Koncertná sezóna Štátnej filharmónie Košice 2022/2023 si vo svojej vrcholiacej fáze môže už teraz do svojej kroniky zapísať, že bola úspešná. Zahrnula mnohé dramaturgicky zaujímavé i objavné hudobné diela, ako aj kvalitných domácich a zahraničných hosťujúcich interpretov, takže pripravila obecenstvu nejeden veľkolepý umelecký zážitok. Prvojúnový koncert s Robertom Jindrom, ktorý ho dirigoval ako svoj posledný v aktuálnej sezóne, privítal hostí z Čiech – tenoristu Petra Nekoranca a klaviristu Tomáša Vránu a rozšíril tak zoznam podujatí o ďalšiu kvalitnú hudobnú udalosť v Dome umenia.
V poslednom desaťročí svojho života vytvoril český skladateľ Bohuslav Martinů veľké množstvo inštrumentálnych, vokálnych aj vokálno-inštrumentálnych diel, medzi nimi aj opery. Dlhšie trvalo, kým sa mu konečne v roku 1953 zapáčila komédia Carla Goldoniho Mirandolina (známa aj pod názvom Pani hostinská) ako výborná téma pre komickú operu buffu.
Predlohu si do libreta upravil sám a kvôli spevnosti sa rozhodol pre taliansky jazyk. S textovou a fonetickou stránkou mu pomohol básnik a dramatik Antonio Aniante, priateľ ešte z čias, keď Martinů žil vo Francúzsku. Operu dokončil už v roku 1954. Prejavil túžbu, aby sa po prvý raz uviedla v Čechách.
Jeho túžba sa stala skutočnosťou a svetová premiéra Mirandoliny sa uskutočnila 17. mája 1959 v Prahe vo vtedajšom Smetanovom divadle (dnes Štátna opera Praha). Dirigoval ju Václav Kašlík a konala sa len pár mesiacov pred smrťou B. Martinů, ktorý zomrel v auguste 1959. B. Martinů, trvale žijúci v zahraničí, sa však po roku 1945 do Čiech už nikdy nevrátil, ani na tejto premiére sa nezúčastnil.
Úvodná skladba koncertu Saltarello– rýchly, skokmi pretkaný taliansky ľudový tanec z 15. storočia, teda ešte z čias renesancie, ktorý B. Martinů použil ako medzihru v opere Mirandolina, znela pod taktovkou šéfdirigenta ŠFK Roberta Jindru síce v obdivuhodne strhujúcom, ale zdá sa, že predsa len prehnanom tempe, mysliac tým na funkciu saltarella ako tanca, čo poznačilo i zneistený úvodný vstup dychových nástrojov (trúbky). Pravdou však je, že aj takto vysoko nasadené tempo orchester napokon spoľahlivo zvládol.
Iluminácie (Les Illuminations) op. 18 pre vysoký hlas a sláčikový orchester, vokálno-inštrumentálna suita Benjamina Brittena bola po prvýkrát uvedená v r. 1940. Je zaujímavé, že anglický skladateľ a klavirista 20. storočia, ktorý sa otvorene hlásil k dedičstvu H. Purcella, siahol po výnimočných básňach v próze od francúzskeho básnika 19. storočia a príslušníka slávneho prúdu symbolistov a surrealistov Arthura Rimbauda, ktorý ovplyvnil celú plejádu európskych básnikov, i keď sám tvoril len štyri roky, medzi 15. a 19. rokom svojho života.
Tieto básne v próze získali v hudbe skladateľa ďalší rozmer, akoby aj dostáli slovu iluminácie, čiže „tomu správnemu osvetleniu“ ako sa jeho význam vysvetľuje v súvislosti s výtvarným umením. Sólista – český tenorista Petr Nekoranec bol pravdivým tlmočníkom významu hudby v súvislosti s textom (chválim, že s bulletinom poslucháči dostali do rúk aj preklad Rimbaudových veršov).
Svoj spev aj dobre rozložené hlasové polohy sólista moduloval v intenciách hudobného významu textu a vo svojej interpretácii priblížil ich zvláštnu atmosféru aj intimitu. Dirigent R. Jindra úlohu sláčikových nástrojov náležite podriadil, ale aj zdôraznil v jednotlivých náladách v úzkej súvislosti so sólistom.
Aj posledná skladba koncertu, trojčasťová Symfónia č.4 (Symfonie concertante) pre klavír a orchester, op. 60 poľského skladateľa Karola Szymanowského, nabitá dynamickou energiou, bola interpretačne náročná a „záludná“ tak pre sólistu, ako aj orchester.
Český klavirista Tomáš Vrána aj napriek tomu, že skladateľ klavír zamýšľal skôr iba ako jeden z nástrojov v rámci plne obsadeného orchestra, i keď veľmi dôležitý, dokázal zvukovo zreteľne vynikať ako víťaz zo spleti kompozičných zvukových girlánd orchestra. Výborne sa orientoval v technicky náročných dvojhmatoch a chromatických behoch, zreteľne vynášal prvky motivickej práce a dbal na zvukovo narastajúcu kadenciu v prvej časti diela. T. Vrána po precíznej práci s rôznymi figuráciami v pomalej časti plynule prešiel do tretej, silne rytmizovanej časti (rondo) a skvelý výkon ukončil virtuóznym záverom skladby.
Dirigent Robert Jindra elegantne a v hudobno-kompozične premyslenom slede čaroval s orchestrom ŠF zvukové efekty od pianissima až po fortissimo a tempové zmeny, vyznačené v partitúre striedal po sebe v celkom ľahkej a prirodzenej následnosti. Výsledkom bola excelentná spolupráca s klaviristom.
Szymanowski klavírny part pôvodne určil pre svojho priateľa, známeho klaviristu Arthura Rubinsteina, ale napokon na premiére 9. októbra 1932 v Poznańi, ktorú dirigoval Gregorz Fitelberg, hral klavírny part skladateľ.
Poznámka na záver: Symfónia č. 4 pre klavír a orchester K. Szymanowského bola skutočným obohatením dramaturgie tohtoročnej sezóny aj preto, že tvorba tohto významného a svetoznámeho poľského skladateľa, ktorý vstúpil do európskeho hudobného povedomia už na začiatku 20. storočia, nepatrila k príliš známym a v minulosti koncertne uvádzaným.
Karol Szymanowski je známy ako zvestovateľ prieniku a vzkriesenia poľskej hudby. Stál na začiatku nového pohybu v európskej hudbe v skupine „Mladé Poľsko v hudbe“, ktorú založil spolu s ďalšími poľskými skladateľmi G. Fitelbergom, L. Różyckim a A. Szelutom. Novú hudbu propagovali aj cestou hudobného vydavateľstva, ktoré bolo súčasťou práce tejto skupiny. Konečnú profiláciu, obohatenú ešte o ďalší nový rozmer novej poľskej hudby, neskôr cizelovali v polovici 20. storočia poľskí skladatelia W. Lutosławski. K. Penderecki, B. Szabelski, T. Szeligovski a ďalší.
Autor: Dita Marenčinová
písané z koncertu 1 .6. 2023
Martinů / Britten / Szymanowski
Štátna filharmónia Košice
Dom umenia, 1. júna 2023
Robert Jindra, dirigent
Petr Nekoranec, tenor
Tomáš Vrána, klavír
Bohuslav Martinů: Saltarello z opery Mirandolina H.346
Benjamin Britten: Les Illuminations pre vysoký hlas a sláčikový orchester op. 18
Karol Szymanowski: Symfónia č. 4
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.