Alessandro Manzoni a zákon života Kto sa prestane meniť, zomiera, kto chce žiť naozaj, musí riskovať život

Napadlo mi, že to urobím preto, lebo počas toho, ako oni pracujú, čítam si knihu, ktorá rozpráva o Tvojom životnom príbehu (Il cuore è un guazzabuglio od Eleonory Mazzoni, ale zaujala ma aj kniha La correttrice od Emanuely Fontana), a včera večer som si prečítal jeden zábavný zväzok Paper Manzoni s príbehom inšpirovaným Tvojou biografiou, po ktorom nasledoval komiks Promessi Paperi, ktorý som čítaval ešte ako dieťa.

To všetko kvôli Tvojmu výročiu: 150 rokov po svojej smrti byť stále taký živý veru nie je pre každého bežné. Zrejme to bude tým, že Ty si bojoval dlhých 20 rokov, aby si vytvoril svoje majstrovské dielo, zatiaľ čo moji študenti majú k dispozícii len tri hodiny na to, aby odpovedali na túto ťažkú otázku: „Prečo som prišiel na svet?“

V jednej chvíli som v triede počul „to“ ticho. Ľuďom sa ho podarí dosiahnuť zriedkakedy, väčšinou vtedy, keď sa venujú veľkým výtvorom a zostáva im len vlastný dych.

Vtedy naozaj zápasia s jednou z tých neľahkých otázok, ktoré ktosi nazval aj ako „nezodpovedateľné“. Sú to tie, ktoré nás nútia viac dýchať a rásť. Veru, keď im čelíme a lámeme si nad nimi hlavu a srdce, tak sa s nimi deje niečo podobné, ako sa to stáva našim svalovým vláknam po namáhavých fyzických cvičeniach: práve tá záťaž ich paradoxne obnovuje a dáva im rast.

Tvoj príbeh prinútil moje srdce a myseľ zlomiť sa a rásť.Zdieľať

Aj Ty, toľkokrát poznačený bolesťou, mal si „nezodpovedateľnú“ otázku, ktorá sa vyníma od prvej („História sa dá definovať“) až po poslednú stranu („História, to je omáčka celého príbehu“) Tvojej knihy: čo poháňa dejiny? Náhoda, ľudia alebo Boh?

„Nezodpovedateľná“, naozaj majstrovská otázka. A na čo si vo svojom skúmaní prišiel?

Priznám sa Ti, že som si Ťa zamiloval až v neskoršom veku. Počas mojich školských čias to bolo jednoducho nemožné so všetkými tými tabuľkami postáv, súhrnmi kapitol a samotným strachom zo skúšania. Takže keď som mal pätnásť, moje nadšenie z čítania prirodzene vyhaslo: všetko, čo je „rozdrobené na kusy“, zomiera.

Znova sme sa však stretli v tom období lások, teda v tom lete pred začiatkom školského roka, keď som mal so svojou prvou stredoškolskou triedou čítať Tvoj román. Už som nemohol pred ním uniknúť a prečítal som ho celý, s radosťou, o ktorej som si myslel, že nie je možná, a ktorá sa odvtedy obnovuje pri každom opätovnom čítaní.

Tvoj príbeh prinútil moje srdce a myseľ zlomiť sa a rásť.

Objavil som skutočné spojenie medzi čímsi malým a veľkým, medzi príbehom dvoch obyčajných zaľúbencov a Príbehom všetkých ľudí, našiel som na Tvojich stránkach ten rozprávačský motýlí efekt, ktorým príbeh Lucie a Renza tvorí Dejiny: všetko je prepojené, horizontálne aj vertikálne. Dejiny sú poľom, na ktorom spolu rastú pšenica a kúkoľ (burina, ktorá napodobňuje klas, ale je pritom jedovatá). Tie sa nedajú rozoznať až do času žatvy, a preto nám aj symbolizujú prepletenie zla a dobra, ktoré pramenia v našom srdci.

V Tvojom majstrovskom diele sa tak objavujú tie tri druhy šťastia, ktoré všetci hľadáme: potešenie, pokoj, povolanie.

Kúkoľ a pšenica rastú spolu, je na každom z nás, aby si vybral.Zdieľať

Prvé dva typy, honba za rozkošou alebo pokojným životom, majú v donovi Rodrigovi a donovi Abbondiovi žiarivých predstaviteľov, vlastne antagonistov vzhľadom na tretí typ vychádzajúci z povolania, ktoré človeka núti vytvárať lepší život, ale nikdy nie na úkor iných. O toto šťastie sa s neustálymi pádmi usilujú Renzo a Lucia, páter Cristoforo, Nemenovaný, Gertrúda... a všetky „nepokojné“ postavy románu.

Tieto tri typy šťastia v skutočnosti vytvárajú tri typy ľudí: nenásytní/otrávení, leniví/bojazliví, horlivci/bojovníci. Len tretí typ dáva veci do pohybu: don Abbondio nikdy neopustí domov, don Rodrigo len vtedy, keď ho postihne mor, zatiaľ čo páter Cristoforo, Nemenovaný alebo Gertrúda neskončia tam, kde začali, a Renzo a Lucia musia odísť a „nájsť si domov“ paradoxne ďaleko od svojho pôvodného domova.

Tvoj román odhaľuje zákon života: kto sa „prestane meniť“, zomiera, kto chce žiť naozaj ako živý a nielen prežívať, musí riskovať život.

V poslednej kapitole si obaja mladí ľudia, teraz už starší, spomínajú na svoje životné údely a snažia sa z nich vyvodiť to, čo Ty nazývaš „omáčkou príbehu“: Renzo priznáva, že dostal životnú lekciu od problémov, do ktorých sa dostal, a Lucia s iróniou odpovedá, že si o to sám koledoval, zatiaľ čo ona sa tam ocitla bez vlastného zavinenia, teda ak sa len neráta to, že ho chcela milovať. Odpoveď na „nezodpovedateľnú“ otázku tak nie je abstraktná, ale vyjavuje sa vo vzťahu oboch protagonistov, ktorí sú už manželia: žiť znamená vystaviť sa riziku konania a z toho vyplýva, že dejiny tvorí ľudská sloboda, ktorá má na výber, či sa bude usilovať o moc alebo o lásku.

Kúkoľ a pšenica rastú spolu, je na každom z nás, aby si vybral, ktorú časť poľa bude kultivovať: buď tú časť, kde sa zasieva moc (túžba ovládať a využívať svet a druhých ľudí) a spokojnučký život (ten, ktorý umožňuje moci presadiť sa), teda tú časť, kde rastie kúkoľ, ktorý všetkých otravuje, alebo tú časť, kde sa seje vášnivá túžba, čiže pšenica, ktorá dokáže potom priniesť chlieb pre ostatných.

Boh, zdanlivo neprítomný, ponecháva dejiny v rukách ľudí, pričom každému dáva čas a možnosť voľby: nezabudnuteľná je na konci celého dobrodružstva konfrontácia tvárou v tvár medzi Renzom a donom Rodrigom, ktorý je v bezvedomí.

Svojím perom zasievajú do svojich sŕdc semienko otázky: prečo som na svete?Zdieľať

Od Renza sa žiada, aby odpustil svojmu nepriateľovi, a od toho druhého sa žiada, aby prosil o odpustenie. Čo sa odohráva v ich srdciach, to nám nehovoríš, to vie iba Boh, ale čo ma na Tebe fascinuje, je to, že Ty vždy svoje postavy privádzaš na tento prah, k voľbe medzi pšenicou a kúkoľom, medzi pravdou a lžou, medzi životom a smrťou: tento príbeh je vyskladaný zápletkou z týchto volieb, rovnako ako je celá aféra vyvolaná rozmarom jedného človeka (don Rodrigo) a strachom druhého (don Abbondio).

Táto „omáčka“ stále vyzýva generácie študentov, aby sa konfrontovali s tajomstvom ľudského bytia tu vo svete: aký je môj životný údel?

Aby si dokončil túto „omáčku“, stálo Ťa to 20 rokov namáhavej práce, ktorú potom, samozrejme, cítiť v každom jednom riadku.

Keď Ti píšem, pozerám sa na svojich študentov, ktorí sa skláňajú nad papiermi, a teda nad svojím telom, ponorení do kultúry, ktorá odcudzuje ich telá a mozgy tak, že ich zaháňa ďalej od váhy slobody, teda od toho, čo prirodzene v sebe nesie riziko: mať a rozvíjať svoj údel.

Preto svojím perom zasievajú do svojich sŕdc semienko „nezodpovedateľnej“ otázky: prečo som na svete?

Nikdy si neprestal hľadať odpoveď na všetku tú bolesť, ktorá poznačila Tvoj život.Zdieľať

Len vtedy, keď túto otázku zoberú vážne a budú na ňu hľadať úprimnú odpoveď, budú si môcť vybrať, či budú pre niečo zapálení alebo budú vyhasnutí, či sa budú hýbať vpred alebo zostanú stáť na mieste, či budú „nositeľmi prísľubu“, čo potom znamená, že sú „poslaní, aby stále kráčali vpred“, čiže aby boli schopní „riskovať“ ako Tvoji románoví manželia, alebo sa z nich stanú „nositelia lamentovania“, začnú zanedbávať starostlivosť o seba, stiahnu sa zo života a budú naň nadávať za to, že sa budú cítiť ako vylúčení lúzri.

No len ak nevymenia svoj neopakovateľný životný údel za moc alebo spokojnučký život, budú môcť byť naozaj živí ešte počas života, a možno dokonca aj vtedy, keď už budú mŕtvi.

Ako Ty, drahý Manzoni, ktorý si nikdy neprestal hľadať odpoveď na všetku tú bolesť, ktorá poznačila Tvoj život. A nakoniec, predsa si ju len našiel, a to v jednom manželskom páre. Ďakujem Ti.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della Sera.