Autorita? Ďakujem, neprosím

Autority možno rozdeliť na autoritu poznania, autoritu moci (podľa filozofa J.M.Bocheńského) a morálnu autoritu.

Autorita poznania – epistémická autorita je prvou z nich. Aby sme uznali túto autoritu musí daný človek vedieť viac ako my a musíme byť presvedčení, že hovorí pravdu. Autoritou poznania sú teda ľudia, ktorý sú odborníkmi v danom obore a sú hodnoverní. Popularizátori vedy Jiří Grygar a Martin Mojžiš sú pre väčšinu z nás autoritou v oblasti fyziky, pretože vedia z tohoto oboru viac ako my a veríme im, že nám hovoria pravdu. Učiteľka chémie v škole pre nás bola autoritou v chémii. Otec a mama boli autoritou poznania zo začiatku v podstate vo všetkom čo sa týka poznania. Na autoritu poznania sa spoliehame všetci a denne. Pri čítaní novín, pri autobusovej zastávke keď zisťujeme kedy by mal prísť autobus. Pri vedeckej práci, keď sa spoliehame na výsledky iných, všetky tie zdroje a citácie, všetko toto je používanie autority poznania. Samozrejme, že je potrebné byť opatrný, nie každý zdroj skutočne vie viac a nie každý hovorí pravdu. Určite je rozumnejšie dôverovať časopisu Nature keď ide o vedu (i keď aj v tom časopise sa v princípe môže vyskytnúť nejaká hlúposť) ako veriť nejakému bulvárnemu plátku. Odmietať autoritu poznania by znamenalo odmietať všetko doterajšie poznanie a poznávať úplne od začiatku. Nebudeme si predsa doma na záhrade stavať časticový urýchľovač, aby sme zistili, ako sa správajú mikročastice. Rozumnejšie je spoľahnúť sa na autoritu ľudí, ktorí to už vedia, napríklad na Jiřího Grygara alebo Martina Mojžiša. Autorita poznania teda nemusí odporovať rozumu. Naopak odmietanie tejto autority môže byť veľmi nerozumné. Pred časom autorovi jeho spolužiak z gymnázia, inak veľmi šikovný a rozumný, spomínal, ako bol na vyšetrení, kde ho diagnostikovali pomocou nejakého nového unikátneho prístroja. O tom, že je to podvod a takáto „technológia“ nebola vedcami potvrdená mu argumentoval článok fyzika z českého klubu Sisyfos, ktorý práve podobne nezmysly rozoberal. Túto autoritu však spolužiak odmietol, ale bez problémov prijal autoritu iného svojho kamaráta, podľa ktorého to vraj funguje, lebo prístroj pochádza z tajného ruského kozmického výskumu a ten vedec vraj o tom nemôže mať ani šajnu. Svojho kamaráta pozná už dlho a nemá dôvod mu neveriť a toho fyzika nepozná vôbec. Alebo rozhovor s iným spolužiakom o fungujúcej homeopatii a nefungujúcich antibiotikách. Tiež odmietol jednu epistémickú autoritu, čím sa zdalo, že je slobodnejší a rozumnejší a má vlastný názor, ale bez problémov prijal inú autoritu, ktorá je v danom obore čistým diletantom. Aj inteligentní ľudia (jeden pracuje ako informatik, druhý ako finančný analytik) môžu zlyhať v prípade autority poznania.

Autorita moci – deontická autorita je druhým typom autority. Túto autoritu uznávame vtedy, ak sme presvedčení, že plnením niekoho príkazov dosiahneme nejaký cieľ. Šéf je deontickou autoritou pre pracovníka, tréner je deontickou autoritou pre hokejistu. Túto autoritu ešte môžeme rozdeliť na autoritu sankcie a autoritu solidarity. Pri autorite sankcie autorita sleduje iný cieľ ako my, ale našim cieľom je vyhnúť sa postihu. Otrok bude pracovať, aby nedostal bitku, podriadený bude pracovať, aby mu nestiahli prémie. Pri autorite solidarity majú obidve strany rovnaký cieľ, aj hráč, aj tréner chcú zápas vyhrať, aj šéf aj rádový zamestnanec chcú aby podnik prosperoval (v ideálnom prípade). Táto autorita je tiež veľmi užitočná vec a tiež ju používame denne. Denne je pre nás deontickou autoritou napríklad semafor. Pre niektorých kvôli tomu, lebo majú spoločný cieľ ako polícia – teda bezpečnosť v doprave, pre iných zase aby nedostali pokutu. Žiadna organizácia nemôže fungovať bez tejto autority. V manažmente existujú rôzne druhy riadenia a existuje veľa typov organizácií, ale každá z nich nejakým spôsobom túto autoritu využíva. Autoritatívne systémy ako komunizmus a národný socializmus (nacizmus) síce súvisia práve s touto autoritou, ale nie je na vine samotná autorita moci, skôr jej hrubé zneužívanie založené výlučne na autorite trestu, z ktorého nie je možnosť úniku. Pri neadekvátnej autorite trestu (povedzme pri hrozbe krátenia prémií alebo vyhodenia z práce) je napríklad možnosť zmeniť zamestnávateľa (nie vždy a všade samozrejme). Možnosť zmeniť diktátora je oveľa zložitejšia. V každom prípade autorita moci si principiálne neodporuje s rozumom, záleží od konkrétneho prípadu. Spomínané autoritatívne režimy sú totiž len jedným z viacerých možných príkladov autority moci.

Autorita morálna je tretím typom autority. V tomto prípade je pre nás človek morálnou autoritou vtedy, ak uznáva tú istú morálku ako my a zároveň sa podľa tejto morálky aj správa. Morálnou autoritou je pre autora napríklad sv. Maximilián Kolbe, sv. Ján Pavol II. alebo brat Roger z Taizé. Morálna autorita ale nikdy nemôže byť 100%-ná, pretože žiaden človek nie je v správaní dokonalý. Veľakrát túto autoritu odmietame práve z tohoto dôvodu. Ale ak si uvedomíme veľkú zhodu medzi slovami a činmi u toho človeka, aj keď nie 100%-nú, je veľmi rozumné prijať takého človeka ako morálnu autoritu.

Niekedy hovoríme tiež o prirodzenej autorite. Tento pojem hovorí o určitej charizme človeka, jeho prirodzenej schopnosti niekoho o niečom presvedčiť. Nejde tu teda o autoritu samotnú. Daný človek nemusí mať žiadnu moc, ani žiadne poznanie, ani sa nemusí eticky správať. Táto charizma je často  dôležitá, aby sme dokázali nejakého človeka za autoritu vôbec prijať. Charizma nás na druhej strane môže často pomýliť. Chemik, ktorý je nepríjemný, nevie sa správať a nedokáže prirodzene komunikovať, môže byť pre mňa stále autoritou poznania v danom obore napriek jeho neexistujúcej či negatívnej „charizme“. Naopak príjemne vystupujúceho obchodníka, ktorý mi ponúka predražené hrnce či kozmetiku môžeme považovať za autoritu poznania (aké zaujímavé a pre nás nové veci o vie o hrncoch a kozmetike ten sympaťák), pričom ten človek si buď vymýšľa alebo len prezentuje veci, ktoré vymyslel niekto iný. V každom prípade nespĺňa podmienku pre autoritu poznania, pretože klame. Ako príklad môžeme uviesť keď dve autorove spolužiačky zo základnej školy, ktoré na základe charizmy a celého prepracovaného systému lží prijali multi-level-marketingového obchodníka ako autoritu poznania. Dokonca jedna z nich chcela zanechať medicínu vo štvrtom ročníku(!) a rozbehnúť „biznis“ s kozmetikou. Iným príkladom takejto prirodzenej autority sú rôzne celebrity, ktoré okrem tejto charizmy veľakrát nemajú nič iné. Takéto „prirodzené autority“ nie je rozumné prijímať ani ako autoritu moci (nemáme s nimi väčšinou žiaden spoločný cieľ a ani nám od ich nehrozí žiadna sankcia), ani ako autoritu poznania (často majú vedomosti v niektorých oboroch na úrovni základnej školy) a vzorom správania pre nás môžu byť maximálne pred kamerami, a aj to len keď hrajú podľa scenára. Nemôžeme samozrejme generalizovať, ale iba z vtipnosti toho človeka sa nedá usúdiť, že by bol v akomkoľvek zmysle pre mňa autoritou. Možno  v zmysle pre humor a ani to nie vždy. To isté platí napríklad o charizme politikov.

Probémy s autoritou

Autorita a rozum si vzájomne neodporujú a nie je dôvod autoritu a priori odmietať. S autoritou sú ale spojené ďalšie problémy. Pri autorite poznania môže byť daný človek pre mňa autoritou výlučne v danom obore. Jeho autoritu ale nemôžeme prenášať na iný obor. Univerzálna autorita poznania medzi ľuďmi neexistuje. Žiaden človek nevie všetko. Táto autorita býva často zneužívaná. Napríklad biológ je nepochybne autoritou v obore evolučnej biológie. Ak sa vyjadruje k tejto téme, bolo by nerozumné jeho názory spochybňovať (samozrejme pokiaľ nie sme tiež odborníkmi v danej oblasti). Ale keď sa biológ začne vyjadrovať k otázkam filozofickým a svetonázorovým a svoju autoritu z oblasti evolučnej biológie prenáša na iné obory, musíme spozornieť. V oblasti filozofie totiž môže byť obyčajným amatérom až diletantom. V tomto prípade sa jedná o zneužívanie autority poznania. Iným problémom je miešanie jedného typu autority s druhým. Ak je pre mňa niekto nadriadeným, z toho nevyplýva, že vie v nejakej oblasti viac ako my. Autor tejto analýzy, J.M.Bocheński spomína vtipnú príhodu, keď mal pred rotou nastúpených vojakov jeden vyšší dôstojník prednášku o hviezdach, pričom medzi jeho poslucháčmi bol v uniforme desiatnika docent astronómie. Tento omyl je medzi šéfmi na rôznych úrovniach veľmi rozšírený. Podobne ak je niekto skutočne morálnou autoritou nevyplýva z toho, že musí vedieť v nejakom obore viac ako my. Tohoto omylu sa dopúšťajú často niektorí cirkevní predstavitelia (a to aj v prípade, že morálnou autoritou nie sú). Takisto fyzik pre nás nemusí byť automaticky morálnou autoritou. Môže, ale nie z titulu fyzika. Problém prijať autoritu poznania napríklad od kňaza, či iného učiteľa etiky môžu mať ľudia v prípade, ak ten človek nie je zároveň morálnou autoritou: keď vodu káže a víno pije. Keď niekto nepije vodu, to neznamená, že nemôže o tej vode vedieť viac ako ja. Preto v prípade etiky je potrebné oddeliť poznanie etiky od samotného aplikovania etiky v praxi, aj keď osobný príklad vždy priťahuje viac. S osobným prístupom je spojený aj ďalší problém autority poznania. Človeka s osobnou skúsenosťou, aj keď malou či jednotlivou, považujeme za väčšiu autoritu poznania ako človeka, ktorý ju nemá. Prípadne toho človeka, ktorý ju nemá automaticky ako autoritu odmietneme. Účastník druhej svetovej vojny má iste lepšie poznatky ako to vyzeralo priamo na fronte a pokiaľ bude hovoriť svoje zážitky tak ho uprednostním pred historikom. Ale keď sa ten človek bude vyjadrovať k iným veciam z vojny, ktoré už nezažil, v takom prípade budem brať za väčšiu autoritu historika, ktorý sa narodil po vojne. Podobný problém je s odpoveďou „čo ty o tom môžeš vedieť, keď si to nezažil“. Lekár gynekológ muž nikdy nerodil a ani nikdy ako muž rodiť nebude. Ale v obore pôrodníctva ho môžem brať ako autoritu viac ako matku s troma deťmi, ktorá okrem toho, že vie aký to je pocit rodiť, nevie o tom skoro nič iné. Nemusím odmietnuť osobnú skúsenosť tej matky, ale ani nemusím odmietnuť poznatky toho lekára len z dôvodu, že sám nikdy nerodil. Podobné námietky na autoritu poznania sa vyskytujú keď napríklad katolícky kňaz hovorí o manželstve (prípadne slobodný psychológ, sociológ alebo psychiater). Iste, nikdy v manželstve nežili, ale po mnohých spovediach a rozhovoroch majú o manželstve dosť komplexnú predstavu (ďaleko komplexnejšiu ako my, ktorí máme skúsenosti len s jedným manželstvom) a preto ich postrehy a rady nemusíme automaticky odmietnuť len z dôvodu osobnej neskúsenosti. Nebolo by ani rozumné v sérii článkov o fyzike športu  namietať fyzikovi Martinovi Mojžišovi, že čo on môže vedieť o športe, keď je len teoretik z matfyzu a my máme odbehnutý nejeden víťazný závod.

---------

Úryvok z pripravovanej knihy o vede a viere, zároveň ako prípravný článok pre odpoveď Martinovi Mojžišovi z poslednej lampy o interpretácii kvantovej fyziky:

.pod lampou o zázrakoch fyziky: Najzaujímavejší experiment histórie