Aké to je byť jedným z pracovných dní

Ak ste kultúrny gurmán, ktorý si chce dopriať zvláštnu špecialitu z inej éry, keď ešte „pekná literatúra“ ( - beletria) v sebe spájala rozptýlenie s rozmýšľaním o podstate sveta, človeka a hľadaním pravdy o živote, Chestertonova kniha Muž, ktorý bol Štvrtok, môže byť pre vás to pravé. Teda aspoň ja si neviem predstaviť, že by sa aj dnes ešte mohol stať bestsellerom špionážny román o tajných agentoch, ktorý je zároveň filozofickým krédom s náznakovo kresťanským nábojom. A zároveň hocičím ďalším – aj slávni spisovatelia ako K. Amis, N. Hartwothová či O. Welles a početní literárni kritici mali odjakživa problém, kam dielo zaradiť, či ho v recenzii stručne opísať. Padali slová ako metafyzický triler, fraška, kázeň, prirovnania ku Kafkovi či Poeovi. Samotný autor zvolil podtitul „zlý sen“ a v článku, ktorý vyšiel deň pred jeho smrťou, ho označil za „veľmi melodramatický druh mesačného svitu“.

Ale to je práve jedna z typických známok Chestertonových diel – že aj v prípade príbehov vždy verne odrážali momentálne štádium jeho svetonázorových úvah, ktoré, i keď zdanlivo v pozadí, boli rovnako dôležité ako samotný dej, či už išlo o detektívku alebo epos. Muž, ktorý bol Štvrtok síce poskytuje aj tradičné autorove literárne atrakcie ako prekvapivé zvraty, výtvarné opisy hýriace farbami a tieňosvitom, paradoxy, duchaplnosti, či momenty znepokojivej tajuplnosti, zároveň je však tak prešpikovaný symbolmi, že Mozartova Čarovná flauta môže iba ticho závidieť. No dobre, nie práve ticho... Na rozdiel od nej však nejde o symboliku, ku ktorej by ste potrebovali kľúč v podobe nejakej tajnej náuky. Všetko sa vám postupne odhaľuje v samotnom príbehu. Jeho občasná krkolomnosť môže byť filozofickému významu niekedy aj podriadená, no bez badateľnej straty tempa či zábavnosti. A pritom nejde o vyjadrenie ničoho menšieho než dialektickosti Božieho stvorenstva, ľudského údelu, zmyslu utrpenia, zápasu, cesty, konfliktu chaosu a poriadku, zúfalstva a nádeje... To všetko je podané s ľahkosťou na notoricky opakovaných motívoch z autorovej špajzy, z ktorých ako z kociek stavebnice s chlapčenskou hravosťou vystaval zakaždým iný hrad. Námatkovo: krásna ryšavka, pouličná lampa, čestný duel, pestrá heraldika, intuícia básnikov, romantika rytierstva, zázračná bizarnosť zvierat, svet prevrátený hore nohami, poetická náhodnosť tajných hesiel, zvrátenosť holdovania mlieku, atď. Samozrejme, nájdu sa opäť aj voľne citovateľné myšlienky, ktoré fungujú aj mimo kontextu. Moja obľúbená: „Priepastný rozdiel medzi osamelosťou a istotou, že máte jedného spojenca, sa hádam slovami nedá vystihnúť. Môžeme súhlasiť s matematikmi, že dvakrát dva sú štyri. Ale dva nie je dvakrát jeden. Dvaja sú dvetisíckrát viac ako jeden.“

Román, prvý raz vydaný v roku 1908, bol taký úspešný, že ho Česi prekladali a vydávali napriek biblickej symbolike a filozofickému podložiu aj za komunistov – i keď, samozrejme, oslovenie „súdruh“ nahrádzali nevinným „kamarád“, aby sa nenúkala podobnosť nášho štátneho režimu s teroristickým spoločenstvom. Netreba hádam ani zdôrazňovať, že prekladateľka aktuálneho slovenského vydania sa vrátila k presnému ekvivalentu „súdruh“. Dokonca sa – ako je to pri jej svedomitosti zvykom – snažila popasovať aj so slovnými hračkami. Ako vieme, tie Chesterton využíval rád a často je objektívne úplne nemožné previesť ich do cieľového jazyka – napríklad keď treba slovu „right“ zachovať všetky tri významy, ktorými disponuje v angličtine ( - správny, právo, vpravo).

Spomínaná spoľahlivá Eva Baloghová pracovala aj na Chestertonovom veľdiele Večný človek, a zároveň je aj dvornou prekladateľkou C. S. Lewisa a G. MacDonalda do slovenčiny, no teraz by som z aktuálnej knihy rád vyzdvihol jej citlivé, hádam až ideálne ilustrácie. Keďže umenie je do veľkej miery záležitosť subjektívneho vkusu, môžete to brať s rezervou, no mne osobne pripadá, že duch autorovej estetiky a jeho doby sa už lepšie vystihnúť hádam ani nedal. Aj keby nešlo o Chestertona, je prosto vždy pôžitok zistiť, že k práci na diele sa očividne dostal človek, ktorý autora dokonale chápe a jeho zámer sprostredkúva vo svojej vlastnej kultúre čo najvernejšie – ako prekladateľsky, tak aj výtvarne. A dokonca je tu ešte tretia známka kvality: poznámky pod čiarou! Áno, tie zaznávané barličky, škvrny na konci knižnej stránky, o ktorých Jan Werich vtipkoval, že „vydavatel předpokládá, že co čtenář, to blbec“. V prípade danej prekladateľky sa toho obávať nemusíte – ako ukázalo už vydanie Večného človeka, poznámky pod čiarou sa tiež dajú robiť so zdravým vkusom. Čiže stručné, užitočné, a obmedzujúce sa na objasnenie jazykových súvislostí a historických či literárnych narážok, ktoré by aj vzdelanejšiemu Slovákovi 21. storočia inak naozaj unikli. Ak nie je príliš zvrátené byť fanúšikom správnych poznámok pod čiarou, tak ma v prípade tých od Evy Baloghovej rozhodne môžete zarátať.

Ale späť k obsahu originálu. Isteže, román nezaprie ani časový posun od doby svojho vzniku. Niektoré „prekvapivé“ odhalenia už dnešný ostrieľaný čitateľ dokáže predpokladať dopredu a niektoré drobné prvky deja pôsobia až komicky nepravdepodobne – napríklad možnosť, že by si dvaja ľudia, ktorí si narýchlo natrénovali tajnú znakovú reč prstov, dokázali ňou popri inom rozhovore vymieňať rozkošatenú komunikáciu aj s básnickými metaforami, alebo že by protagonista unikajúci pred prenasledovateľmi na rôznych dopravných prostriedkoch im počas tejto naháňačky dokázal hádzať guľôčky papierových lístkov s odkazmi, ktoré oni všetky do jedného chytia. No nebuďme zas prehnane malicherní – veď v rôznych súčasných mission-impossibloch vieme stráviť aj neuveriteľnejšie kúsky. Chestertonovi napokon nešlo o naturalistický realizmus. Naopak – práve voči takému dobovému literárnemu vývoju sa vyhraňoval, pretože zameranosť na zobrazovanie najšpinavších a najnižších detailov reality považoval za nesprávny trend v porovnaní s umeleckou propagáciou mravných ideálov, či aspoň zobrazovaním boja dobra a zla. No nakoniec ani s tým dobrom a zlom to nie je v tomto diele také priezračne jasné, ako by sme očakávali – aj v tom je trochu podobnosť s Čarovnou flautou, kde zdanlivo kladné a záporné postavy sa tak už v druhom dejstve javiť nemusia. Táto jemná zahmlenosť zrejme tiež prispieva k tomu, že Muž, ktorý bol Štvrtok pôsobí aj v našej dobe moderne. A pre mnohých takisto intelektuálne podnetne - aspoň pokiaľ majú niečo z chestertonovského duševného nastavenia: žasnutie nad čarovnosťou sveta a podstaty človeka, či mystické presvedčenie o hlbšom zmysle všetkého.

Tak čo to vlastne vyšlo? Špionážny román, snová alegória, fraška, filozofická polemika? A voči Bohu oslavná, alebo kritická? Možno päť, šesť žánrov v jednom. (Výhodná kúpa!) Nech si každý sám posúdi, čím taký mnohoznačný príbeh oslovuje práve jeho. Jedno vám ale prezradím: na literárne vyjadrenie zložitosti ľudského zápasu, hľadania, nádejí a bolesti nie je vždy potrebné loviť nejakú veľrybu. Niekedy postačí aj osedlať slona.