IRÁN - zápisky sólo ženskej cestovateľky

Je skoro ráno 2. júna 2019 a práve pristávam na medzinárodnom letisku Ajatoláha Chomejního v Teheráne. Po vzore tých pár žien, čo sú so mnou na palube lietadla si dávam na hlavu šatku a vykračujem v ústrety toho, čo ma čaká.

Cítim trochu strach.

Začínam premýšľať ako to zvládnem sama s batohom prejsť tých tisíc kilometrov z Teheránu smerom na juh do Shirazu odkiaľ mám spiatočnú letenku a  v hlave sa mi pomaly roztáča špirála pochybnosti. Rýchlo ju utnem, a spomeniem si na radu môjho brata, nepozerať sa na tú cestu ako na 1000 km zo severu na juh, ktoré musím bezpodmienečne prejsť. A tak si kladiem len tú jednu dôležitú otázku: Aký je ďalší správny krok? A to viem presne. Dostať visa on arrival, nájsť taxík a presunúť sa na svoj teheránsky hotel.

Na ceste z letiska do hlavného mesta sa popri ceste mihá púštna krajina, vysoké piesočné hory pôsobia ako obry vsadené do veľkého pieskoviska, obloha je bez jediného mráčika, horúce slnko prehrieva vnútro auta a vlní cestu, ktorá je pred nami. Po pol hodine už v diaľke vidím panorámu Teheránu. Nežne sa štipnem do ruky, uvedomím si vlastný dych a v duchu sa presviedčam, že všetko bude v poriadku. A tak aj bolo.

Teherán

Teherán ma privítal svojimi 40 stupňami, ktoré umocňoval fakt, že som bola zahalená od hlavy po päty. V Iráne sa inak nedá. Platia pravidlá, ktoré sa jednoducho musia dodržiavať. Osobne som sa vôbec nezamýšľala nad svojím komfortom v novom habite. Bola som tu hosťom a prirodzene rešpektovala, čo sa rešpektovať malo. Hlavné mesto ma svojou architektúrou až tak neohúrilo, ale jeho dynamika mi bola od začiatku neskutočne sympatická.

Bazáre, parky, paláce, monumenty boli roztrúsené po celom meste. A do toho iránska cestná doprava, ktorá je… príšerná. Nedosahovalo to level indického chaosu, ale obyčajný prechod cez cestu sa limitne blížil k poslednej plavbe cez rieku Styx. Iránskym vodičom zjavne nič nehovorí slovo chodec, ktorého by snáď bez sekundy zaváhania prevalcovali a pokojne išli ďalej. Cestu v Teheráne som prekračovala výhradne tak, že som si počkala na iného chodca a po jeho boku prešla križovatku.

Deliacu líniu mužsko-ženského princípu si v Iráne všimnete okamžite, nikde to však nie je okatejšie ako pri ceste metrom. Všetky ženy čakali v presne vyznačenom koridore na nástupišti a vždy nastupovali do posledných vozňov určených výhradne pre ne. Nie je to zvláštne, separovať sa na dva rovnoprávne brehy?

Vytvára to zbytočné mentálne stigmy, ktoré budú miestni prekonávať desaťročia. V každom prípade cesty metrom ma fascinovali. Na ľudí viem s neochvejnou vytrvalosťou čumieť aj v Bratislave, nieto v Teheráne. Fascinácia bola vzájomná. Iránci na mňa pozerali všade a intenzívne a mnohí sa aj prihovorili a pozvali ma na drink (čítaj čaj, prípadne nealko melónové pivo – áno, true story). Niektoré čaje boli zábavnejšie ako iné. Ako keď sa jeden miestny dozvedel, že som zo Slovenska, nadšene vytiahol na mňa svoj mobil, že či poznám Janu z Galanty? Žiaľ, na jeho veľké sklamanie, Janu som videla prvýkrát.

ESFAHÁN

Z Teheránu som sa autobusom premiestnila do Esfahánu. Nebudem ani opisovať ako láskavo sa ku mne správal taxikár, ktorý ma viezol z hotela na stanicu, ako mi kúpil lístok na autobus a uisťoval sa, že som nastúpila do toho správneho, ako z môjho Teheránskeho hotela volali do mojej ďalšej destinácie, či som prišla v poriadku… Po pár dňoch som pochopila, že nie je dôvod sa vôbec báť. Cestovať ako sólo žena prinášalo svoje výhody. Irán sa o mňa postaral. Tak som to vnímala. A vlastná perspektíva vždy ústi v realitu. Tak to v živote chodí.

Na iránskom koberčeku

Esfahánske námestie je jedno z najkrajších v Perzii. Je obrovské a domáci tvrdia, že je to polovica sveta. Svojej povesti s pofidernou orientáciou som neostala nič dlžná, stála som v strede námestia a hľadala som v online mapách svetové strany, keď ma zastavil jeden pán, že či potrebujem pomoc. Vysvitlo, že je profesor literatúry na miestnej univerzite. Previedol ma cez celý bazár, zjednal za mňa dva perzské koberce (usudzujem, že modlitebné).

Pri tejto príležitosti sa musím doznať, že mi veľmi príležitostne pri nakupovaní vypína mozog. A tak bolo aj v tomto prípade. Zjednané koberce som s nadšením kúpila a vláčila ich počas celého výletu v batohu – čo vám budem hovoriť – dobrých 7 kg navyše – sen každej batôžkárky.  Keď sme prešli celým bazárom už aj s úlovkami, profesor ma pozval k sebe domov na obed a ja som bez váhania súhlasila. Nie všetky zásady, ktoré sa mi rodičia snažili dať do vienka, padli na úrodnú pôdu. Základné pravidlo: „A nezabudni, od cudzieho pána ani cukrík!!!” som s ľahkosťou odignorovala a sadla s neznámym do taxíka s vidinou rodinného iránskeho obedu.

Keď sme dorazili do bytu, trochu ma to zneistilo, lebo pani domu a vlastne nikto nebol doma. Pre istotu som si nechlipla ani z čaju, ktorý mi uvaril - keby náhodou… :) Až na mieste som si uvedomila, že ani neviem na akej som adrese, sama s neznámym pánom a tak som si povedala, že ak do 15 minút nikto nepríde, tak odchádzam z bytu. Ako to už býva, realita života prevalcovala predsudky. O chvíľku prišla domov manželka, s dcérou a talianskym zaťom, uvarili super obed a bol to neskutočný zážitok. Niekoľko hodín v obývačke pri jedle a čaji na ich veľkom perzskom koberci. Rozprávanie na samostatný článok.

Nie všetky pozvania na rodinný obed však platili

Zhodou okolností na tom istom námestí som na druhý deň stretla dvoch mladých Iráncov, ju a jeho. Začali sme sa rozprávať a vysvitlo, že ani oni dvaja sa vlastne nepoznajú, že sa stretli tiež náhodou v ten deň pred mešitou. On býval neďaleko a predtým ako išiel domov, nás pozval na obed. Išiel domov s mamou s tým, že nám dá vedieť, keď bude jedlo hotové. Po hodine mi napísal, že sa ospravedlňuje, ale obed musí zrušiť - mama zakázala. Mal 32 rokov. To, že mama zakázala vyznievalo úplne prirodzene, žiadne vykrúcačky a zahmlievanie. Číry fakt. Proste zakázala. Neostávalo nič, len to rešpektovať. Skoro som pred tým displejom odpadla. Aj to bol Irán 21. storočia.

Nie, nie sú to teroristi

“Do you think we’re terrorists?“, pribehla ku mne v púštnom meste Yazd zrazu neznáma mladá žena zahalená do čierneho čádoru, s touto naliehavou otázkou. Na chvíľu mnou myklo, lebo tá scéna na dve sekundy vskutku pôsobila ako malý teroristický atak. Nebola to posledná otázka tohto typu. Počas tých dvoch cestovateľských týždňov som ju počula niekoľkokrát. Ľuďom tu veľmi záleží na tom, čo si o nich svet myslí. Nechcem hovoriť za iných, ale väčšina cestovateľských blogov Vám povie to isté, Irán je proste bezpečný. Áno, miestna diktatúra prináša obmedzenia a tresty, čo môže z gauča európskej obývačky pôsobiť všelijako, ale realita každodennosti je iná.

Iste, sú tu pravidlá a príkazy, ktoré treba rešpektovať – niektoré viac absurdné ako iné. Napríklad prítomnosť morálnej polície (ako z Orwelovho románu), ktorá vás môže zastaviť a požadovať, aby ste si upravili hijab na hlave. Niektoré sú pre európsku kultúru absurdné a ťažko sa s nimi zmieruje – mužovi by ste ako žena nemala podávať prvá ruku (miestne ženy sú za to zbičované); alkohol a homosexualita sú úplne zakázané a vybočenie z „rámca“ je potrestané.

Ani fotiť vládne objekty sa nevypláca. A áno, v minulosti tu boli individuálne prípady turistov, ktorí si išli freestyle a skončili veľmi nemilo. Pre mňa je Irán v mnohých ohľadoch veľký paradox. Na jednej strane krajina reštrikcií, na strane druhej krajina s druhým najvyšším počtom plastických operácii. Úprimne som si myslela, že Iránčanky majú nejakú genetickú vadu nosnej prepášky. Toľko zaviazaných pooperčných nosov som v živote nevidela. Boli to všetko rhinoplastiky. Prosto fascinujúce.

Vidieť Persepolis a potom už len umrieť

Vidieť Persepolis bol jeden z mojich najkrajších cestovateľských zážitkov. Vonku bolo na tom slnku príjemných 43 stupňov a my sme sa celý deň prechádzali pomedzi fascinujúce zrúcaniny. Poviem tak ako je, s holandským turistom, ktorého som stretla na tomto bohumilom výlete sme sa zhodli, že je to “inspirational” a zároveň veľmi “perspirational”. Boli sme len dvaja turisti (ja a on) a mali sme ten luxus mať dvoch sprievodcov.

Ja osobne som híkala skoro pri každom stĺpe. Náš sprievodca bol z môjho nadšenia nadšený, do detailu nám opisoval ako stavba vyzerala, kde boli obrovské drevené dvere a okná a vnútorný priestor. Až som mala pri svojej bohatej obrazotvornosti pocit, že som sa preniesla v čase a priestore a som tam a vtedy a zároveň tu a teraz. Stavby boli už len zrúcaniny, ale história tu bola živá. Keď si teraz spomeniem na grécko-perzské vojny, tak nemyslím len na večnosť Akropolisu, ale paralelne sa mi v mysli objaví aj veľkorysosť Perzie.

Poézia zachráni svet

V ten istý večer, po výlete v Persepolise, som holanďana „pozvala” k hrobu iránskeho básnika Hafeza. Bola to lákavá ponuka, poézia pri hrobe básnika. Také chlapské :-) Nebolo mu to moc po chuti, ale nakoniec sa pridal. Okolo hrobky sa zhromaždilo kopec miestnych aj turistov z radov domácich aby sa rozprávali a recitovali Hafezove verše. Videli ste celé rodiny, ktoré sedeli večer pri hrobke na tráve a nahlas recitovali poéziu. Pri predstave, že by sme sa ako rodina vybrali do Dolného Kubína a náš tato by na tráve rozložil Eža Vlkolinského, mi príde trochu trápne (aj keď rodina sme vcelku čitateľská). V Iráne to bolo prirodzené a spoločensky integrálne. Treba zažiť.

Moja iránska kamarátka, ktorá dlhodobo žije v Európe mi povedala, že každá perzská rodina má doma Hafezovu knihu. Iránčania veria, že im dokáže odpovedať v zložitých životných situáciách. Stačí otvoriť a prečítať si odkaz. Volajú to Fall-e-Hafez, niečo ako spýtaj sa Hafeza. Tu bol môj po prvom náhodnom otovrení knihy: I wish I could show you when you’re lonely or in darkness about the astonishing light of your own being. Možno sa mi orosil aj kútik oka a možno som na chvíľu túžila byť v Dolnom Kubíne a s prirodzenosťou svojej čitateľskej povahy som držala v ruke Hájnikovu ženu. Neviem. Čo k tomu napísať? Poézia má v sebe silu. Možno nie zachrániť svet, ale rozhodne urobiť ho urobiť ho bohatším pre bytie.

Nech je teda lepšie, Insh Allah

Nie je to zvláštne, tá istá planéta, prejdete po nej 3000 kilometrov smerom na východ a zrazu nie je v poriadku byť na verejnosti bez šatky na hlave, obliecť si v horúcom lete šortky alebo pobozkať svojho muža na ulici.

Želám Iráncom, aby zažili slobodu v tých najobyčajnejších situáciách, ako dať si pohár vína s priateľmi v parku, držať sa na ulici za ruky, čítať si akúkoľvek knihu bez cenzúry, mať slobodu prejavu doma aj na verejnosti. Lebo veď to je základná premisa šťastného života, to obyčajné a otrepané: Ži a nechaj žiť.

A toto málo a zároveň veľa zo srdca Iránu želám - zažiť slobodu voľby vo všetkom, čo neškodí nám ani tým druhým.  Tak nech sa tak stane. V mene všetkých Iráncov. V mene spravodlivosti. V mene vyššieho princípu. Insh Allah.

Instagram: Zuzana Matlonova (@zuzie_matlony) | Instagram