Školská psychologička: Dieťa by sa nemalo báť prísť domov kvôli zlej známke
V dobe, kedy známka v elektronickej žiackej knižke pípne rodičovi často skôr, ako ju vie samotné dieťa, by nemal byť koncoročným hodnotením prekvapený, alebo akokoľvek zaskočený.
Pre rodiny školákov je koniec školského roka mierne napätým obdobím. Uzatváranie známok je pre niektoré deti (alebo ich rodičov) stresujúce. Učitelia sa často stretávajú s tým, že aj dvojka rozplače žiaka, ktorý má za známky napríklad sľúbenú odmenu od rodiča, prípadne rodičia prísne trvajú na priemere. Aj pre učiteľa je ťažké dívať sa na vynervovaného žiaka, najmä ak vie, že známka odráža len aktuálny stav jeho vedomostí a vstupujú do nej mnohé premenné.
Tlačia rodičia príliš na deti, alebo sú deti samotné na seba príliš náročné? Ako sa vysporiadať so známkami a koncoročným tlakom? Rozprávali sme sa so školskou psychologičkou Katarínou Hlavatovičovou (Základná škola s materskou školou Chtelnica).
Deti si nosia do školy vlastné životy
Školská psychologička o známkach
Koniec školského roka je pre mnohých školákov stresujúci. Známky, koncoročné písomky, opravy a dohody... Ako zmierniť tento koncoročný tlak?
Ku koncu školského roka určitá miera stresu, tak akosi prirodzene, tradične patrí. Stres všeobecne vnímame ako negatívny pojem, ale ak ho nie je príliš veľa a máme nad ním kontrolu, nezavalí nás, dokáže byť motivujúci. Jednou z prirodzených reakcií na stres je totiž aj „boj.“ Mnohých dokáže nakopnúť a namotivovať práve až pocit zvýšeného tlaku, krátkosti času, toho, že sa blíži „deadline“. Dokážu sa tak práve na dôležité koncoročné odpovede či písomky nakopnúť a namotivovať. Niekedy to na poslednú chvíľu dokáže zachrániť vytúženú známku.
Dôležité je hlavne klásť si reálne, zdolateľné ciele. Často žiakovi počas celého roka chýbala motivácia, možno sa vyhýbal povinnostiam a na známkach mu nezáležalo a on mesiac pred vysvedčením precitne, že treba „hasiť“ polku predmetov a ideálne ich opraviť o dva stupne k lepšiemu. Známka by mala byť odrazom práce počas celého roka a najideálnejším riešením, ako sa vyhnúť koncoročnému stresu je k tomu tak pristupovať a netlačiť to pred sebou kým sa dá.
Často zdrojom stresu či dokonca strachu a úzkosti pre žiakov bývajú očakávania rodičov, porovnávanie so staršími súrodencami, spolužiakmi, nimi samými. Na spoločných hodinách so školským psychológom často diskutujeme o ich vlastnostiach, silných stránkach, talentoch, vzoroch, pocitoch, o tom, čo ich odlišuje od ostatných. Je dôležité si uvedomiť, že všetci nie sme rovnakí a tak prirodzene nemôžeme byť všetci dobrí vo všetkých oblastiach, aj keď by sme sa akokoľvek snažili.
Vždy žiakom hovorím, že je dôležité najmä to, aby na konci mali pocit, že urobili všetko, čo bolo v tom momente v ich silách a nezabudnúť pri tom zohľadniť možnosti, schopnosti, životné okolnosti... A ak nie, pozrieme sa spolu na to, kde sú rezervy, čo sa dalo spraviť inak, z čoho sa dá poučiť.
Máte teraz ako školská psychologička pred koncom roka "plno"?
Popravde, „plno“ je úplne počas celého školského roka .S blížiacimi sa letnými prázdninami sa však z časti menia témy, s ktorými sa deti na školského psychológa obracajú. Zároveň viac žiadostí prichádza od rodičov. Do úzadia trocha ustupujú rodinné či vzťahové problémy a mnohé iné témy a prevažujú problémy s motiváciou, sústredením, žiadosti o pomoc s tým, ako sa efektívnejšie učiť ako pracovať s prípadnými pocitmi úzkosti, ako si poradiť zo stresom. Objavujú sa aj obavy z toho, že nenaplnia očakávania zo strany rodičov, ale aj očakávania či podmienky, ktoré kladú sami na seba. Sú to aj pocity viny z toho, že vedia, že výsledná známka nezodpovedá ich reálnym možnostiam a schopnostiam, ale nedostatočnej motivácií počas celého roka a uvedomujú si to až vtedy, keď cítia krátkosť času.
PENIAZE za známky: Maj jednotky a budú eurá...
Do akej miery známka vypovedá o vedomostiach žiaka? Často sa stane, že napr. výborný angličtinár nezvládne pár diktátov a na vysvedčení mu zasvieti dvojka... malo by nás to ako rodičov hnevať a ako má túto "nespravodlivosť" spracovať dieťa?
Ak výborný angličtinár dostane na vysvedčení dvojku, stále je to výborný angličtinár. Známka na vysvedčení ho predsa nedefinuje ako osobu, nereflektuje všetky jeho schopnosti, vedomosti. Je odrazom toho, že mal možno zlý deň, nepripravil sa tak ako mal, v danej chvíli mu chýbala motivácia alebo možno len zvíťazila lenivosť, či mu nesadli otázky v teste. V reálnom živote tiež vždy všetko nejde tak, akoby sme si predstavovali a vždy naše schopnosti a zručnosti zodpovedajú výsledku či hodnoteniu. Aj to nám má ponúknuť škola. Možnosti zažívať situácie, s ktorými sa neskôr v reálnom živote budeme stretávať a dať nám priestor učiť sa na ne reagovať a tak sa rozvíjať ako osobnosť.
Dieťa je však zároveň vždy zrkadlom. Tieto, pre neho „nespravodlivosti“, tak ako všetko ostatné, sa učí spracovávať pozorovaním toho, ako ich spracovávajú rodičia a jemu najbližší ľudia. Ak rodič na tieto situácie bude reagovať tak, že pred dieťaťom zhodí pani učiteľku, ktorú nazve zasadnutou, nekompetentnou atď., prípadne dehonestuje celú školu bude tak reagovať aj dieťa. Naučí sa vždy hľadať „externých“ vinníkov svojej situácie. Ak bude rodič reagovať hnevom, krikom a ponižovaním dieťaťa dieťa si zvnútorní, že zlyhanie či chyba definuje jeho osobnosť- nie si dosť dobrý, si hlúpy, neschopný atď. Kritika by od rodiča za známky by nemala nikdy smerovať na celkovú osobnosť dieťaťa, ale na konkrétne správanie.
Žiaci si poctivo vyratúvajú priemery, v čase školských aplikácií je to veľmi jednoduché, svietia nám pri každom predmete, z koľkých percent rozhoduje tento priemer o známke? (Aké sú vaše skúsenosti s učiteľmi - držia sa priemeru, alebo skôr rozhodujú na základe iných vstupných údajov?)
Na túto otázku je ťažké odpovedať komplexne. Každý má v niečom iný prístup, iný systém. Učiteľ však na rozdiel od aplikácie vníma aj okolnosti, ktoré žiadny program nevidí. Sleduje aktivitu žiaka na hodine, jeho motiváciu, postoj k učeniu, postoj k povinnostiam, správanie počas vyučovania. Aj to sú určite dôležité faktory pri zohľadňovaní konečnej známky. Ak je napríklad priemer žiaka nerozhodne a učiteľ vidí počas roka snahu, aktivitu či zodpovedný prístup som presvedčená, že sa bez výčitiek prikloní k lepšej známke. Známka, ktorú vidí Edupage je totiž možno výsledkom pár pokazených testov, ale učiteľ pozná okolnosti a dokáže mnohé zohľadniť.
Učiteľka odkazuje rodičom: Známka neurčuje hodnotu vášho dieťaťa
Ako spracovať zlú známku na vysvedčení, prípadne zhoršený priemer?
Je dôležité si uvedomiť, že známka, či akýkoľvek priemer nevypovedá o tom, že dieťa nie je dosť dobré, dosť poslušné, dosť šikovné, dosť hodnotné, dosť inteligentné. Dieťa by malo vedieť, že známka na vysvedčení, nech už je akákoľvek, nemeria jeho hodnotu ako človeka. Je dobré zhoršenú známku či pokazený priemer rozložiť na drobné a pokúsiť sa spoločne to prebrať. Bez kriku, bez výčitiek či hádok, ktoré v tomto momente už nedokážu zmeniť nič a absolútne nevedú ku konštruktívnym riešeniam. Ak je to niečo, na čom sa dá pracovať, skúsiť sa na to zamerať, rozprávať o tom a hľadať možnosti nápravy.
Horšie vysvedčenie pokazí príchuť prázdnin, dokedy sa ním "zaoberať", nechať deti, nech uzatvoria tento rok a nabudúce sa budú snažiť viac, alebo ich nejako limitovať na základe vysvedčenia?
V dobe, kedy známka v elektronickej žiackej knižke pípne rodičovi často skôr, ako ju vie samotné dieťa, by rodič nemal byť koncoročným hodnotením prekvapený alebo akokoľvek zaskočený. Ak je pre neho konečná známka prekvapením, je možno na mieste sa zamyslieť, či by jedným z krokov, ako na budúcich výsledkoch popracovať, nemala byť zvýšená pozornosť a kvalitnejšia komunikácia.
Ak bude rodič na koncoročné známky reagovať krikom, vyhrážaním a rôznymi zákazmi, reakciou bude pravdepodobne strach, plač, úzkosť ale zároveň pocit, že napriek tomu s tým už nie je schopné nič urobiť, v tom momente už známky nedokáže zmeniť. Je pre nás ako rodičov dôležité sa zamyslieť nad tým, či akékoľvek vysvedčenie stojí za to, aby sa dieťa bálo prísť domov, aby bol domov pre neho miestom, ktoré v ňom vyvolá strach a úzkosť.
Ak je na mieste kritika, vždy by mala smerovať a pomenovávať konkrétne správanie či chyby, nie osobnosť dieťaťa ako celok. Zároveň nie je správne, aby dieťa malo pocit, že si rodičovskú lásku a uznanie musí zaslúžiť dobrými známkami. Dieťa by nemalo mať pocit, že musí byť dokonalé na to, aby bolo milované, ale na druhej strane by sa malo naučiť prijať mieru zodpovednosti a poučiť sa do budúcna zo svojich vlastných chýb. Práve tu je pre nás rodičov priestor, ako im pomôcť.