Reakcia na otvorený list Eduarda Hegera

29.3.2023 Eduard Heger zverejnil na svojej facebookovej stránke otvorený list zaslaný digitálnym platformám, ktoré sa orientujú na poskytovanie informácií a zdieľanie obsahu.

V rámci tohto listu argumentuje hrozbami, ktoré tieto platformy môžu znamenať v súvislosti s vojnou na Ukrajine, ale aj inými možnými situáciami. Neuvedomuje si však jednu dôležitú vec. To, čo považujeme za dezinformáciu je v celku subjektívna záležitosť.

Na jednej strane spomína: „Technologické platformy, ako je tá vaša, (pritom necharakterizuje o akú platformu sa jedná, ale z kontextu sa dá vyvodiť, že ide o spoločnosť Meta) sa stali virtuálnymi bojiskami a nepriateľské cudzie mocnosti ich zneužívajú na šírenie falošných naratívov, ktoré sú presným opakom spravodajstva založeného na faktoch.“

Prvý problém, ktorý z tejto vety vychádza, je fakt, že technologické platformy sú platformami práve preto, že poskytujú priestor na šírenie informácií. A áno, po čase sa niektoré ukážu ako falošné, avšak takúto falošnú informáciu môže vydať aj „dôveryhodný zdroj“. Spomeňme si predsa na poplašnú správu s súvislosti dopadu „ruskej“ rakety na poľské mesto Przewodów. Náš minister obrany Jaroslav Naď informoval, že obeťou ruskej agresie je aj Poľsko, pritom vyšetrovanie nebolo ukončené. Nadpis je výslovne zavádzajúci. Sám v statuse priznáva, že ešte nemajú dostatok informácií, napriek tomu vypúšťa falošný naratív. Nakoniec sa zistilo, že raketu vypálila protivzdušná obrana Ukrajiny v snahe zastaviť ruský útok.

Status ministra obrany Jaroslava Naďa

Toto je len jeden z mála príkladov, kedy aj inštitúcie, ktorým máme dôverovať zlyhali na základnej úrovni. Nepočkali dokým bude informácia overená, ale zverejnili to, čo sa im hodilo. Mali by sme teda obviniť ministra obrany zo šírenia poplašných správ a dezinformácií? Odpoveď nechám na vás.

Eduard Heger zlyháva aj v základnej charakteristike dezinformácií. Neposkytuje nám definíciu, čo si máme pod týmto pojmom predstaviť. Necháva nám otvorené dvere predstavivosti, a to, keď sa jedná o takúto závažnú vec, nie je správne. Spomína nám aj informačnú vojnu, ktorú však tiež zlyháva charakterizovať. Domnievam sa, že má na mysli ruskú propagandu, o ktorej si myslí, že je cielená. Verím, že z istej časti určite áno, na druhej strane nedokáže odargumentovať, kedy sa táto „propagadna“ odlišuje od názoru jednotlivca. Minimálne nám o tom neposkytuje žiadne relevantné dôkazy. Priznáva, že sa priame ciele líšia, jej konečné ciele sú však univerzálne. Takýto vágny pojem je skôr poetizmom ako odborným termínom.

Jediný príklad, ktorý poskytuje znie: „Chcú zabrániť vstupu Moldavska a Ukrajiny do EÚ a oslabiť našu podporu pre Ukrajinu, ktorá sa bráni ruskej vojenskej agresií.“ Tento argument však stojí na vode. Jedna z podmienok vstupu do EÚ vychádza aj z tzv. kodanských kritérií.

Kodanské kritériá sú v skratke pravidlá, ktoré definujú, či je krajina spôsobilá dodržiavať všetky európske normy. Jednou z týchto kritérií je však aj podmienka inštitútu ochrany demokratického zriadenia, čo je pre Ukrajinu veľmi komplikované. Ukrajina si v CPI indexe vyslúžila v roku 2022 až 116. miesto.

CPI Index

V preklade to znamená, že by financie prichádzajúce z EÚ na Ukrajinu nemuseli padnúť na úrodnú pôdu, a teda by mohlo dochádzať k „rozkrádaniu“ eurofondov.

Momentálne má Ukrajina štatút kandidátskej krajiny a pokým neimplementuje všetky potrebné medzinárodné a európske dohovory a nesplní všetky kritéria, nemôže byť prijatá.

Podmieňovať vstup Ukrajiny a Moldavska do EÚ hrozbou dezinformáciami a info vojnami je zavádzanie verejnosti a veľmi neprofesionálna taktika, až by sa dalo povedať Hegerovými slovami „vypúšťanie falošného naratívu“. Snaží sa nás presvedčiť, že za neprijatím Ukrajiny do EÚ nie je zodpovedná EÚ alebo Ukrajina, ale Ruská federácia, čo je v celku nepravdivé, keďže o prijatí krajiny do EÚ rozhodujú najmä členské štáty a Európska komisia.

Ruská federácia momentálne Ukrajinu okupuje avšak napriek tomu, jej nezabránila požiadať o členstvo, vďaka ktorému má Ukrajina štatút kandidátskej krajiny, preto tento argument nedáva zmysel.

Spomína aj platenie obsahu, ktoré následne prepája so šírením „dezinforámcií“ a manipulácií. Je však zaujímavé, že takéto platené obsahy politické strany využívajú bežne na propagáciu svojich politických kampaní alebo obsahu z ich politických stránok.

Hegerove požiadavky

V liste ponúka niekoľko riešení. Hneď prvým je požiadavka, aby sociálne siete prijali konkrétne opatrenia proti zneužívaniu obsahu. Najparadoxnejším je opatrenie, ktoré požaduje od sociálnych sietí vyčleniť primeraný personál a finančné zdroje na ochranu proti povestným dezinformáciám. Kladie sa otázka: „Odkiaľ majú tieto sociálne siete nabrať prostriedky na takéto nákladné požiadavky, ak nemajú príjimať platby z reklám a plateného obsahu?“ 

Je verejne známy fakt, že sociálne siete doslova „žijú“ z reklám a profit sa odvíja najmä od reklám a platených propagácií. Naskytuje sa jediné riešenie tohto problému, a teda štátne financovanie týchto podnikov. V tomto prípade by sa dalo povedať, že kapitalizmus sa stráca a nastáva štátna regulácia, ktorá môže ísť obojsmerne, záležalo by len od vlády a politického režimu. O slobode informácií, by sa dalo len ťažko hovoriť.

S čím sa s Hegerom dá súhlasiť je hrozba tzv. „deepfake“ videí a obsahu generovaného umelou inteligenciou. Ponúknuté riešenia sú však znova viac problematickejšie ako samotný problém. Označovanie obsahu by nie len veľmi zaťažilo algoritmus, ktorý by nebol taký výkonný a efektívny, ale znova je možné aj označený obsah zneužiť na politické účely. Hypotetickým príkladom, by bola situácia kedy skutočne kompromitujúci materiál na verejného činiteľa bol pridaný na platformu, a pritom by bol materiál skutočný aj pravdivý, bol by však označený ako „AI generated“.

Jedným z riešení takéhoto obsahu by bola možnosť separátnej sekcie, ktorú by sociálne siete vytvorili na takýto obsah, niečo podobné ako je pri krátkych videách. Kliknete si na sekciu, ktorá by obsahovala len takýto obsah. Človek by mal na výber, či chce takýto obsah sledovať alebo nie bez toho, aby bol akokoľvek obmedzovaný. Treba však dodať, že AI a takto generovaný obsah ešte z ďaleka nie je na tak vysokej úrovni, aby sa dal zmýliť s originálnym. Stále má svoje chyby v kopárovaní pohybov, najmä rúk.

V preklade Eduard Heger volá po „zoštátnení“ súkromných spoločností a regulácií slobody prejavu, čiže cenzúre.

Zaujímavé je, že podpísanými sú predsedovia vlád štátov, ktoré sú „postkomunistické“ a majú najväčšie skúsenosti s obmedzovaním slobody prejavu a práva na informácie pod zásterkou podobných argumentov. U nás predsa aj monopol KSČ bol ohrozený zahraničným, domácim odbojom a inými slobodnými médiami .

Posolstvo nežnej revolúcie z roku 1989 na Slovensku sa týmto stráca a je smutné, že ho pochováva predseda strany s názvom Demokrati.

Terézia Mičianiková