Zaveste si do galérie Magrittea, ja určite o nej vyhlásim, že je výborná. Zaveste Magrittea do spoločnosti niekoľkých desiatok impresionistov (hoci René Magritte ani v divokom sne nebol impresionistom) a môžete zo mňa dolovať petrolej. V tej chvíli budem mať pocit, že krv sa mi mení na naftu a ja fungujem na dieselov pohon.
Vzrušenie, ako keď ochutnáte tú najlepšiu jahodovú zmrzlinu na svete. Presne túto divokosť v celom človeku som si zažil na druhom poschodí Albertiny vo Viedni. Tam Magrittea majú. V Magritových obrazoch nereálny svet je reálny, reálny splýva na obzore nereálna. Málo výrazových prostriedkov, dokonalé geometrické tvary, technika maľby, ktorá by svedčala laserovej tlači. Pohľad do susedného vesmíru, z ktorého sa pozorovateľovi možno nezatočí hlava.
Nechýba elegancia, švih, humor, jemná irónia. Tak ako pri mnohých iných dielach, vyplaší ma len snaha kurátorov na tému „čo autor chcel povedať“. Na to im kašlem, autorovo dielo so mnou komunikuje svojou rečou. Možno sa s autorom aj nepochopíme, jemu na tom asi bude tak záležať, ako mne na tom, či vrabec zo strechy vzlietne o sekundu skôr, či o tri sekundy neskôr. V Albertine, v tej zbierke umenia, ktorá má korene v starom Prešporku, to tak bolo. V zbierke, ktorá vznikla na území dnešnej Bratislavy, ale pár sto rokov tu už nie je.
Osudy zbierok kniežaťa Alberta
„Miestodržiteľ Albert bol známy ako vášnivý obdivovateľ a zberateľ umenia. Vo svojej rezidencii na Prešporskom hrade sústredil pozoruhodnú zbierku obrazov. Nákladnú záľubu si knieža mohol dovoliť, lebo okrem bohatého vena sa jeho majetky utešene rozrastali najmä zásluhou jeho šikovnosti a vrodenej podnikavosti. V obľúbenom hobby bohatých a mocných, ktoré ho úplne opantalo, ho plne podporovala manželka Mária Kristína. Arcikňažná rada trávila voľné chvíle kreslením a pravdepodobne sa v umení tiež vyznala. Aj Albert maľoval a údajne veľmi pekne. Typy na dobrú kúpu obrazov knieža dostával od uznávaného znalca umenia G. Durazza. Pýchou miestodržiteľa bola kolekcia medirytín, ktorú v roku 1776 tvorilo až 30 000 diel od prevažne talianskych autorov. Okrem toho Albert vlastnil aj vzácnu Viedenskú obrazovú kroniku z roku 1358, ktorá obsahuje najstaršie vyobrazenie hradu, v ktorom býval. V roku 1780, po Albertovom odchode do Habsburgovcami ovládaného Nizozemska, prišiel Prešporok nielen o miestodržiteľa, ale aj o jeho umeleckú zbierku. V Bruseli sa Albertove zbierky rozrástli o dary švagrinej Márie Antoinetty, sestry arcikňažnej Márie Kristíny. Do Bruselu však vtrhli francúzski revolucionári a zbierka putovala do Viende. Absolvovala dlhú a náročnú cestu, ktorá zahŕňala aj plavbu loďou okolo Európy. Vo Viedni knieža Albert založil dnes svetoznámu obrazáreň, ktorá nesie jeho meno. Málokto z návštevníkov viedenskej Albertíny vie, že táto skvostná umelecká zbierka nesmiernej hodnoty sa začala rodiť o 60 km na východ, na Prešporskom hrade.“[1]
Mám obavu, že pán Lacika to ešte skromne odhadol. Myslím, že len málo Bratislavčanov vie, čo bývalo na ich hrade a Slováci? Nehľadajme odpoveď. Stačí si povedať, že história hranice nepozná a sme súčasťou svetových dejín.
Kto vystupoval v hlavnej úlohe tohto príbehu?
Albert Kazimír August Saský (narodený 11. júla 1738 v Drážďanoch, zomrel 10. februára 1822 vo Viedni), nemecký princ z rodu Wettinovcov, tešínsky vojvoda. Po sobáši s Máriou Kristínou, dcérou rakúskej panovníčky Márie Terézie a jej manžela Františka Lotrinského, sa stal členom kráľovskej rodiny. V rokoch 1765 až 1780 bol miestodržiteľom v Prešporku. Vo „všemúdrej“ internetovej Wikipédii sa dočítate: Počas tohto obdobia nechali v Bruseli postaviť palác Laeken (v súčasnosti v ňom sídli belgická kráľovská rodina). Práve tu začali zhromažďovať umelecké diela, ktoré vzal so sebou, keď spolu s manželkou museli v roku 1793 utiecť z Bruselu do Viedne kvôli francúzskej revolúcii a invázii francúzskych vojsk[2]. Wikipédia je výborná pomôcka, len občas v nej natrafíte na hrubé nepresnosti (napríklad o tom, kedy začal Albert zbierať umelecké diela). Mojím „obľúbeným“ heslom vo Wikipédii sú hradiská v Malých Karpatoch, to je znôška hodná majstra minimálnych vedomostí.
Na začiatku je Picasso
Naozaj, tentokrát nie je na začiatku slovo, ale meno, Picasso. Expozícia v Albertine na jar roku 2023 začínala Picassom. Dovolím si povedať, že aj môj vzťah k modernému umeniu začína Picassom. Ako veľmi sa mi nepáčil! Pamätám sa na jeho Guernicu na československých, sovietskych, maďarských a neviem akých známkach. Nepáčilo sa mi to ako húsenica na šľahačkovej torte. Po prvý krát som videl jeho dielo „naživo“ asi v galérii v Brémach. Neurobilo na mňa žiaden prelomový dojem. Potom prišla Praha a jej „francúzi“. To ma skoplo zo stoličky ako kúzelníkov víchor. Picasso v reprodukciách nie je Picasso (mimochodom toto isté vyhlasujem aj o Warholovi, ktorého, keď som videl v Medzilaborciach, som pochopil, o čo naozaj beží ...). To je kompót proti čerstvému chutnému ovociu. Pablovho čerstvého ovocia je tu neúrekom. Dôležité je, že sú tu diela aj predkubistického (tzv. modrého) obdobia. Čistý lunapark s atrakciami rýchlych kolotočov. Obrazy, grafiky, maľby, plastiky, keramika. Výborné. Dnes už mnohí tvoria ako Picasso, v duchu Picassa, lepšie ako Picasso. Ibaže on bol niekde na začiatku. Začiatok sa oplatí vidieť.
Goyove prízraky
Netuším, čo sa v Albertine prezentuje ako stála ponuka a čo sa tematicky mení. Asi to bude séria Od Moneta až po Picassa. Highlighty nechýbajú: Degas, Cézanne, Toulouse-Lautrec, Gauguin, Wacker, Sedlacek, Kokoschka, Egger-Lienz, Gončarova, Malevič, a Chagall. Na tých sa sem chodí pozerať ako „na istotu“. Mňa pri nich zaujal Francisco José de Goya y Lucientes. Predchodca Hansa Rudolfa „Ruedi“ Gigera, z 18. storočia, s ktorým sa tematicky stretávajú pri spodobňovaní strašidelných, strašideľnejších, strašne strašidelných predstáv. Dávno, dávno som videl Formanov film Goyove prízraky[3]. Nikdy sa mi nevytratila zo spomienok tá zvláštna (pa)chuť strachu, depresie, rezignácie, šialenstva, moci a bezmoci vytekajúca z toho filmu ako limonáda z rozbitej fľaše. Pozrite si ten film a Goyove grafiky už nikdy nebudú pre vás „nemé“ obrázky.
Skoro zabudnutá história paláca
O Albertine sa dozviete všetko možné. Koľko desiatok tisíc umeleckých diel sa v nej ukrýva, koľko výstav práve prezentuje, koľko návštevníkov v nej utratí vstupné a aj to, že je otvorená 365 dní v roku. O histórii budovy zdroje mlčia. Pôvodne ju postavili na jednom z posledných úsekov zachovaného opevnenia mesta Viedeň, na tzv. Augustiniánskej bašte. Tu sídliaci Dvorský stavebný úrad v roku 1744 adaptoval na svoje reprezentačné obydlie gróf Silva- Tarouca. Preto ho na mapách z 18. storočia nájdete pod názvom Palais Taroucca. Po ňom sa stal vlastníkom budovy Albert Sasko-Tešínsky, ten čo sem presťahoval svoju zbierku umenia z Bruselu. Budovu rozšíril Louis Montoyer a Albertovi potomkovia veľadili a veľadili zbierku až do roku 1919. Krachom Rakúsko-Uhorskej monarchie prešiel majetok Habsburgovcov do vlastníctva Rakúskej republiky, tá dala zbierke aj palácu meno Albertina. Tým nahradili posledné pôvodné habsburgovské označenie Palais Erzherzog Albrecht na dnešné, svetoznáme.
Ako do Viedne, ako vo Viedni
Cestovanie z Bratislavy do Viedne autobusom, alebo vlakom je drahé. To je fakt. Zásadne si treba kúpiť lístok vopred cez internet. Najlacnejšia cesta je vlastným autom mimo diaľnice cestou č. 9 na trase Hainburg – Fischamend – Schwechat – Viedeň.
Najekonomickejším cestovaním po Viedni je verejná doprava. Cestovný lístok je vhodné si kúpiť vopred, napríklad na https://shop.oebbtickets.at/en/ticket/offer za 5,80.-eur (cena v roku 2023) máte možnosť počas 24 hodín využívať všetky prostriedky mestskej hromadnej dopravy, vrátene metra.
Aktuálne informácie:
https://www.albertina.at/lang/sk/
Otváracie hodiny:
Denne | od 10.00 hod. do 18.00 hod. streda & piatok | od 10.00 hod. do 19.00 hod.
[1] Bratislava, poznávame Slovensko, J. Lacika, Dajama, 2000, str. 125-126
