Spoločnosť 05. jún 2023

Tridsať strieborných pre Kirilla Za kritiku odovzdania ikony Ruská pravoslávna cirkev postihla vlastného kňaza

Christian Heitmann
Christian Heitmann

Na Putinov pokyn musela Tretiakovská galéria v Moskve odovzdať Ruskej pravoslávnej cirkvi slávnu ikonu Trojica. Odborníci varujú pred jej zničením.

Na Putinov pokyn musela Tretiakovská galéria v Moskve odovzdať Ruskej pravoslávnej cirkvi slávnu ikonu Trojica. Odborníci varujú pred jej zničením.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Christian Heitmann

Za kritiku odovzdania ikony Ruská pravoslávna cirkev postihla vlastného kňaza
Foto: TASR

Ikona je po jej odovzdaní vystavená v moskovskej Katedrále Krista Spasiteľa, neskôr má byť presunutá do Trojičnej katedrály v lavre svätého Sergeja v Sergijevom Posade.

Ruská pravoslávna cirkev si chcela ikonu vypožičať už v minulosti, teraz ju získala natrvalo.

„Patriarcha Kirill uviedol, že nežiadal odstrániť ikonu z Tretiakovskej galérie navždy; takéto rozhodnutie podľa neho urobil osobne Vladimir Putin ‚v reakcii na početné žiadosti pravoslávnych veriacich‘,“ píše ruské opozičné médium Meduza.

Ikona patrí medzi veľdiela stredovekého ikonopisca Andreja Rubľova. Rubľov (Рублёв) sa narodil v druhej polovici 14. storočia. Jeho život umelecky spracoval aj slávny sovietsky filmár Andrej Tarkovskij, nescenzurovanú verziu filmu bolo možné ukázať až po konci sovietskeho režimu.

Trojicu Rubľov napísal okolo rokov 1410/1425 (poznámka: ikony sa nemaľujú, ale „píšu“). Hoci na prvý pohľad znázorňuje troch anjelov pri návšteve Abraháma, zväčša je interpretovaná ako symbolické znázornenie svätej Trojice.

Tretiakova galéria varuje

Rada odborníkov sa pritom vyslovila proti presunu ikony, keďže si stáročná maľba vyžaduje uschovávanie v tme a vlhkosti. Kritiku pritom nezdieľali iba sekulárni odborníci, ale aj hlava rady expertov Ruskej pravoslávnej cirkvi, protojerej (pravoslávny duchovný) Leonid Kalinin.

„To by mala pochopiť celá spoločnosť, cirkev aj [politické] vedenie, že existujú problémy, ktoré dnes tejto ikone dávajú nevývozný status – samozrejme, kým sa naši reštaurátori nenaučia ‚liečiť‘ [staroveké ikony],“ cituje protojereja Meduza.

„Podľa výsledkov zasadnutia reštaurátorskej rady, píše Ruská služba BBC, sa šéfka Tretiakovskej galérie Elena Proničeva stretla s patriarchom Kirillom – to bolo 24. mája. Povedala, že stav ikony nedovoľuje, aby ju niekam previezli. Leonid Kalinin podľa novinárov na zasadnutí rady navrhol kompromisnú možnosť – ponechať ikonu v Tretiakovskej galérii, kým sa jej stav nestabilizuje, a potom ju presunúť,“ zhŕňa následný vývoj Meduza.

Kalininovi bolo následne odobraté právo slúžiť sväté omše, vylúčili ho z rady patriarchu pre kultúru a odobrali mu post predstaviteľa Chrámu svätomučeníka Klimenta. Stalo sa tak na priame nariadenie patriarchu Kirilla.

Kalinin bol pritom uznávaným odborníkom a členom rady pre kultúru bol 13 rokov. Predsedníctvo expertnej rady pre cirkevné umenie, architektúru a reštauráciu prevzal v roku 2016.

Už v minulosti pritom došlo pri vypožičaní starých ikon k ich vážnemu poškodeniu. „V roku 1992 bola Bogoľubská ikona Matky Božej prenesená z rezervácie múzea Vladimir-Suzdal do kláštora Kňaginin vo Vladimire. Napriek špeciálnej kapsule, v ktorej bola, ikona po 17 rokoch skončila na stole reštaurátorov toho istého múzea Vladimir-Suzdal, pričom takmer úplne stratila vrstvu farby. Bogoľubská ikona Matky Božej je tam takmer 15 rokov, už nie je k dispozícii verejnosti,“ píše Meduza.

„Ďalší podobný incident sa stal v roku 2009. Podnikateľovi Sergejovi Šmakovovi sa podarilo získať z Ruského múzea ikonu Panny Márie Toropeckej zo 14. storočia pre chrám v chatovej dedine ‚Kniežacie jazero‘ na Novej Rige, ktorý postavila jeho spoločnosť.“ Múzeum stratilo jeden zo svojich najcennejších starých ruských exponátov.

Prečo je ikona taká slávna?

Ako píše ruský online magazín Cholod (Холод), veľký záujem o ikonu je spojený aj s tým, že ako jednu z mála ju možno pripísať konkrétnemu maliarovi. Aj v prípade takého známeho umelca, ako je Rubľov, kunsthistorici dodnes vedú diskusie, ktoré diela mu možno pripísať.

Pritom ikonu v jej pôvodnej podobe celé stáročia nik nevidel – na ochranu malieb zvykli stredovekí umelci na ne naniesť vrstvu rastlinného oleja, ktorý však po niekoľkých desaťročiach stmavol. Ikony neskôr premaľovali novšou vrstvou farby a s každým nánosom sa stali menej podobné originálu. Až na prelome 19. a 20. storočia začali reštaurovať staré ikony do ich pôvodného stavu.

Rubľovova Trojica tak znovu uzrela svetlo sveta v roku 1904, rok nato sa po legalizácii ruských Starovercov (skupiny pravoslávnych kresťanov, ktorí sa odštiepili od RPC po reformách patriarchu Nikona na konci 17. storočia) spustila veľká vlna reštaurácií ikon.

„Toto je miesto, kde leží skutočný zdroj všetkých tvorivých aktivít... Takú bohatosť farieb, takú čistotu, bezprostrednosť v prenose som ešte nevidel,“ vyhlásil francúzsky maliar Henri Matisse po zahliadnutí ikon. Tie ho nadchli výrazne viac než súdobé ruské umenie.

„Napriek zatvoreniu kláštorov a všeobecnej situácii boja proti náboženstvu boli 20. roky 20. storočia celkom priaznivé pre štúdium starovekého ruského maliarstva. Situácia sa zmenila v 30. rokoch 20. storočia. Každým rokom bolo čoraz ťažšie a nebezpečnejšie publikovať práce o štúdiu náboženských predmetov,“ píše Cholod.

Po prvej, neveľmi citlivej reštaurácii v roku 1904 bola ikona opäť reštaurovaná po prvej svetovej vojne. Dlhoročný proces sa skončil až v roku 1926 a v roku 1929 bola maľba vystavená v Tretiakovskej galérii v Moskve.

Stalo sa tak práve včas, komunistický režim začínal priťahovať skrutky: „V marci 1938 v Moskve bol zastrelený vedúci sekcie pre reštaurovanie staroruskej maľby Tretiakovskej galérie Jurij Olsufiev, hlavný odborník na starožitnosti Trojičnej lavry a jediný sovietsky bádateľ, ktorý ešte v 30. rokoch 20. storočia sa nebál publikovať diela o Trojici. Čas na štúdium ikon a obdivovanie techniky ikonomaľby sa skončil.“

Sovietska ikona

Nečakanú úľavu priniesla druhá svetová vojna. Po nemeckej invázii v júni 1941 hľadal štát „historické príklady patriotizmu a heroizmu“ – a rehabilitoval ruský stredovek.

Aj Rubľov bol ako „ruský umelec“ znovu v móde. Jeho nová sláva vtedy prišla veľmi vhod – a po vojne jeho meno pomohlo zachrániť aj chátrajúci Andronikov kláštor v Moskve.

„Existuje legenda, že na štátnej úrovni existoval plán zbúrať kláštor [...], ale v skutočnosti neexistujú žiadne dokumenty, ktoré by to potvrdili – v tom čase sa kláštory rozpadli samy, bez akéhokoľvek plánu. V Spasskom chráme fungoval vojenský archív, ostatné budovy slúžili ako byty, v ktorých bývali robotníci moskovských tovární a historický vzhľad kláštora sa každým rokom postupne vytrácal,“ opisuje Cholod neblahú situáciu ruského kultúrneho dedičstva počas vlády komunistov.

„Za týchto podmienok sa strážcovia starovekého ruského dedičstva rozhodli pre dobrodružstvo. 11. februára 1947 urobil reštaurátor Piotr Baranovskij senzačné vyhlásenie: stanovil presné miesto a dátum smrti Andreja Rubľova! Veľký ruský umelec zomrel 11. februára 1430 v Andronikovom kláštore. Okrem toho, pokračoval Baranovskij, samotná Spasská katedrála je ‚plodom Rubľovovho tvorivého génia‘, ktorý musí byť múzejný a uchovaný na pamiatku Rubľova.“

Ako píše ruský online žurnál, veľa pravdy na tomto príbehu nebolo: „V skutočnosti Baranovskij vymyslel tento príbeh, aby upriamil pozornosť na kláštor Andronikov. 

Sovietsky režim sa následne neštítil využívať Rubľova ako symbol svojej starej kultúrnej tradície, Cholod píše o „rubľovskom oteplení“. Rok 1960 UNESCO (organizácia, v ktorej Sovietsky zväz mal značný vplyv) vyhlásila za rok Andreja Rubľova. To ovplyvnilo aj Tarkovského:

Film „‚Andrej Rubľov‘ napokon kanonizoval Rubľova v očiach sovietskej inteligencie ako hlavného umelca ruského stredoveku a ‚Trojicu‘ ako hlavné umelecké dielo a symbol predpetrovskej Rusi“.

Odmena pre Gunďajeva

Povolenie presunu bolo všeobecne vnímané ako odmena za podporu ruskej invázie na Ukrajine patriarchom Kirillom (občianskym menom Vladimir Michajlovič Gunďajev). Kirill tento zločin nielenže neodsúdil, ale, naopak, vyjadril mu podporu, priklonil sa k džihádistickému videniu teológie a sľúbil, že „padlým na Ukrajine budú ich hriechy odpustené“.

Ruská pravoslávna cirkev pritom zdôrazňuje, že získala vraj „zázračnú“ ikonu. Neprekáža jej, že to je nepravda. Ako píše peterburský žurnál Gorod 812, ikona nikdy zázračnou nebola. A nie, tu nejde o to, či niekto verí, že ikona principiálne môže byť zázračnou alebo nie – samotná Ruská pravoslávna cirkev jej nikdy takýto význam nepripisovala (napokon, ako bolo uvedené hore, slávnou sa stala až počas 20. storočia).

To je nielen nepoctivé, ale aj voči už tak či tak poškodenému renomé Ruskej pravoslávnej cirkvi likvidačné. Ak by činovníci Ruskej pravoslávnej cirkvi nemali iný cieľ než zničiť aj posledné zvyšky viery a dôvery v to, že Ruská pravoslávna cirkev zastáva aj nejaké hodnoty a autentickú spiritualitu a nie je iba cynickým bezduchým inštrumentom v rukách Kremľa, robili by výbornú prácu.

Agentom Kremľa bol Kirill už dávno

Gunďajev pritom má dlhú minulosť ako pomocník štátu, konkrétne špeh sovietskej KGB.

Ešte pred Kirillovým zvolením v roku 2009 britský denník Times písal, že sa Ruská pravoslávna cirkev rozhoduje medzi „ex-KGB kandidátmi“ – okrem Kirilla boli ďalšími kandidátmi metropolita Minska, Filaret (agent Ostrovskij), a metropolita Kalugy, Kliment (identifikovaný ako agent Topaz, i keď v tomto prípade podľa britského denníka sú informácie iba útržkovité).

Pritom už vtedy sa Kirill vyznačoval konfrontačnými pozíciami, i keď sa mohol javiť ako príliš nezávislý hráč: „Je tiež prenikavým hlasom ruského nacionalizmu vo vzťahoch so Západom, čo je faktor, ktorý oslovuje Kremeľ. Je však tiež vnímaný ako odhodlaný zdôrazniť nezávislosť cirkvi od štátu ako sily v spoločnosti,“ opisovali Briti vtedy Kirillove pozície.

Tieto obavy (ak ich Kremeľ vôbec niekedy mal) však boli zjavne plané, Kirill sa ukázal byť síce svojským, ale politicky lojálnym sluhom muža v Kremli. I keď proti vôli Kremľa odmietol pričleniť separatistické územia Gruzínska, Abcházsko a Južné Osetsko, k Ruskej pravoslávnej cirkvi (niečo, čo mu gruzínska cirkev má dodnes za dobré), Gunďajev nikdy nespochybňoval politiku Kremľa.

Istým spôsobom tak Kirill proste len nadviazal na sovietske obdobie. Times citujú odborníka na dejiny náboženstva v Sovietskom zväze Felixa Corleyho: „Je úplne jasné, že ste nemohli byť menovaný vodcom bez toho, aby ste boli registrovaným agentom KGB. Nikomu by nedovolili ísť do zahraničia a zastupovať náboženské organizácie bez toho, aby to kontrolovala KGB.“

Postave Kirilla sa Corley venoval aj vo svojom texte z roku 2018 Michajlovove súbory – Gunďajev bol vedený práve pod krycím menom „Michajlov“.

„Na rozdiel od jeho predchodcu vo funkcii ruského pravoslávneho patriarchu Alexija II., dátum, kedy KGB naverbovala patriarchu Kirilla, nie je známy,“ píše Corley.

Experta pokračuje: „Najstaršia známa zmienka o budúcom patriarchovi ako naverbovanom agentovi v dostupných materiáloch KGB pochádza z februára 1972, keď mal iba 25 rokov. Už ako mladý kňaz bol chránencom metropolitu Nikodima (Rotova) z Leningradu (agenta KGB „Sviatoslav“) a prvá zmienka v spisoch KGB prišla, keď obaja cestovali do Australázie.“

O jeho činnosti svedčia aj švajčiarske archívy

Ako mladý kňaz sa dostal do Ženevy, kde podľa zistení švajčiarskych médií bol agentom KGB. „Bolo nám povedané: dajte si pozor na týchto kňazov, pretože sú agentmi KGB. Vždy som mal pri rozhovoroch s Kirillom pocit, že hľadá informácie. Bol veľmi priateľský, ale kládol veľa otázok o exulantoch a členoch duchovenstva,“ spomína si naňho jeden z jeho švajčiarskych známych.

Podľa švajčiarskych denníkov Sonntagszeitung a Le Matin Dimanche majú jeho činnosť ako agenta potvrdzovať aj dokumenty vo švajčiarskych archívoch. Kirill tam vtedy zastupoval Ruskú pravoslávnu cirkev vo Svetovej rade cirkví.

V roku 2018 Felix Corley napísal: „Kirill figuruje najmenej dvakrát v spoločných plánoch KGB a bezpečnostnej agentúry ŠtB Československa, jedného z najspoľahlivejších spojencov Sovietskeho zväzu vo východnej Európe. Spoločný akčný plán z novembra 1978 medzi piatym riaditeľstvom KGB a riaditeľstvom X ŠtB (ktoré podobne kontrolovalo disidentov a náboženstvo) československého Zboru národnej bezpečnosti na ministerstve vnútra obsahoval časť, ktorá sa javí ako zoznam želaní cieľov v náboženskej oblasti.“

Corley pokračuje: „Kirill je jedným z dvoch agentov KGB pridelených na pomoc pri plnení načrtnutých širších úloh. Podobne aj spoločný plán 5. riaditeľstva KGB a riaditeľstva X ŠtB z roku 1986 označil Kirilla za jedného z troch agentov KGB a štyroch československých agentov, od ktorých sa očakáva, že budú presadzovať priaznivé kandidátky a rezolúcie na Konferencii európskych cirkví.“

Od tohto zvyku klásť záujem Kremľa pred integritu nielen svojej osoby, ale aj svojej cirkvi Kirill zjavne neupustil.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0