Jaroslav Hašek a Lipnice nad Sázavou S pohárom piva v ruke aj k spisovateľovmu hrobu

V strede Lipnice nad Sázavou, kde spisovateľ žil posledné roky a dopisoval román o Švejkovi, je tabuľa upozorňujúca na to, že si pripomíname 140 rokov od narodenia a 100 rokov od smrti Jaroslava Haška. Ale je tam aj jeho citát:

„Človek je taká zložitá bytosť, že o tom ľudstvo nemá ani poňatia.“

Zložitou bytosťou bol aj samotný Hašek, človek mnohých talentov a paradoxov. Aj grafoman, aj génius, aj alkoholik, aj vorkoholik, aj vysmievač vojny, aj bojovník s vojenským vyznamenaním.

Ale v pamäti ostane najmä ako autor románu o dobrom vojakovi Švejkovi. Stále to má svojich čitateľov a stále vychádza v nových vydaniach po celom svete. Hoci keď Švejk začal vychádzať začiatkom dvadsiatych rokov, znalci dielo ohodnotili ako veľmi dočasnú záležitosť bez väčšej literárnej hodnoty.

Hašek zomrel celkom chudobný a zadlžený na všetky strany.Zdieľať

Človeku sa občas prihodia nečakané veci. Napríklad že o malom mestečku Lipnice nad Sázavou kdesi na Vysočine nemal donedávna ani potuchy a zrazu sedí v miestnom hostinci U České koruny a rovno oproti nemu sedí pravnuk Jaroslava Haška.

Územčistý štyridsiatnik spustí príval slov, už je na zvedavcov zvyknutý a rád sa aj trochu predvádza. No je vtipný, politicky nekorektný, každému hneď tyká, na kamošov kričí „Čau, vole!“ a smeje sa, že keby žil v Amerike, tak už za svoje reči „o ženských“ sedí v base.

Ale zároveň je to láskavý a starostlivý hostiteľ. Poctivo drží a ctí tradíciu českej „hospody“, kde má byť dobré pivo, dobré jedlo a dobré príbehy. A aj sranda.

Tu treba rozprávať najmä príbeh o Jaroslavovi Haškovi. Lebo v tunajšom hostinci pár mesiacov býval a aj písal Švejka.

A tu v Lipnici nad Sázavou Jaroslav Hašek ako tridsaťdeväťročný zomrel. Na jeho pohrebe sa plakalo veľmi, ale aj preto, že vdova ostala celkom bez peňazí a veritelia bez splatených dlhov, tvrdí pravnuk Martin.

Z cintorína, na ktorom je pochovaný Jaroslav Hašek, je krásny pohľad na hrad Lipnice. Foto: Aleš Motejl

Človek teda konzumuje v hostinci U České koruny kačacie stehno a pritom počúva pravnuka Martina Haška, ktorý ani v miestnosti neskladá z hlavy šiltovku otočenú naopak. Nie je rodený Lipničan, netúžil po živote v malom mestečku, ale splnil vôľu rodičov.

Z Prahy ho sem poslali pred dvadsiatimi rokmi budovať hostinec, ktorý rodina sprivatizovala v obálkovej dražbe a strašne pritom upadnutú nehnuteľnosť preplatila. Ale za každú cenu chcela získať práve tento hostinec spojený s pradedom. Ich začiatky v Lipnici boli tristné. Prvé leto, keď otvorili hostinec, prišlo veľa ľudí, ale v septembri už nepredali jedinú polievku.

Hostinec s penziónom je však dnes už dobre fungujúcim podnikom a domček, ktorý si v Lipnici kúpil Jaroslav Hašek a prežil v ňom posledné mesiace života, je múzeom. Aj Haškov hrob je hojne navštevovaný a v lete sa tu koná aj festival humoru a satiry Haškova Lipnice. Hoci na ten už nechodia žiadne davy ako kedysi, hovorí Martin Hašek, asi už ľudia nepotrebujú humor. A hovorí, že keď prídu študenti, tak ani Švejka nečítali. Ale v Lipnici sa im určite páči.

Možno aj vďaka pravnukovi, ktorý v niečom Haška aj pripomína, je to tu veľmi autentické. Dobré jedlo, pivo, dobré príbehy. Nič akademické, nič pompézne. A krígeľ piva na hrobe.

V jeho hlase necítiť zlosť či závisť, toto asi Haškovci nemajú v génoch.Zdieľať

Martin Hašek v Lipnici zapustil korene a stal sa aj miestnou atrakciou. Do prúdu svojich slov bežne zaradí aj vtipne odohranú scénku zo Švejka a bez problému otvorene opisuje zamotané osudy haškovskej famílie, ktorá na diele svojho predka nezbohatla.

Rodina si totiž záležitosti okolo autorských práv nikdy dobre neošetrila. Aj preto, že keď Jaroslav Hašek zomrel, jeho dielo podľa odhadcov nemalo žiadnu hodnotu. A boli tu dve vdovy.

Celkom inak si to vraj vyriešila rodina Josefa Ladu, ktorý Švejka ilustroval. Ladovci vlastnia autorské práva dodnes. Martin Hašek s úsmevom rozpráva, že Lada dal svojich potomkov vyštudovať právo a všetci sú odborníci na autorské práva. „Sú to senzační ‚kluci‘,“ hovorí s úsmevom, „ale nedajú si z toho nič urvať.“ Teší sa však, že keď sa Ladovcom skončia autorské práva, knihy o Švejkovi budú lacnejšie.

V jeho hlase necítiť zlosť či závisť, toto asi Haškovci nemajú v génoch.

Česká rodina vlastnila rukopis Švejka, ale ten dala komunistickému funkcionárovi v päťdesiatych rokoch ako úplatok, keď zavreli Haškovho syna Richarda. (V mužovi, ktorý rukopis ako úplatok zobral, sa po rokoch ozvalo svedomie a rukopis venoval Pamätníku národných písomností.)

Rodina zdedila práva na Haška a Švejka vraj iba „v pivnom zmysle“. Českí pivári a české hospody sa totiž radi spájajú s Haškom a Švejkom. Dajako to k sebe patrí.

Radšej tu budem čakať na hostí, ako sa niekde v Prahe naparovať pred Číňanmi.Zdieľať

Veď aj na Haškovom hrobe, pár metrov za hostincom, je fľaša piva či krígeľ s pivom. Aj takto si fanúšikovia chcú uctiť svojho obľúbeného autora. Aj jeho pravnuk sem nosí krígeľ s pivom a pred tým, než ho pietne postaví na hrob, si ešte schuti odpije. Môže to pôsobiť zvláštne, ale v Haškovom prípade sa to pivo asi hodí viac ako sviečky.

„Jo, pre hostinec je to tu dobré, všetko si to tu spolu sadlo. Ja som rád, že pradedo umrel pod hradom, kde je návštevnosť 50-tisíc ľudí ročne, to je geniálne. Keby pradedo nežil pod hradom, ale niekde inde, v nejakom domčeku, tak tam urobíme iba pietne miesto, ale nemohli by sme na tom urobiť kšeft s dvanástimi zamestnancami,“ hovorí pravnuk Hašek. Ale povie aj toto: „Na Švejkovi sa dá zarobiť kdekoľvek, keď ste Hašek. Ja by som mohol byť v Prahe a zarobil by som peniaze, o ktorých sa nikomu ani nesníva. Ale ja to chcem robiť tu, pretože toto je môj podnik a radšej tu budem čakať na hostí, ako sa niekde v Prahe naparovať pred Číňanmi.“

Zároveň sa pri týchto slovách pozorne zadíva na taniere svojich hostí a poznamená, že kačka je tvrdá. „Mäso musí samo odpadať od kosti,“ hnevá sa. Kuchár vraj zase nenechal kačku dobre dopiecť, hoci mu to už toľkokrát hovoril! Stráca náladu, ale vylepší mu to aspoň všeobecná pochvala hostí, že guláš je skvelý. Dozvieme sa potom, že ten varieva po večeroch on sám. „Keď sem ľudia prídu, každému je Hašek ukradnutý, ale nemôže dostať na tanier blbosť,“ hovorí hostinský Hašek.

Izba v Haškovom domčeku a posteľ, na ktorej umrel. V popredí plstené čižmy, ktoré si doniesol z Ruska. Na stole krčah na pivo a samovar. Foto: Vladimír Kunc

Z akej línie vlastne Martin Hašek pochádza?

Jaroslav Hašek totiž praktizoval „dvojženstvo“. Prvú manželku Jaroslavu Mayerovú si vzal v Prahe. Bolo to dievča z dobrej katolíckej rodiny. S Haškom ju spájal zmysel pre humor, literárne ambície a napríklad aj záujem o ruštinu.

Jarmilini rodičia však mali správnu intuíciu a snažili sa svadbe zabrániť. Dcéru presviedčali, že Hašek nie je stavaný na klasické manželstvo a že nebude ani dobrým otcom, ani dobrým manželom.

Ale dcéru nepresvedčili, a tak dali Mayerovci Haškovi ultimátum. Musí skončiť s bohémskym životom, s anarchistami a nájsť si stále zamestnanie.

Hašek to síce splnil, stal sa redaktorom časopisu Svet zvierat so stálym príjmom a dokonca na prianie nevestinej rodiny znovu vstúpil do Katolíckej cirkvi. Presvedčivo hral úlohu obrodeného človeka a budúci svokor mu s radosťou napísal: „Vy ste teraz poriadny človek, ako som sa informoval, tak všetko odpadlo, prečo by ste sa nemohli vziať.“

Otcovstvo sa príliš nezlučovalo s Haškovým životným štýlom.Zdieľať

Svokor mu sľúbil aj značné veno, ktoré však pár dostane až o rok, ak sa Hašek vzdá alkoholu. V máji 1910 bol sobáš v Chráme sv. Ľudmily na pražských Vinohradoch. Svokor však aj na svadobnej hostine obmedzil podávanie alkoholu.

Lenže manželstvo nefungovalo už po pár týždňoch a mladomanžel Hašek sa ocitol finančne i psychicky na dne. Na tri týždne ho dokonca zavreli v ústave pre choromyseľných.

Prišiel aj o prácu redaktora v časopise Svet zvierat, lebo si vo svojich článkoch vymýšľal nové druhy zvierat a publikoval rôzne mystifikácie, napríklad písal o výpredaji vlkolakov alebo informoval o náleze pravekej blchy v jantárovom úlomku. Čítalo sa to dobre, ale nie všetci čitatelia oceňovali fantáziu redaktora.

V roku 1912 sa Jarmile Haškovej narodil syn Richard, jediné dieťa Jaroslava Haška.

Syn Richard si otca veľa neužil, lebo otcovstvo sa príliš nezlučovalo s Haškovým životným štýlom. No syn vyrastal v dobrej rodine svojich starých rodičov, držal ich rodinnú tradíciu, stal sa architektom a mal syna Richarda. A ten syn má zas syna, no už to nie je Richard III., ale Martin, ktorý dnes vedie hostinec v Lipnici nad Sázavou a hosťom živo sprítomňuje svojho pradeda.

Martin Hašek pred svojím hostincom U České koruny, kde býval a tvoril jeho pradedo.

Ako sa vlastne pražský bohém Jaroslav Hašek zhruba rok a pol pred svojou smrťou dostal do Lipnice nad Sázavou, mestečka na Vysočine a tak trochu od cesty? Mal už vtedy za sebou vojenskú kariéru v troch armádach a z Ruska sa spolu s novou ženou Šurou vrátil do Prahy. Bol bez peňazí, viac-menej bezdomovec a Praha začala byť preňho nebezpečná.

Martin Hašek hovorí, že legionári ho považovali za zradcu, keďže odišiel v Rusku z légií a pridal sa k Červenej armáde. Vážne hrozilo, že ho pri nejakej opileckej epizóde niekto podreže.

Navyše Hašek už začal písať Švejka a jednotlivé zošity predával aj on sám po krčmách a opíjal sa. Mohlo sa ľahko stať, že román ani nedopíše. To už sa nepáčilo ani vydavateľovi.

A tak jeho kamaráti tajne zorganizovali expedíciu, ktorej cieľom však malo byť presadiť Haška z Prahy do Lipnice nad Sázavou. To sa v náročnej operácii aj podarilo.

Haškovi sa v Lipnici zapáčilo, býval v ‚hospode‘, čo bolo preňho ako sen.Zdieľať

Traduje sa, že Hašek putoval do Lipnice v papučiach, lebo ho priatelia nahovorili na nečakaný výlet v hostinci, kam si len odbehol na pivo.

Sadli do vlaku, vystúpili vo Svetlej nad Sázavou, ale trvalo potom celé hodiny, kým sa všetkými hostincami po ceste prepili až do Lipnice.

Na miesto dorazili 25. augusta 1921 neskoro v noci, ale hostinský Alexandr Invald bol ešte hore a Haška ubytoval. Maliar Panuška, ktorý Haška sprevádzal, sa mu ešte zaručil za útratu tohto hosťa.

Haškovi sa v Lipnici zapáčilo, býval v ‚hospode‘, čo bolo ako sen, ale zároveň tu mal pokoj na písanie. Bol tu dobre ukrytý, a tak sa nemusel ani obávať, že bude policajne stíhaný za „dvojženstvo“. Na pár týždňov sa tu zašil aj pred ruskou ženou Šurou. V Prahe bol považovaný za nezvestného.

Až neskôr Šure poslal telegram a tá hneď pricestovala a ostala v Lipnici. Bývali spolu v hostinci a Hašek mohol písať Švejka v malej miestnosti na hrade. Dokonca tu občas sprevádzal aj turistov, o čom napísal pôvabnú poviedku. A angažoval sa trochu aj v tom, aby bol hrad pamiatkovo chránený a nedevastovali ho návštevníci.

Suveníry z Lipnice, podpivníky, ktoré sú na stoloch v miestnom hostinci, niektoré sú aj s podpisom pravnuka Haška.

So Šurou si potom kúpili malý domček, hneď pri hrade, ktorý začali opravovať. Nasťahovali sa doň tesne pred Haškovou smrťou.

Jeho zdravie sa na jeseň 1922 prudko zhoršovalo, posledné časti Švejka už len diktoval z postele. Zachovali sa listy, v ktorých písal, že drsné podnebie Vysočiny mu škodí a pôjde sa liečiť do tepla k švagrovi do Španielska. Ale to sa už nestalo.

Zomrel v januári 1923 vo svojom lipnickom domčeku.

On furt pil, lebo mu to robilo dobre mentálne, ale nie fyzicky, tak skolaboval.Zdieľať

K jeho predčasnej smrti isto prispela aj nadmerná spotreba alkoholu. S Martinom Haškom sa bavíme aj o jeho alkoholizme.

Pravnuk odmieta vžitú legendu, že Hašek bol prepitý alkoholik. On totiž tvoril do posledných dní svojho života a všetko si presne pamätal, neopakoval vo Švejkovi vtipy, dialógy sú skvelo vystavané, presne vedel viesť Švejka po rôznych miestach, neplietol sa, všetko držal uložené v hlave.

Nemal teda prepitý mozog. Bol zavodnený a pravnuk si myslí, že dnes by sa práškami na odvodnenie jeho stav asi rýchlo vyriešil. Ale alkohol neprospieval jeho zdraviu.

„On furt pil, lebo mu to robilo dobre mentálne, ale nie fyzicky, tak skolaboval,“ hovorí pravnuk. „No robia z neho alkoholika, ale on musel aj písať, je za ním to dielo.“

Ale potom Martin Hašek ukazuje domček, v ktorom jeho pradedo dožil, a na stole pri posteli je obrovský krčah. Vraj si v ňom Hašek v posledných týždňoch života nechával nosiť pivo. Možno je to pravda, možno súčasť legendy. Pivnú legendu treba živiť, keďže pre rodinu je aj súčasťou biznisu.

Martin Hašek hovorí, že jeho otec si vďaka záujmu pivárov a pivovarov o Haška aj Švejka môže užívať rolu „profesionálneho vnuka“.

Hrad v Lipnici nad Sázavou, jeden z najmohutnejších českých šľachtických hradov. Foto: Petr Hejda

Keď však hovorí o svojom otcovi, teda vnukovi Jaroslava Haška, cítiť z jeho slov smútok. Vnuk Richard Hašek bol profesionálnym vojakom.

Znie to ako vtip, vnuk Jaroslava Haška bol celý život vojakom. Ale nikdy po takejto kariére netúžil, je za tým smutná rodinná história.

Martin úprimne rozpráva, ako to celé bolo. Jeho dedo, architekt Richard Hašek, sa rozviedol a našiel si mladú ženu. A zobral si do novej rodiny aj svoje dve deti z prvého manželstva. Lenže nová manželka k nim nemala dobrý vzťah.

Aj preto syna poslali rýchlo z domu, na vojenskú školu do Martina, potom študoval vo Vyškove. Richard Hašek sa stal podplukovníkom a veliteľom pluku tankovej armády. „Otec nechcel byť vojak, chcel sa z toho vymaniť celý život. Ale vtedy sa to dalo len cez kriminál, neznášal armádu.“

Nerobil si z armády srandu, inak by to neprežil. To až po vojne.Zdieľať

Potom sa bavíme aj o tom, akým vojakom bol Jaroslav Hašek. Vraj si ho nemáme stotožňovať so Švejkom.

Hašek bojoval v rakúsko-uhorskej armáde, potom v československých légiách v Rusku a napokon v ruskej Červenej armáde. Za svoje bojové zásluhy dostal aj Kríž svätého Juraja. „Pradedo sa ako vojak vyznamenal, on bojoval pri Zborove, Bugulme, tam bojovali tí najväčší borci. Nebol to žiadny flákač. Nerobil si z armády srandu, inak by to neprežil. To až po vojne,“ tvrdí Martin Hašek.

Kráčame spolu ešte k hradu, aj ten je kúsok od hostinca. Martin Hašek každú chvíľu zahlaholí „Čau, vole“ a vysvetľuje, že je tu v Lipnici dobrá komunita ľudí, „sú to srdciari“. A z Lipnice robia atraktívne miesto. Potom ideme do domčeka pod hradom, ktorý si jeho pradedo kúpil za 25-tisíc českých korún.

Domček, ktorý si v Lipnici nad Sázavou kúpil Jaroslav Hašek pár mesiacov pred svojou smrťou.

V expozícii sú obrovské plstené čižmy, ktoré si Hašek doniesol z Ruska a nevedel si ich vynachváliť. Je tu aj samovar, ktorý slúžil jeho ruskej žene Šure, a je tu balalajka, ktorú si pradedo doniesol z Ruska.

Martin Hašek ju chytí do ruky a zapózuje ako hráč. Trochu sa predvádza, ale je to zábavné, potom si s pivom v ruke sadne na lavičku pred domom a zjavne si užíva pozornosť, slniečko, radosť zo života. Vraj by takto dokázal tráviť celé dni, ale nejde to, podnik musí fungovať. A tak sa rýchlo rozlúči a ponáhľa sa do hostinca. Isto má v hlave stále tú nedopečenú kačku.

Nie je to tu asi ľahký život, ale turisti chodia radi, neobdivujú len malebný hrad, múzeum či drsnosť Vysočiny. Žije tu príbeh o Haškovi a jeho Švejkovi a nie je to pritom žiadne pietne miesto s akademickým výkladom a zaprášenými exponátmi.

Ale práve toto, živá krčma, dobrý humor, zaujímavé príbehy a akási nepietna úcta sa k Haškovi hodia úplne najviac.