Je si vedomá, že pozornosť, ktorej sa jej v ostatnom období dostáva, nie je samozrejmosťou. Prvý rozhovor sme spolu robili pred takmer siedmimi rokmi, krátko po tom, ako sa Hanka Gregušová (43) rozhodla odísť do Ameriky a vyťažiť zo svojho jazzového potenciálu maximum. Odvtedy sa toho veľa zmenilo, nielen čo sa jej umeleckého napredovania týka.

Hanka Gregušová, v jazzových kruhoch za veľkou mlákou známa ako Hanka G, zakaždým pookreje, keď jej dlhoroční hudobní spolupracovníci povedia, že v našich končinách nemá konkurenciu. Jedna z našich najúspešnejších jazzových speváčok ale vzápätí dodáva, že zadarmo to rozhodne nebolo. Finančne a ani psychicky.

V rozhovore sa dozviete:

  • ako sa po rokoch zmenil jej každodenný život v New Yorku,
  • ktoré celebrity sú jej blízkymi priateľmi a na aké spolupráce je obzvlášť hrdá,
  • prečo už nespieva v baptistickom zbore a kde najčastejšie tvorí,
  • či sleduje slovenské jazzové talenty a komu fandí,
  • za akých okolností by zvážila návrat na Slovensko,
  • prečo si myslí, že sa mala na život za veľkou mlákou lepšie pripraviť,
  • ale aj to, či po svojich skúsenostiach, ktoré by mohli byť námetom na film, má ešte z niečoho strach.

Hanka, naposledy sme spolu robili rozhovor pre Hudba.sk v roku 2016, konkrétne necelé štyri mesiace po tvojom presťahovaní sa do New Yorku. Vtedy si tento krok označila za najväčšiu výzvu svojho života. Dnes, s odstupom takmer siedmich rokov, čo myslíš – zvládla si ju?

Myslím, že áno. Aj napriek pandémii, ktorá trvala dlho, so zavretými klubmi a zrušenými koncertmi. Kým som sa tam nejakým spôsobom zabývala, stihla som urobiť dve veľmi úspešné turné na Slovensku a v Španielsku. V roku 2018 sa pripojil k mojej kapele držiteľ najvyššieho jazzového ocenenia The NEA Jazz Masters Fellowship, americký hudobník Reggie Workman, ktorý hral s takými legendami, akými sú John Coltrane, Art Blakey, Freddie Hubbart či Wayne Shorter. K mojej kapele sa pripojil aj hviezdny bubeník Taru Alexander, spájaný s esami ako Roy Hargrove, Betty Carter, Abbey Lincoln, takže som bola nesmierne šťastná.

Na Slovensku sa k nám pridal môj dlhoročný spolupracovník a výborný klavírista Ondrej Krajňák, na turné v Madride a Valencii zas skvelý klavirista Sebastian Chames. V roku 2019 sa k nám pridal kontrabasista Michael Bowie, ktorý doprevádzal spevácke hviezdy ako Betty Carter, Abbey Lincoln a Dee Dee Bridgewater. Spolu s Taru Alexandrom a Ondrejom Krajňákom sme absolvovali rôzne jazzové festivaly na Slovensku a v Španielsku. Okrem vystúpení v newyorských kluboch som mala tú česť spievať slovenskú a americkú hymnu na ambasáde vo Washingtone D.C. a pre Slovenský konzulát v New Yorku, čo boli nezabudnuteľné zážitky.

Bolo toho veľa a určite by toho bolo ešte viac nebyť Covidu, ktorý nás zastavil. Na druhej strane som počas lockdownu nezaháľala a nahrala obrovský projekt, môj prvý album v USA s doposial najväčším obsadením aj produkciou, na ktorom participuje 14 umelcov nominovaných a ocenených na Grammy Awards, prevažne z USA. Koprodukcie a aranžmánov sa ujal na troch skladbách Shedrick Mitchell, ktorý 9 rokov doprevádzal Whitney Houston, hral s Arethou Franklin v Bielom dome, vystupoval s menami ako Stevie Wonder, Maxwell, Dianne Reeves, Kenny Garrett. Shedrick mi zaranžoval skladbu od Whitney All The Man That I Need, ale aj známu gospelovú skladbu od Waltera Hawkinsa Be Grateful.

Najhranejšeími skladbami z celého albumu v amerických jazzových rádiách sa napokon stali Someday We'll All Be Free od Donny Hathaway, ktorú sme v duu nahrali so Shedrickom a Throw it Away v aranžmáne ďalšieho top klaviristu Rodneyho Kendricka.Obe skladby boli zaradené do dennej rotácie v najprestížnejšom jazzovom rádiu v New Yorku WBGO, v ktorom sa hrávajú dodnes, teda skoro rok, a zároveň bol tento album nasadený vo vyše 300 jazzových rádiách po celých Spojených štátoch a v Kanade. Hranie v jazzových rádiách mapuje rebríček JazzWeek Charts, kde sa album umiestnil najvyššie na 71. priečke, a držal sa vo svetovej jazzovej konkurencii päť mesiacov v Top100, čo je pre nového interpreta na americkej jazzovej scéne veľký úspech. Tých mien, s ktorými sa mi podarilo spolupracovať a vidieť ich naživo, je však omnoho viac. No rozumiem tomu, že nie každý čitateľ Hudba.sk má dokonalý prehľad o jazzovej scéne, poďme preto smelo na ďalšiu otázku. (smiech)

Spomínaš, že si vystupovala u nás aj so svojou americkou kapelou. Nezažili jej členovia kultúrny šok? 

Mala som tu dve kapely, v roku 2018 som tu koncertovala s Reggie Workmanom a Taru Alexandrom, a v roku 2019 s Michaelom Bowiem a Taru Alexandrom. Z Taru-ovho rozprávania viem, že sa mu na Slovensku páčilo, v akom kľude si tu my žijeme. Prekvapila ho dostupnosť a sortiment potravín – napríklad, že si dokážeme kúpiť kvalitné vínko 24/7, kým u nich v USA sú na to špeciálne obchody tzv. liquor stores, otvorené len do 22:00. Samozrejme sa im páčilo publikum, priateľskí ľudia a krása Slovenska. My si doma mnohokrát ani neuvedomujeme, ako nám je v podstate dobre v porovnaní s inými krajinami. Celkovo americkí muzikanti majú radi Európu, výborne sa tu cítia a je tu o nich skvele postarané. 

V roku 2016 si mi prezradila, že jedným z najsilnejších impulzov, prečo si sa odhodlala odísť do New Yorku, bola dôvera Cassandry Wilson – absolútnej speváckej jazzovej ikony. Ako vyzerá v súčasnosti váš vzťah?

S Cassandrou som v pravidelnom kontakte, teraz však už pomenej v mentorskom vzťahu. Viackrát ma ale podporila a povedala mi, že hudbu, ktorú tvorím a prezentujem v USA, nik iný nerobí a tým pádom musím byť trpezlivá na konzervatívnom americkom trhu v rámci presadenia sa.

V tejto súvislosti by som rada vedela, ako to v brandži chodí. Kedy nastáva ten moment, že mentor už "na svojho zverenca prestáva dohliadať" a ďalšie smerovanie necháva na ňom?

Myslím si, že je to individuálne. Poznám majstrov, ktorí sú neustále v kontakte so svojimi zverencami. Ja tvrdím, že aj vekom umelec dozrie na to, aby si vytváral vlastný názor a stál si za ním. Posledné dva roky od vypuknutia pandémie som strávila nahrávaním a vydávaním dvoch náročných a úplne odlišných albumov. Bola to skúsenosť, ktorá má výrazne posunula vpred - či už ako speváčku, no predovšetkým ako producentku oboch albumov. Pri druhom albume Ballads in the Key of Love som už vedela, čo očakávať a bola som tak oveľa viac zainteresovaná do sebavedomejšej komunikácie s muzikantami, ako aj do editácie, mixu i masteringu.

Pred odchodom za veľkú mláku si viac ako 13 rokov pracovala v medzinárodných firmách na rôznych pozíciách. Na odchod do USA si sa dôsledne pripravovala dva roky, všetko si vsadila na jednu kartu. Zariskovala si podobným štýlom už aj v iných oblastiach života?

Keď sa pozriem naspäť, mohla som sa pripraviť oveľa lepšie. Netušila som, čo ma čaká. Keby som odchod plánovala ešte raz, tie dva roky by som sa nadrilovala viac v rámci prípravy širšieho spektra skladieb na rôzne príležitosti, pripravila by som si celú moju prezentáciu na top úrovni. Okrem toho, New York je neskutočne drahé mesto, nikto sa tu neživí "len" hraním. Každý sa snaží zúročiť všetko, čo vie, čomu sa tu ľudovo hovorí "hustle", povedzme učiť, ale aj pracovať v iných oblastiach. Prežiť v New Yorku je úspech a nemusí to byť zaručene len o hudbe. Čím som staršia, tým menej sa mi chce riskovať. Je náročné ísť dlhodobo proti prúdu a neustále dokazovať, že ste dobrý.

Kde sa dnes cítiš ako doma? Kde v Amerike bývaš teraz?

Nuž, je to teraz pol na pol. Na Slovensku je mi veľmi dobre, ale keď prídem, zažívam skôr dovolenkový pocit, mám tu svojich rodičov i dlhoročných kamarátov. V New Yorku je to hektické a úprimne, fakt náročné nájsť si skutočných priateľov. No už som si zvykla na tunajšiu komunikáciu a ďalšie vymoženosti vyspelej krajiny. Moje budúce kroky budú závisieť najmä od toho, ako na tom budú zdravotne moji rodičia, ale aj od toho, ako sa vyvinie môj osobný život či hudobné možnosti v USA.

V súčasnosti bývam opäť v Harleme, kde som bývala aj hneď na začiatku. Mám strašne rada túto štvrť plnú baptistických kostolov, hudobných klubov a histórie, ktorá sa spája s jazzom. Bývala som však aj štyri roky s priateľom v Bronxe, nie zrovna v bezpečnej štvrti, kde streľba pred domom nebola nezvyčajná. Našťastie, svojím výzorom pripomínam ženu z Latinskej Ameriky, a tým pádom si ma moc nevšímali, no musela som byť opatrná. Po večeroch sa metru vyhýbam, radšej si zaplatím Uber a podobne. Teraz sa tu tá kriminalita už konečne trochu zlepšuje.

Neprehovárajú ťa tvoji blízki, aby si sa vrátila na Slovensko? 

Moji rodičia si prajú každý jeden deň, aby som sa vrátila. Sú smutní, že ma tu nemajú. Samozrejme, že by som chcela chodiť častejšie na Slovensko, ale to závisí od mnohých okolností a hlavne finančných. Život v New Yorku je drahý, každý deň, ktorý nepracujem, prichádzam o peniaze. Letenky tiež nie sú najlacnejšie. Uvidíme, možno naplánujeme turné po Európe a celé to nejak spojíme na budúci rok. No vždy som sa snažila prísť aspoň dva razy ročne – na jar a potom na jeseň, prípadne na Vianoce.

Máš od svojich dlhoročných spolupracovníkov na Slovensku spätnú väzbu, že si sa ako umelkyňa zmenila? 

Toto je dobrá otázka. Áno mám, práve pri albume Ballads in the Key of Love. Keď som ho prvý raz púšťala môjmu dlhodobému spolupracovníkovi, klaviristovi Ondrejovi Krajňákovi, na ktorého nedám dopustiť, zostal úprimne šokovaný, ako dobre zniem, ako dobre celá kapela hrá. Ocenil môj spev, ako interpretujem skladby, nazval to "americké cítenie a prejav",  povedal mi, že je to obrovský posun na svetovú triedu a že v Československu nemám konkurenciu (smiech). Úprimne ma vychválil, pritom on odjakživa pochvalami skôr šetril. Dojalo ma to.

Si ešte stále sólistkou v baptistickom zbore alebo pre nedostatok času si už musíš pracovné aktivity dôsledne zvažovať?

Žiaľ, už nie som. Poviem úprimne, stále sa bojím ísť spievať pravidelne medzi toľko ľudí aj kvôli Covidu. Minulú jeseň som poriadne ochorela a trápila som sa s tým mesiace, vlastne až do nahrávania albumu. Takisto nemám ani toľko času a ani potrebnej energie.

Prichádza ti do života aj pod veľkým stresom, ktorý pravidelne zažívaš, vôbec inšpirácia?

Posledné roky žijem s partnerom a nemám toľko súkromia na tvorenie, keďže priestory v New Yorku sú malé. Tvorím najmä počas skúšok s kapelou a v nahrávacom štúdiu. Chcela by som začať viac skladať vlastné piesne, texty, prežila som si už toho veľa a mám čo povedať.

V čase, keď si sa presťahovala do Ameriky si mi povedala, že deň začínaš piatimi Tibeťanmi a končíš ideálne na jam session. Ako vyzerajú v New Yorku tvoje pracovné dni dnes?

K tým Tibeťanom by som sa mala vrátiť, pretože ma dosť bolí chrbát. (úsmev) Počas Covidu, keď som pracovala na albume Universal Ancestry, ktorý som vydávala v roku 2021 na Slovensku, som pracovala na vydaní v USA, čo bolo samostatné vydanie. Na to ale potrebujete veľmi veľa peňazí – na PR či radio promotion, čo bolo neskutočne zložité hlavne po Covide. Stihla som to preto až v lete 2022. Celé ma to stálo kopec času, bolo treba vytlačiť novú várku cédečiek, pripraviť americkú verziu obalu CD, zabezpečiť agentúry, inzercie v odborných časopisoch. Chvalabohu, zožala som v zahraničí veľa positive quotes, čo sú tzv. citáty od jazzových kritikov z krajín ako USA, Japonsko, Izrael, Belgicko, Poľsko, Maďarsko.

Musím povedať, že to boli úžasné spätné väzby, z ktorých čerpám dodnes a dovolím si niektoré citovať. Z časopisu Making A Scene Magazine, ktorý je populárny v USA: "Hanka G prišla a okamžite zanechala stopu ako jedna z najzaujímavejších vokalistiek súčasnej doby". Alebo od legendárneho jazzového A&R, vyhľadávača talentov, ktorý pracoval pre Sony a Universal Music Jazz, Wulfa Mullera: "Hankin nový album je sofistikovanou fúziou slovenských folklórnych skladieb, klasických jazzových a niekoľkých crossover skladieb, ktoré všetky držia pokope jej výnimočné spevácke schopnosti."

K môjmu dennému programu dodám asi toľko: pracujem, makám naplno, okrem spevu robím osem hodín denne ako headhunter (HR profesionál), popritom robím tisíc ďalších iných vecí, projekty, pracujem sama na seba, takže sa musím obracať. Po práci otváram PC a pokračujem s hudbou či spievam, alebo si beriem voľno a idem spievať koncerty. Veľa vystupujem pre benefičnú organizáciu Ronald McDonald House, ktorá sa stará o deti trpiace rakovinou, čiže spievam aj v nemocniciach, po večeroch potom v jazzových kluboch.

Veľa času som strávila na projekte Ballads in the Key of Love, ktorý vyšiel koncom decembra na Slovensku ako môj v poradí piaty album, kde sa nachádza 13 krásnych ľúbostných balád. Skladby sa nesú v jemnom, pohodovom štýle. Plánujem ho vydať aj v USA budúci rok, uvidím, ako sa mi podarí získať booking managera alebo agentúru, ktoré sú v USA veľmi dôležité. 

Navštevuješ ešte stále jazzové kluby a hosťuješ na tzv. "Sit Ins" alebo už si "vyššie" a tvoj priestor na hranie v klube je samozrejmosťou?

Byť hosťom alebo tzv. "Sit In" neznamená niečo menej. Veľakrát aj slávni muzikanti sedia ako hostia na koncerte iného interpreta. Niekedy to môže byť o to prestížnejšie, pokiaľ vám umelec dovolí pripojiť sa ku kapele počas jeho koncertu. Môj priestor na hranie nie je samozrejmosťou, v New Yorku si ho treba zaslúžiť. Sama som zvedavá, ako to celé dopadne s vydaním nového projektu. Avšak, čo musím zdôrazniť – s fenoménom, že som z východnej Európy, človek bojuje neustále. Uvidíme, opýtaj sa ma to o rok. (úsmev)

Eviduješ na Slovensku výrazný jazzový talent, ktorému by si možno v budúcnosti rada pomohla, tak ako tebe svojho času Cassandra?

Čo sa mladých talentov týka, určite ich tu máme, či už je to mladý Aronko Hodek, ktorý sa venuje basgitare a ale aj produkcii, originálna speváčka Kristína Mihaľová alebo výborný klavirista Alan Bartuš, syn skvelého kontrabasistu Štefana Pištu Bartuša, s ktorým sme spolu hrávali v rôznych projektoch. Držím im všetkým palce a samozrejme rada im pomôžem, ak budú mať záujem.

Keď si človek číta tvoj životný príbeh – od detstva strávenom v Mongolsku, tvoje začiatky s hudbou až po medzinárodnú kariéru, ale napríklad i ťažkosti, ktorým si čelila po príchode do Ameriky, a ktoré boli ako vystrihnuté z hororových filmov (požiar v dome, napadnutie na ulici, finančné starosti a pod.), existuje vôbec niečo, z čoho máš strach?

Asi každý človek má z niečoho strach. No dôležitá je viera, veriť v pozitívne veci a samozrejme modlitba, že nás Boh ochráni od všetkých zlých vecí. Najväčší strach mám z myšlienky, že nebudem mať možnosť pre diaľku stráviť dostatok času a pekných chvíľ s mojimi rodičmi. Rodina je najdôležitejšia. Pre mňa určite.

Autorka: Danka Šoporová