Nech to za to stojí...

Len čo som si ráno zapla internet, hneď prvá správa - ,,Na Zemplíne vodič zabil dvoch mladých ľudí. Na mieste mŕtvi." 
Pod tým stovky komentárov:
 ,,Čo sa to deje na Slovensku, keď ľudia takto náhle zomierajú?!" 

Nedeje sa nič iné než len to, čo sa deje každý jeden deň, od počiatku sveta. 

Po vlnách covidu nastala v spoločnosti akási celoplošná amnézia. 
Z dní, kedy ľudia zo strachu pred smrťou udusením nevyliezli z domu, sme ľahúčko prešli do dní, kedy covidu ukazujeme vystretý prostredník s tým, že to bola obyčajná chrípka. 
Že si nebol taký hrdina, keď si sa v spánku od strachu pomočil, lebo tvoja suseda sa pred smrťou desať hodín mučivo dusila a ty si si nebol istý, či ťa náhodou nenakazila. Vtedy ti záležalo len na živote a zdraví, no po vlnách nákazy, keď si zistil, že si prežil, sa z teba stal Rambo neporaziteľný. 

Aj príroda navôkol si počas pandémie všimla, že ľudstvo dostalo rozum a začala sa reštartovať do krásy - do vôd a lesov sa vracali dávno odídené živočíchy, obloha bola bez vzdušných čiar lietadiel, svet bol na tú chvíľu na kolenách z vďaky pred darom života a v pokore pred majestátom smrti. 

Objatia dávali úplne nové, hlbšie významy a byť blízko našim blízkym bolo najväčším želaním. Až sme prišli do štádia, kedy to ľudí omrzelo, narodili sa hoaxy a konšpirácie a opäť sme si zo sveta urobili svoju rutinnú mizériu, miesto, kde záleží len na "mne, prachoch, práci...". A teraz náhle a bez varovania odišiel úžasný, krásny, mimoriadne nadaný umelec - známa osobnosť a zrazu spoločnosť opäť stojí. 

Daniel Heriban bol človekom, ktorý toto vedel. Vedel, že žijeme krátko a hoci prácu miloval, časom svojho života nemrhal a rozdával sa pre svoju rodinu, zážitky a spomienky. 
Nemrhal časom, lebo si uvedomoval, že sme len pocestní na krátku chvíľu. 

Takže, ak si máme od neho niečo vziať, tak nie príznaky, ktoré ho pripravili o život, ale to ako žil! To nech je pre nás príkladom a inšpiráciou, to nech je našou múzou a hnacím motorom. 

Ak si chronicky chorý alebo máš dlhodobé bolesti či pociťuješ iný fyzický diskomfort alebo náhle bolesti a problémy, ktoré neustúpia ani po liekoch na "nervy", tak v takom prípade daruj svoj čas čakaním u lekára, vyšetreniami a dôslednou liečbou. 
Ale ak máš len strach zo smrti a z toho čo bude zajtra...v takom prípade len ži, snívaj a miluj.

A nemrhaj časom, pretože je krátky. No napriek tomu, nádherný. 

Možno budeš žiť len nasledujúcich päť minút. 
A možno nasledujúcich päťdesiat, šesťdesiat, osemdesiat rokov. 

Tak nech to za to stojí....