá šťastná prichádza na recepciu modernej kliniky a povie: Chcela by som navštíviť svojho gynekológa.

Tak vo filme, ako aj v realite našej komplikovanej doby, cítiť, obrazne povedané, vibrácie (akoby reliktové žiarenie) proto-evanjelia: Pre ženu je jej spása akosi hlboko vnútorne spojená s materstvom. V ňom najplnšie nachádza samu seba. Objavuje najlepšiu verziu seba samej.

"Ale spasí sa rodením detí", hovorí sv. Pavol. (1 Tim 2, 15).

Žena to môže a nemusí prijať. Film sa v osobe hlavnej hrdinky nádherne pohráva s tým súvisiacim bohatstvom vnútorného prežívania ženy.

Ako býva bolestne stratená v celom tom vzťahovom mixe, vonkajších okolnostiach a tlakoch. Neraz osamotená a plná vnútorných otázok, už ani nevie kudy kam: „Čo si mám počať?“

V odpovedi: „Počať“, nájde východisko a šťastie.

V tomto buď tvorcovia postfeministickej Barbie naozaj prekročili svoj tieň, alebo na tvorbe participovala umelá inteligencia: Aké posolstvo máme odovzdať dievčatám a mladým ženám dneška?

Ona, neviem, asi anticipujúc demografický armagedon, ktorý možno očakáva generáciu našich detí, dala odpoveď, akú sme mali možnosť vidieť.

Úvodný obrázok: imdb.com