Mnohé nás spája, mnohé nás však i zásadne rozdeľuje. Problematické historicky ostávajú celkom odlišné východiskové body. Pre západnú Európu a NATO je v momentálnej situácii rozhodujúcim ohnivkom ochota vojensky vyzbrojovať Ukrajinu, voči čomu drvivá väčšina latinskoamerických krajín zaujala odťažitý postoj ihneď po začiatku ruskej invázie.
Medzi hlavnými hlasmi bola Brazília, ktorej staronový prezident Inácio Lula da Silva sa opakovane usiluje vystupovať ako mediátor dialógu medzi Ruskom a Ukrajinou, a to aj napriek pokusom o obviňovanie z politickej naivity či dokonca „poklonkovaniu“ Pekingu a Moskve zo strany Washingtonu a Bruselu.
Krátko pred návštevou nemeckej ministerky v Brazílii prebehol na telefonickej linke rozhovor Lulu da Silva s pápežom Františkom. Dohodli sa, že sa ešte tento mesiac, ale najneskôr v júli, stretnú v Ríme, aby spolu osobne hovorili o vojne na Ukrajine a o mierových návrhoch, ktoré obaja zastávajú napriek zavrhovaniu zo strany USA a európskych členských krajín NATO.
Nezdá sa, že by Baerbockovej návšteva mohla ovplyvniť latinskoamerické smerovanie v ústrety tzv. tretej ceste, teda k nezaradeniu k jednému z dvoch prísne narysovaných manuálov medzi Moskvou (a Pekingom) na jednej strane a Washingtonom, Londýnom či Berlínom na strane druhej. V rozhovore, ktorý sa odohral minulú stredu, len deň po schôdzke prezidentov Južnej Ameriky v paláci Itamaraty v hlavnom meste Brazília, Lula da Silva Jorgemu Bergogliovi vysvetlil, ako na mierové návrhy reagovali viacerí prezidenti – medzi nimi Volodymyr Zelenskyj a Vladimir Putin. Obaja nedávno prijali Lulovho špeciálneho veľvyslanca pre medzinárodné záležitosti Celsa Amorima. Kolumbijský prezident Gustavo Petro rovnako „vyjadril podporu mieru“ a odmietol nedávnu žiadosť USA, aby Kolumbia poslala na Ukrajinu zbrane.
V Latinskej Amerike má ukrajinská vláda v skutočnosti priamu podporu len zo strany pravicového guatemalského prezidenta Alejandra Giammatteiho a Washington nemá žiadneho iného spojenca v aplikovaní sankcií voči Moskve, o to menej v posielaní zbraní Kyjevu.
V Latinskej Amerike, ktorá je minimálne od konca 19. storočia v područí vojensko-ekonomického systému USA a Británie, je vôľa politiky nezaradenia sa do sporov globálneho Severu a nachádzania vlastnej cesty veľmi populárna. V súčasnosti tým skôr, že ekonomické krízy fatálne prehĺbené nedávnou pandémiou nedovoľujú ani jednej latinskoamerickej krajine pristúpiť na sankcie a rozviazať obchodné vzťahy s Moskvou.
Ukrajina sa navyše neteší širokej politickej podpore ani preto, že Kyjev sa od roku 2019 v rámci svojho príklonu k Washingtonu systematicky zdržiava hlasovania o zrušení hospodárskeho embarga voči Kube. Priama podpora Ruska je však takisto nemožná. Slovami Celsa Amorima, „ruská invázia na Ukrajinu má svoje mnohé precedensy v expanziách NATO, to však nesmie viesť k legitimizácii vojenského napadnutia jednej krajiny druhou“.