D. Kalder: Pekelná knižnica (Čitateľský denník 21/2023)
„Samotný pojem totalitarizmus po prvý raz použili kritici Mussoliniho režimu v roku 1923, ešte než nastolil diktatúru. Je neobvyklé, že fašisti toto slovo prijali a otvorene označovali samých seba a svoj systém za totalitný. V tomto sa Mussolini od boľševikov veľmi odlišoval, pretože tí hovorili o demokracii a spravodlivosti, aj keď viedli krvavú kampaň teroru a represálií. Mussolini otvorene pohŕdal západniarskou zbožnosťou s rovnakou vášnivosťou, s akou sa kedysi vysmieval z Boha alebo opisoval zohavené telá — to všetko sa začlo ešte skôr, než sa stal diktátorom. Napríklad v roku 1923 uverejnil článok pod názvom »Fašizmus: Reakčný, antiliberálny«,v ktorom odmietol liberalizmus ako beznádejne zaostalú ideológiu devätnásteho storočia a dodal, že fašizmus, ktorý nepoznal, čo je to »idol, ani čo je to viera« by v prípade potreby »znovu prešiel cez viac či menej rozložené telo bohyne slobody«. Dvadsiateho ôsmeho októbra toho istého roku Mussolini podal jednu zo svojich mnohých definícii fašizmu: »Všetko je pre štát, nič nie je mimo štátu, nič a nikto nie je proti štátu.« Ani sa nesnažil skrývať svoje úmysly.“
Opäť kniha, do ktorej sa mi veľmi nechcelo. Téma literárnej tvorby najväčších diktátorov dvadsiateho storočia ma na prvý pohľad vôbec nezaujala — avšak omyl! Bolo to vzrušujúce, ba miestami aj dokonca veľmi vtipné čítanie.
Daniel Kalder sa niekoľko rokov dobrovoľne brodil bahnom totalitnej spisby autorov ako Lenin, Stalin, Hitler, Mussolini alebo Mao Ce-tung. Súčasťou tejto doslova Pekelnej knižnice sú aj menšie dielka Fidela Castra či Saddáma Husajna a ich súčasných napodobiteľov. Čo ich všetky spája?
Chabá literárna úroveň a mlátenie prázdnej slamy. Veľká časť diktátorskej tvorby je zlátaninou nenávistných fráz, z prsta vycucaných téz a opakujúcich sa ničím nepodložených zdĺhavých úvah, ktoré sa na istú dobu stali povinnou literatúrou pre nešťastný ľud tej ktorej krajiny. Čítať Leninove spisy a Mein Kampf bolo povinnosťou, Maovej Červenej knihe sa vzdávala úcta ako Biblii. A kult osobnosti rástol a naberal podobu náboženstva.
Za pozornosť stojí ešte dvojica Kalderových pozorovaní. Tým prvým je fakt, že diktátori nepísali len siahodlhé teoretické úvahy týkajúce sa vojny, ekonomiky a štátu, ale niektorí aj romány — Mussolini či Hussajn dokonca romantické príbehy s idealizovanými ženskými hrdinkami. Tým druhým je smutno-smiešne konštatovanie, že mnohí západní intelektuáli opakovane podliehajú čaru diktátorov, ktorých si idealizujú ako spravodlivých revolucionárov (Castro), filozofov (Mao) či dokonca ghándiovských mystikov (Chomejní). Pozdravujem Seanna Peanna a Olivera Stonea.
D. Kalder: Pekelná knižnica
Premedia, 2019
400 strán
85 %
plusy
• humor
• prehľad literatúrou, ktorú ozaj čítať nechcete
• memento pre budúce generácie (a intelektuálov)
mínusy
• miestami priveľa detailov
• pre slabšie povahy možno veľká ťažoba
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať na:
Spotify, SoundCloude, Apple alebo Google podcasts.
Moju výtvarnú tvorbu môžete sledovať na:
Facebooku alebo webe.
