Večná láska

Večná láska je ospevovaná v tisícoch básní, piesní, kníh a filmov. Umelci úspešne vytvorili presvedčivé romantické obrazy a predstavy, ktoré inšpirujú milióny milencov po celom svete, aby sľúbili svojim vyvoleným, že budú spolu navždy, aspoň do hrobu. No v živote to nie je vždy tak.

Prípad Rossettiho

V 19. storočí v Anglicku žil a tvoril významný umelec talianskeho pôvodu Dante Gabriel Rossetti, patriaci k tzv. preraffaelistom. Jeho maľby sa až dodnes predávajú na aukciách za  milióny.

Jeho múzou a stálou modelkou bola milovaná manželka Elizabeth. Zobrazoval ju v rôznych podobách, z ktorých najznámejšou je blahoslavená Beatrice. Zároveň Rossetti písal aj skvelé verše, najmä o večnej láske, ktoré tiež venoval Elizabeth.

Na nešťastie zomrela mladá (a to, žiaľ, na dôsledky predávkovania sa opiátmi). Zúfalý  umelec v návale smútku vložil do jej rakvy zošit s doposiaľ nepublikovanými básňami a zaprisahal sa, že už nikdy nič nenapíše znova. To bolo naozaj krásne gesto, svedčiace o sile jeho citov.

Ale... po pár rokoch si Rossetti našiel nový zdroj inšpirácie a zároveň milenku -  profesionálnu modelku (a manželku jeho najlepšieho priateľa, čo im všetkým trom asi nevadilo). Volala sa Jane Burdenova a stala sa hlavnou postavou jeho ďalších obrazov.

Bola to osoba jednoznačne výnimočná, a nielen krásou. Negramotná stajníkova dcéra sa tak usilovala v sebavýchove, že dokázala vstúpiť do vysokej anglickej spoločnosti.  Považujú ju za prototyp Elizy Doolittlovej z „Pygmalionu“ Bernarda Shawa (hoci na túto úlohu sú aj ďalší uchádzači). Henry James bol ňou taký ohromený, že ju nazval dokonalosťou.

Predpokladá sa, že to Jane prehovorila Rossettiho, že by mal zverejniť verše,  pochované s telom zosnulej manželky. Ten to zobral vážne. Dosiahol jej exhumáciu, a vytiahol z hrobky vytúžený zápisník (dejiny milosrdne mlčia o stave, v akom sa nachádzal po siedmich rokoch tesne pri rozkladajúcej sa mŕtvole)!

Ups! Podľa mňa, predtým nikto nikdy nič podobné nerobil a dúfam, že ani neurobí. Rozbiť rakvu svojej milej, aby jej zobral to, čo jej daroval NAVŽDY - to nenapadne  každého. To vyzerá dosť za rámcom nielen lásky, ale aj ľudskosti. Ale dalo by sa cynicky povedať aj opak: je to až prehnane ľudské, pretože neexistuje nič také zlé, aby to človek nedokázal urobiť.

Tento príbeh možno chápať len ako ilustráciu mravov anglického bohémskeho prostredia koncom 19. st. (spomínajúc Cícerove: „O tempora, o mores!“). Ale môžeme v ňom vidieť širší význam, súvisiaci s témou medziľudských vzťahov a večnej lásky.

Kde sa koná večná láska?

„Nesľubuj mladému dievčaťu / tu večnú lásku na Zemi!“ – upozornil rusko-abcházsky básnik a bard Bulat Okudžava. Pravda, myslel tým najmä krátkosť ľudského bytia, a nie rovno premenlivosť aj tých najsilnejších citov.  

To isté sa hovorí aj v skoršej známej vete: „Nič nie je večné pod Mesiacom“. Jej pôvod nie je taký jednoduchý, hoci jasne odzrkadľuje myšlienku Kazateľa „Nič nie je nové pod slnkom“ (Kaz. 1.9.). Radikálna výmena „slnka“ za „mesiac“, ak to nie je divné, vôbec neovplyvňuje význam frázy, ale nahradenie prídavného mena „nové“ slovom „večné“ vytvára úplné odlišný odtieň jej pôvodného zmyslu.

V ruských zdrojoch sa táto formulácia niekedy mylne pripisuje Shakespearovi, dokonca aj v súvislosti s jeho slávnym jedenástym sonetom. Tieto slová ale v originálnom texte nenájdete. Objavili sa iba v jednom z prekladov do ruštiny.

Prístup všetkých citovaných autorov má niečo spoločné: nimi použité upresnenia „pod slnkom“, „pod mesiacom“, „na Zemi“ predpokladajú, že sú večné javy vrátane lásky, ktoré vraj sú možné niekde inde, totiž v nebi, v inom živote.

Sobáše sa uzatvárajú v nebi – túto myšlienku pozná takmer každý. Často ju opakujú s odkazom na Marguerite de Valois  («Les mariages se font dans les cieux»), ktorá sa nelíšila v stálosti citov. Túto vetu však v skutočnosti napísala, no len preto, aby naznačila, že to nie je pravda. Predpokladá sa, že citovala anglického spisovateľa Johna Lyly («Euphues and his England»; 1580). Ale najstaršia zmienka o týchto slovách sa nachádza v hebrejskom výklade Starého zákona z III st. nášho letopočtu: "Nie je žiadne manželstvo, iba ak z vôle neba" ("Bereshit Rabbah", 68:3).

Podľa Sv. Matúša, potvrdil to aj Ježiš: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mat. 19:6). Keďže manželstvo pochádza z božského zdroja, znamená to, že nie je obmedzené na pozemský život, ale je navždy? V starom anglickom zákone bolo zaznamenané toto znenie: manželstvo sa uzatvára v nebi a koná sa na Zemi – asi aby zdôraznili, že podlieha aj ľudskej legislatíve. Toto sa však dá pochopiť aj tak, že v nebi - t.j. po smrti manželov alebo aspoň jedného z nich - ich vzťah už nepokračuje.

Treba si tiež uvedomiť, že keď používame výrazy „navždy“ alebo „večne“, väčšinou máme na mysli nie astrofyzické či geologické procesy, trvajúce miliardy rokov, ale javy, obmedzené dĺžkou nášho života, ak nie ešte kratšími obdobiami. V dnešnej racionálnej a sekularizovanej spoločnosti je čoraz menej ľudí, ktorí vážne rátajú s posmrtnou existenciou, kde vraj môže  trvať ich láska večne.

Kedysi to bolo inak: len málokto pochyboval o možnosti posmrtného života a hranica medzi bytím živých a mŕtvych sa ľuďom zdávala priepustnou. Staroegyptskí faraóni vytvorili v pyramídach systém tunelov, ktorými sa chystali vstúpiť do neba – ten proces chápali ako technicky. Orfeus odišiel priamo do ríše Hádesa a Persefony, aby uvoľnil svoju Eurydiku, alebo tam s ňou sám zostal navždy. Možno práve odtiaľto pochádza koncept večnej lásky, schopnej poraziť smrť.

Spoločná smrť ako vrchol lásky

K tomu však existuje aj iný prístup. „Žili dlho a zomreli v ten istý deň“ –  to je posledná veta novely „Sto míľ pozdĺž rieky“ (1916) od ruského romantického spisovateľa Alexandra Grina. Často ku slovu „dlho“ dodávajú aj „šťastne“.

Grin vlastne len preformuloval ideu, majúcu pôvod zo stredovekej literatúry. Určite poznal príbeh o pravoslávnych svätých Petrovi a Fevronie (XII st.), ktorí prežili spolu veľa rokov a zomreli v rovnakom čase. Unikátnosť tohto prípadu je v jeho... všednosti. Žiadna dráma – súbežná smrť manželov je prezentovaná ako zvyčajná a prirodzená.

Spisovateľ z XVI st. Yermolai-Erasmus, aby to zdôraznil, uvádza takýto detail: keď zostarli, Peter pocítil, že sa smrť blíži a zavolal Fevroniu. Požiadala ho, aby chvíľu počkal - kým dokončí výšivku, ktorej sa vtedy venovala. Potom prišla a ľahla si k Petrovi. Zaspali a už sa neprebudili...  

Na rozdiel s touto upokojujúcou poviedkou, iné známe mytologické či literárne príklady sú dosť tragické. Antickí Pyramus a Thisba, hrdinovia keltského eposu Tristan a Izolda, stredovekí španielski „zaľúbenci z Teruelu“ Diego (Juan) a Isabel - predchodcovia a možné prototypy Shakespearových Rómeo a Júlii - ako aj veľa iných postav opustilo život len kvôli nešťastným okolnostiam. Nehovoriac o neskorších skutočných prípadoch, oveľa desivejších ako tie vymyslené (napríklad Bonnie a Clyde).

Smrť jedného alebo obidvoch manželov (alebo milencov) tam najčastejšie je dôsledkom násilia alebo samovraždy. Pre kresťanov samovražda vylučuje odchod do neba, preto sa téma posmrtného večného zväzku v týchto príbehoch vôbec neobjavuje. Napriek tomu ich autori prezentujú podobne skončenie života ako vrchol ľudských nežných citov.

Motívmi dobrovoľnej smrti v legendách sú obyčajne šok, zúfalstvo a ostrý pocit nemožnosti existovať bez milovanej osoby. Ženy sú častejšie zobrazované ako obete takýchto stavov. Môže za to nielen ich zraniteľnejšia psychika. Ako sa vie, v mnohých starovekých a primitívnych spoločnostiach platilo (a niekde na okraji civilizácie platí až dodnes) pravidlo, podľa ktorého po smrti muža jeho manželka (manželky) musela(i) spáchať rituálnu samovraždu alebo ju (ich) zabíjali.

Myšlienka pohlavnej rovnosti vtedy ešte nikoho nenapadla, preto, ak prvá zomierala žena, jej vdovec nebol k ničomu povinný. Takže najkrajšie romantické legendy sú asi založené na temných a barbarských pohanských praktikách. Takíto prístup k večnej láske ju robí niečím infernálnym.

Spriaznené duše

Našťastie je možné na ňu pozerať aj inak. Platón v IV st. pred Kr. vytvoril koncept o „spriaznených dušiach“ a „druhej polovici“ (Plat. Sim. 192, 193). Myslel si, že kedysi bohovia rozdelili každú ľudskú dušu na dve časti. Odtiaľ viacerí ľudia chápu pravú lásku ako spojenie ich duše s jej druhou polovicou.

Ale keďže duša je nesmrteľná, to znamená, že sa toto spojenie uskutočňuje navždy a nezmizne ani na konci pozemskej cesty. To by mala byť naozaj večná jednota ľudských duchovných podstát.

Zostávalo to len krásnou poetickou alegóriou, dokým v XX st. fyzici objavili tzv. kvantové „previazanie“ („entanglement“) - fenomén, pri ktorom sú stavy dvoch alebo viacerých kvantov vzájomne závislé - aj keď sú tieto objekty oddelené v priestore mimo akýchkoľvek známych interakcií. Inak povedané, keď máme dve previazané častice a zmeníme jednu z nich, druhá sa tiež zmení – a to okamžite a bez ohľadu na to, ako je ďaleko od prvej.

Čo mohol Platón vedieť o previazaných kvantách? Nič. Ale ako geniálny dohad nám ukázal fyzický mechanizmus vzniku nežných citov. Dá sa predstaviť si, že určitý kritický počet zapletených častíc môže pre dvoch ľudí navzájom spôsobiť príťažlivosť, sympatie a porozumenie. Samozrejme, k tomu dôjde komplikovanými elektrochemickými reakciami, spojenými s uvoľnením zodpovedajúcich hormónov. Láska, ktorú sme zvykli považovať za čisto duševný jav, nepodliehajúci racionálnej analýze, sa môže ukázať ako špeciálny prípad kvantových interakcií.

Dôležité tu ale je, že podobné interakcie môžu byť prezentované vo forme informácií. A tieto, ako vieme, nemiznú, ale môžu byť rozptýlené po celom vesmíre. Hoci na to neexistujú žiadne priame vedecké dôkazy, rád by som uveril, že milujúce duše, aspoň v tejto informačnej podobe, večne cestujú medzi hviezdami v nekonečnom Kozme.