Tento způsob léta zdá se mi poněkud nešťastným

Autor je dramatik

Vzdychol si Rudolf Hrušínský po krk vo vode, fajčiac cigaru. V slávnom Vančurovom diele, ktoré kongeniálne previedol na plátno Jiří Menzel, traja starší páni filozofujú o nestálosti počasia, lásky a žien a rád by som ich počul, čo by hovorili o dnešnom teple.

Je tak horúco, že pre mňa neexistujú žiadne pálčivé témy súčasnosti, žiadny medveď, nielen ten ruský, nenažraný, ktorý nikdy nevedel, kde má hranice, a už vôbec nie ten slovenský, ktorý čoraz častejšie útočí na ľudí. Je len otázka času, kedy bude riadiť križovatku na Račianskom mýte. Ale neľakám sa, lebo sa hovorí, že je vegetarián (maco, nie ten, kto to povedal), tak nech sa páči aj na križovatku. Keď môže po Bratislave „rajzovať“ Sus scrofa (diviak lesný), prečo nie Ursus ursus? V tomto nešťastnom lete sa vyhnem aj škrípaniu zubami nad neschopnosťou našej demokratickej pospolitosti spojiť sa, lebo jednak je už neskoro, egá sú nafúknuté na prasknutie, trojpercentní rytieri si leštia brnenie a septembrové blatá, v ktorých ich straničkám hrozí zapadnutie až po krk, sa neúprosne blížia.

Dnes teda žiadne spoločenské úvahy. Teplomer v noci neklesá pod dvadsaťštyri a ja si už neviem koľký raz uvedomujem márnosť svojho písania, to neustále presviedčanie presvedčených. Takže dnes to, vážení čitatelia, dám na Terena (ahoj, Lacika).

Už štvrtý rok sa nám do šopy nasťahovali lastováci. Vlietajú cez vyrazenú tabuľku a na objímke pokazenej lampy majú hniezdo, kde vychovali množstvo generácií, ktoré manévrujú niekedy len pár centimetrov od mojej hlavy, keď si tam dovolím po čosi vojsť, či iba štebocú od radosti, že vôbec sú. Denne vraj chytia trojciferný počet komárov a múch, tak im žehnám a neprotestujem, keď mi sedia na elektrických drôtoch nad hlavou, hoci pred dvoma rokmi mi trafili do pohára s vínnym strekom viete čo.

Vzduch občas pretne párik bocianov a vtedy mám pocit, že aspoň čosi je v poriadku. Je nedeľa, brest pri bráne sa tak rozbujnel, že sa treba zakaždým skloniť, ak chcem pod ním prejsť. V záhrade nám kvitne asi tristo kvetov, ale ja som si mentálne privlastnil len ruže a ľaliovky a tie polievam prednostne, ostatná flóra je hobby mojej manželky, ale veľkomyseľne ju polejem tiež. Kostolný zvon nám pripomína, že je nedeľa. Niektorým zbytočne. Jednak do tej ustanovizne nechodím a jednak nedeľa na dedine, kde máme chalupu, má iné čaro – vždy začne hučať kosačka. Kosenie vo sviatky je slovenský ľudový zvyk, ktorý by sme si mali dať zapísať do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva spolu s bryndzou a modranskou keramikou.

Pozorovanie lastovákov a vyladené dvoj- či trojhlasy kosačiek, ktorým občas zakontruje motorová píla, opúšťam, lebo Celzius na teplomere sa rúti nahor a jediné miesto, kde sa dá prežiť, je stopäťdesiatročný dom, v ktorom práve prokrastinujem, čo napísať do N-ka. Nedávno som videl pár starých menzloviek, stále dobrú Vesničku mou, střediskovou či Slavnosti sněženek, tak si asi pozriem Rozmarné léto a budem myslieť na Vančuru, na jeho jazykové parádičky a vôbec nebudem smutný, že väčšina populácie pozná z jeho diela len tú vetu, ktorú mám v nadpise článku, pretože, priatelia, to nie je málo, vôbec to nie je málo, keď vás prežije jedna veta či jeden jediný verš.