Kulturolog Tomáš Daněk se ve své nové eseji věnuje obšírně a v kontextu současnosti otázce ideologie jako falešného vědomí.
,,Zriecť sa myslenia, znamená duchovný bankrot. Kde prestáva presvedčenie, že ľudia môžu poznať pravdu svojím rozumom, tam začína skepticizmus… Len tá doba, ktorá má v sebe dosť odvahy k pravdivosti, môže dosiahnuť pravdy, ktorá by v nej pôsobila ako duchovná sila. Pravdivosť je základ duchovného života. Podceňovaním myslenia stratilo naše pokolenie zmysel pre pravdivosť a s ním aj zmysel pre pravdu. Preto sa mu dá pomôcť len tým, že sa dá znovu priviesť na cestu myslenia“.
Albert Schweitzer
Nemecký filozof Max Picard napísal počas 2. svetovej vojny knihu Hitler v nás, v ktorej vysvetlil, prečo bolo vôbec možné, že taký kultúrny národ, akými boli Nemci, prijali Hitlera. Základnou skutočnosťou bolo, že slovo sa stalo iba prázdnym znakom. Stalo sa zvukom bez obsahu. Slovo nie je už tvoriacim aktom, ktoré niečo vytvára, ale existujú iba ako heslo, ktoré komanduje skutočnosť. Je to len zdanie, že sa niečo deje, ale nevytvára sa skutočné dianie. Slovo stratilo kontakt s Logom a preto slovo stratilo mieru pre skutočnosť. Slovo sa tu stáva iba povelom a podobá sa hlasitému výkriku. Je to forma bez obsahu.
Druhá svetová vojna sa preto stala podľa Picarda barbarskou, pretože sa vytratil zmysel pre akúkoľvek mieru. Hocijaký demagóg mohol vniknúť do duše človeka a ani to vôbec nepostrehol. Hitler vtedy najviac kričal a preto bol prijatý v časoch diskontinuity, nestability a nesúvislostí. Picard tvrdil, že Hitler sa stal v časoch nestability jediným ,,stabilným“ prvkom. Keďže ľudské vnútro bolo rozorvané, tak svoju istotu človek prenášal do svojho ,,vodcu“, namiesto toho, aby svoju istotu znovu našiel vo svojom vlastnom vnútri, kde by započul hlas bytia a odvrhl by falošného proroka. Človek by pocítil vo svojej duši kľud a mier a táto vnútorná vyrovnanosť by sa aj pozitívne prejavila navonok v ľudskej spoločnosti.
Reč je tu dovtedy, keď prostredníctvom slova, udržiavame veci v pohromade a v poriadku. Prostredníctvom slova vyjadrujeme súvislostí medzi javmi vo svete. Reč pomáha človekovi, aby zostal sám v sebe súdržný a v kontinuite. Reč sa rozbíja v prázdne heslo v tej chvíli, keď je človek sám v sebe vnútorne nepokojný a diskontinuitný. Človek je vtedy rozpustený v nihilistickej ničote. Reč sa dopredu stáva lžou, pretože k pravde nemôže dôjsť, pretože tomu zabraňuje diskontinuita a zmätok vo vnútri duši človeka. Človek, akoby stratil kontakt so skutočnosťou a stáva sa človekom bez vlastností. Pravá reč má určité trvanie a môžu z nej vzniknúť dejiny, to čo trvá kontinuálne z prítomnosti do budúcnosti. Heslo naopak vzniká z okamžiku pre okamžik. Dej trvá len pre okamžik, ktorý nemusí súvisieť s nasledujúcim okamžikom. Akákoľvek zmena sa hodnotí kladne bez toho, aby sa posúdilo, či je tá zmena vôbec dobrá.
Keďže žijeme v tzv. informačnej spoločnosti, tak sa nám vsugeruje, že ten kto má viac vedomostí, tak tým je múdrejší. Ľudovo povedané ,,má v hlave“. Vôbec sa ale neprihliada nato, aký charakter má ten človek a či informácie, ktoré má, nevyužije na zlé účely. Schopnosť narábať s informáciám je inteligencia, ale nie je to ešte múdrosť. To, aká reč vychádza z úst človeka, záleží na tom, akým je človekom. Ľudské slovo vychádza zo srdca človeka. Nemorálny človek má nemravné reči a tón jeho hlasu je škrekľavý. Cnostný človek má krajšiu reč a aj tón jeho hlasu je ľubozvučný. Naozaj múdry človek je taký, ktorý vie, čo je v živote podstatné. Po ovocí sa človek spozná. Morálka sa nedá len tak ľahko naučiť naspamäť ako nejaký návod na použitie. Morálka súvisí s existenciálnou dimenziu človeka.
Viac ako slovo presvedčia v súčasnosti ľudí čoraz viac vizuálne obrazy, ktoré sa môžu ľubovoľne tvoriť a kombinovať, podľa zámeru propagandy. Podľa francúzskeho filozofa Jeana Baudrillarda v postmodernej spoločnosti sa vytvára tzv. hyperrealita, prostredníctvom simulovaných masmediálnych obrazov, ktoré vyzerajú byť reálnejšie, ako samotná realita. Táto hyperrealita ovplyvňuje spätne samotnú realitu a človek akoby bol uväznený v nejakom Matrixe, o ktorom je plne presvedčený, že je to tá ,,pravá“ realita. Keďže sa vo virtuálnom svete, ale aj v mediálnom priestore opakuje dennodenne sto krát opakovaná lož, tak sa môže neskôr stať realitou, pretože ľudia môžu tejto ,,pravde“ uveriť a podľa nej aj konať. Zo lži sa nestane ,,pravda“, ale realita, keď ľudia jej nakoniec uveria.
Postmoderná spoločnosť, akoby podceňovala váhu slova, pretože kapitalizmus aj vzdelávací systém tvrdí, že prax je dôležitejšia ako teória. V skutočnosti ,,prax“ je vždy nejako teoreticky zdôvodnená nejakou teóriou. Celkovo náš charakter je podmienený socio-ekonomickou štruktúrou spoločnosti, do ktorej sme sa narodili. Človek preto považuje hodnoty spoločnosti za ,,večné“.
Je preto kladená veľká zodpovednosť na človeka, aby zvažoval svoje slová, ktoré chce vyrieknuť. Slovom môžeme druhého človeka podporiť a povzbudiť v jeho humanistickom, kultúrnom a etickom vývoji jeho osobnosti. Slovom môžeme naopak druhému človekovi aj veľmi ublížiť a tým pádom prispieť naopak k dehumanizácií jeho osobnosti. Slovom môžeme pozitívne zmeniť životnú dráhu človeka, ale môžeme jediným zlým slovom zničiť životnú dráhu človeka. O to väčšia zodpovednosť majú verejní činitelia za svoje slová, ktoré vyrieknu či už na národnej, alebo na medzinárodnej úrovni.
Vojny vo svete sa začínajú slovom
,,Ľudia si doteraz v minulosti vytvárali nesprávne predstavy o sebe, o tom čím sú a majú byť… Výplody ich hláv im prerástli cez hlavu. Tvorcovia sa poddali svojím vlastným výtvorom. Osloboďme ich od týchto fikcií ideí a dogiem, vymyslených bytostí, pod jarmom, ktorých klesajú. Povstaňme proti tejto nadvláde myšlienok. Naučme ľudí nahradiť tieto výmysly myšlienkami, ktoré zodpovedajú podstate človeka…“
Karol Marx
Súčasná globálna civilizácia sa nachádza v stave hlbokej kultúrnej krízy, pretože absentujú kultúrne ideály. O to ľahšie sa do spoločnosti podsúvajú podprahovo do psychiky ľudí ideologické propagandistické klišé.
V súčasnej masovej davovej psychickej hystérii sa nehľadá pravda, ale ideologicky sa presadzuje homogénny pohľad na svet. Propaganda je iba vyjadrením vôli k moci a hmoty, kde naopak hľadanie pravdy je vyjadrením vôli k zmyslu a ducha. Už český filozof a disident, spoluzakladateľ Charty 77 Jan Patočka, ktorý žil počas studenej vojny v časoch ,,reálneho socializmu“, tvrdil, že dútnajúca vojna, nemusí byť o nič menej krutejšia, ako horká vojna, pretože prebieha psychologická vojna, ktorá útočí na ľudskú psychiku, s jasným cieľom jej podmanenia. Štát, ktorý má v úmysle si podrobiť cudzie územie, tak musí najskôr si podrobiť dušu človeka propagandou.
Sofistikovaná informačná vojna predovšetkým útočí na psychiku človeka. Britský expert na strategickú komunikáciu Steve Tatham definuje propagandu ako ,,zámernú, systematickú snahu o formovanie vnímania, manipulovania poznania a usmerňovania chovania, s cieľom dosiahnuť odozvu, ktorá podporuje zámer propagandistu“. Prebieha preto podprahová psychologická vojna, ktorá podprahovo ovplyvňuje psychiku človeka, pretože vojensko – ekonomický komplex si uvedomuje, že v prípade vojnového konfliktu ľahšia naženie ľudí do bojiska, keď sú ľudia jednoznačne presvedčení o ,,nepriateľovi“, proti ktorému treba bojovať. Hlavnou ,,zbraňou“ sú teda informácie v informačnej spoločnosti, aby nás presvedčili a priradili nás k určitému ,,správnemu“ vojnovému táboru. My si neurčujeme nášho nepriateľa, ale propaganda nám určí nášho nepriateľa. Táto propaganda sa šíri rýchlosťou svetla prostredníctvom médií, ktoré vlastnia oligarchovia.
Človek je neustále rozptyľovaný masovou propagandou, ktorá sa snaží zničiť duchovnú slobodu človeka, aby bol ľahšie manipulovateľný systémom. Vojna preto, ako tvrdil americký sociológ a historik Theodor Rozsak sa zdá byť iluzórnym ,,vyslobodením“ z toho neznesiteľného stavu do ktorého sa dostalo ľudstvo. Naopak, človek sa stáva ešte viac neslobodnejším, pretože sa stáva koliečkom v obrovskej vojenskej mašinérií.
Strach je nástrojom kontroly spoločnosti
Pomocou propagandy sa vytvára v spoločnosti atmosféra neustáleho strachu, ohrozenia a nenávisti. Vtedy je spoločnosť o to lepšie ľahšie kontrolovateľná, keďže vystrašené obyvateľstvo sa dá o to ľahšie zmanipulovať. Prikývne potom aj na tie najväčšie absurdity. Dochádza potom podľa kanadskej autorky Noami Kleinovej k tzv. ,,šokovej terapií“, keď spoločnosť, ktorá je neustále vystrašená pod neustálou hrozbou všadeprítomného nepriateľa, tak o to ľahšie spoločnosť príjme nepopulárne opatrenia, ktoré by tak ľahko neprijala v období ,,mieru“. Celá spoločnosť je v permanentnej totálnej mobilizácií, kde sa jej každý deň predkladá cynická propaganda. Prostredníctvom strachu sa ľahšie ovládajú ľudia, pretože úplne paralyzuje naše chovanie, aby sme niečo zmenili a odoberá chuť do života.
Nemecký filozof Friedrich Nietzsche tvrdil, že pod pláštikom morálky sa v skutočnosti môže presadzovať ten najväčší politický cynizmus, keď sa presadzuje brutálny politický boj, namiesto progresívneho smerovania spoločnosti. Cieľom je vytvoriť atmosféru strachu a poštvať ľudí proti sebe. ,,Morálka“ cynika je podľa neho iba užitočná ilúzia, ktorá slúži skôr iba ako vôľa k moci.
Strach sa vyvoláva prostredníctvom časti nášho mozgu v rámci prepojenia tzv. limbického systému mozgovej kôry. Časť mozgu, ktorá sa volá amygdala, hrá hlavnú úlohu v uchovávaní v pamäťových stôp, ktoré sú spojené s emocionálnymi zážitkami. Je to archaická časť nášho mozgu. Aby sme tento strach dostali pod kontrolu, tak musíme používať kognitívnu funkciu mozgu tzv. neocortex, ktorý má tvar veľkého mozgu a je fylogeneticky našou najmladšiu časťou centrálnej nervovej sústavy. Tento neocortex sa neustále vyvíja podľa toho, akým spôsobom rozvíjame, alebo zanedbávame náš rozum. V každom okamžiku nášho života sa vytvárajú v našom mozgu stále nové spojenia nervových buniek, tzv. synapsie. Vznikajú ako reakcia na nové poznatky a nové skúsenosti. Preto používaním nášho kritického rozumu sme odolnejší voči podprahovým manipuláciám systému, založeného na strachu, pretože vieme lepšie interpretovať udalosti okolo seba. Kľúčovú tu hrá vzdelávanie, ktoré človekovi pomáha, aby veci videl z iného uhla pohľadu a nenechal si vnútiť interpretačnú schému systému.
Strach nikdy nie je náš dobrý radca, pretože sa znižuje naše reakčno – percepčné schopnosti, čiže perspektíva nášho vnímania skutočnosti a nedokážeme posúdiť veci zo širšieho realistickejšieho hľadiska. Vytvára sa tunelové videnie sveta. Samozrejme, keď je človek vystavený tvárou tvár reálneho fyzického nebezpečia, tak je nevyhnutné adekvátne reagovať v danej situácií. Tu sa ale bavíme o súčasnej rizikovej spoločnosti, ktorá sama vytvára problémy, ktoré sú systémovej povahy.
Ten, kto pociťuje neustály strach, začne najskôr nenávidieť sám seba a potom ostatných ľudí. Vytvára si potom svoje individuálne peklo už tu na zemi buď v podobe individuálneho pekla, obrátené smerom dovnútra v podobe: závislosti na konzume a peňazí, psychické choroby, depresie, neurózy, vzťahy plné násilia, atď. Nenávisť obrátená smerom von sa naopak stáva kolektívnym peklom: vojny, genocídy, útlak, ničenie prírody, zločiny, atď.
Mocní tohto sveta, ktorí sa snažia vyvolať vojnu medzi národmi, sa budú snažiť preniesť túto úlohu na svojich služobníkov. Tí nie sú platení za to, aby si mysleli, čo si oni chcú myslieť, ale za to, aby mysleli tak, ako myslí mocenská elita. Český sociológ Jan Keller v knihe Tři sociálni světy ich zaradil medzi tzv. diskrétnu elitu, ktorá tvorí iba zlomok obyvateľstva a patria medzi najbohatších ľudí planéty. Žijú oddelene od ostatného obyvateľstva a vyznačujú sa kosmopolitným spôsobom života. Preto sa obrátia na odborníkov na PR propagandu, aby vytvorili program k podnecovania nenávisti buď vo vnútri štátu voči inými skupinám obyvateľstva, alebo voči iným národom. Je to podľa Kellera tzv. pomocná elita, ktorá tvorí celosvetovo milióny ľudí. Okrem mediálnej sféry pôsobí táto elita vo vrcholových manažérskych funkciách, v politických štruktúrach a finančnej sfére. Táto elita udržuje tento systém, aby všetko ľahko fungovalo, za čo ju diskrétna elita štedro finančne odmeňuje. Vytvárajú podľa lingvistu a filozofa Noama Chomského v spoločnosti tzv. výrobu súhlasu.
Je to práve veľká nezodpovednosť propagandy, že zneužíva svoje slová na svoje mocenské účely. Keďže slovo akoby zabudlo na určitý základ bytia, tak slovo stratilo kontakt s realitou. Celá skutočnosť sa nahradzuje slovami. Človek stráca kontakt so živou prírodou, pretože čoraz viac žije v umelom prostredí. Je to filozofický nominalizmus, ktorý tvrdí, že všeobecné pojmy sú len mená a ktorými označujeme predmety. Sú to len znaky a nie ich reálne označenie. Naopak, realizmus tvrdí, že všeobecné pojmy reálne existujú a pomenúvajú reálnosť sveta.
Súčasný človek je pohltený množstvom protichodných informácií a je naplnený veľkým informačným zmätkom. Keď je človek zmätený, tak je o to ľahšie manipulovateľnejší. Nuda nevzniká z nedostatku informácií, ale skôr z ich nadbytku, pretože každá z nich si vyžaduje našu pozornosť. Výsledkom je, že je pre nás ťažké vybrať si tú dôležitú informáciu a rozlíšiť, ktorá informácia je podstatná a ktorá je nepodstatná. Potom už nerozhoduje kvalita informácie, ale podľa toho, aká je emocionálne senzačná. Preto, ak nie je prítomná hlbšia sústredenosť, založená na racionálnej kritike, tak do podvedomia človeka sa dostane taká informácia, ktorá je čo najviac hlasitá, vtieravá a emocionálne nabitá. Keďže človek reaguje skôr neustále reaktívne na vonkajšie stimuly, tak mu chýbajú určité vnútorné zdroje, ktoré sú tvorivé. Skôr je to priraďovanie k realite vhodných symbolov a znakov, ako hlbšie skúmanie reálnych faktov. Nebezpečie vzniká, keď takto spracovaný človek masovou reklamou je pripravený prijímať aj vojnovú propagandu a ideológie akéhokoľvek druhu.
Reklama je ,,navoňaná zdochlina“
Vojnová propaganda sa podobá reklamnej taktike, keď sa spomínajú len dobré stránky nejakého produktu a zamlčiavajú sa jeho nedostatky. Taliansky fotograf Olivier Toscani, ktorý je známy svojimi kontroverznými reklamnými kampaňami, nazval reklamu ,,navoňanou zdochlinou“. Môžeme povedať, že aj akákoľvek vojnová ideológia je navoňanou zdochlinou.
Je vždy rizikom, keď v spoločnosti, v ktorej sa v minulosti dlhodobo používali sofistikované podprahové reklamy, ktoré neargumentujú, ale zvádzajú, tak sa potom môže neskoršie ľahšie prijať aj vojnová propaganda. Nerozhoduje argumentácia, ale iba emocionálny vplyv na podvedomie človeka, prostredníctvom pôsobivých vizuálnych záberov. Je to odvádzanie od dôležitých k problémom, ktoré zámerne zdôrazňuje propaganda na úkor iných problémov. Týmto spôsobom sa kanalizuje nespokojnosť ľudí na iné zámerne vymyslené pseudoproblémy, namiesto toho, aby sa ľudia zaoberali reálnymi problémami. Práve to nechce dopustiť finančná oligarchia, pretože to ohrozuje ich pozície a plány.
Propaganda nepozná konštruktívny dialóg a konštruktívnu kritiku, ale zneužíva ľudské emócie a strach na zdôvodňovanie svojej propagandy. Nevysvetľuje sa, že ako je možné, že zo včerajšieho nepriateľa sa stal dnešný priateľ a zo včerajšieho priateľa sa stal dnešný nepriateľ. Informácie sa účelovo vytrhávajú z kontextu.
Predovšetkým propaganda skresľuje pohľad na historické fakty. História je veľmi komplikovaná záležitosť, keď sa historické fakty nedajú len tak jednoducho priradiť iba do určitých jednoduchých šablón a kde stačí iba vedieť roky historických udalostí. Históriu treba roky študovať a vedieť sa akoby vcítiť do danej konkrétnej historickej epochy. Až vtedy človek zistí, že história môže človeka ponaučiť pre súčasnú dobu, pretože ten, kto sa nepoučí z chýb minulosti, tak je odsúdený znovu opakovať tie isté chyby, len v novom kontexte…
Svet nie je čiernobiely, ale má skôr odtieň šedej farby
Propaganda nehľadá pravdu, ale predovšetkým hlása ,,pravdu“. Jej pohľad na svet je jednostranný manicheizmus. Máni bol perzský prorok, ktorý vypracoval tzv. dualistickú kozmológiu, keď tvrdil, že existuje duchovný boj svetom svetla a zlým materiálnym svetlom tmy. Prostredníctvom procesu, prebiehajúceho v ľudskej histórii, sa svet svetla postupne vymaňuje zo sveta hmoty a vráti sa do sveta svetla, odkiaľ prišiel. Vojnové konflikty sa podobne popisujú ako mytologický súboj ,,dobra zo zlom“. Bojujúca strana na strane ,,dobra“ je bez viny a bojujúca strana na strane ,,zla“ je priam stelesnením ,,zla“. Je to v podstate mytologický pohľad na svet.
Vojnová propaganda sa snaží vytvoriť určitý ,,obraz nepriateľa“ , čo je vlastne psychologická konštrukcia vhodná na to, aby sa vryla hlboko do podvedomia ľudí. Vytvára sa tzv. binárna opozícia ,,my“ a ,,oni“. ,,My“ sme tí ,,dobrí“ a ,,oni“ sú tí ,,zlí“. Všetko sa to odohráva na úrovni slov a obrazov. Tento obraz dokáže z druhého národa vytvoriť nepriateľa zo dňa na deň. Obraz obávaného nepriateľa, založený na strachu a nenávisti dokáže donútiť, aby matky poslali svojich synov do vojny. Nielen meč dokáže zabíjať, ale predovšetkým je to najskôr slovo a potom je to čin. Sto krát opakovaná lož sa na koniec stane pravdou. Predstava je vždy tou najsilnejšou motiváciou vojaka na bojisku, aby bojoval. V orwelovskom newspeaku to znamená, že mier je vojna, sloboda je otroctvo a nevedomosť je sila…
Propaganda sa nesnaží analyzovať príčiny do hĺbky, prečo vôbec došlo k nejakému vojnovému konfliktu. Či aj bojujúca strana na strane ,,dobra“, tiež nenesie určitú spoluzodpovednosť za súčasný stav. Vždy sa démonizuje skôr tá druhá strana konfliktu. Je to vlastne podvedomá projekcia svojho vlastného nepriznaného tieňa na svojho protivníka. Ideológia vždy mlčí o svojich zločinoch, alebo ich bagatelizuje. Propaganda sa zmôže len na povrchné frázy a heslá.
Ten, kto iba na druhého poukazuje aký je zlý a sám seba vychvaľuje a spomína iba svoje dobré činy, tak klame sám seba. Je to falošná póza morálnej nadradenosti. Lenže tak, ako to platí v medziľudských vzťahov, tak to platí aj v medzinárodných vzťahoch, že nikto nie je bez viny. Ako povedal Ježiš, kto je bez viny nech prvý hodí kameňom…
Je to zavrhnutie reálnejšieho kresťanského pohľadu na svet, že všetci ľudia sú hriešny. Keď uznám, že aj ja môžem chybovať, tak budem aj voči iným ľuďom súcitnejší. Švajčiarsky psychológ Carl Gustav Jung preto raz napísal ,,Už Platón vedel, že pohľad na ohavnosť vytvára ohavnosť vo vnútri duše… Rozhorčenie a volanie po odplate sú namierené proti vrahovi a to tým hlasitejšie, vášnivejšie a zlomyseľnejšie, čím viac splanie iskra zla vo vlastnej duši…“
Nikto preto nemôže sám o sebe povedať, že je bez viny, pretože tento systém determinuje našu podvedomú psychiku takým spôsobom, že niekedy nevieme povedať, ktoré je naše autentické správanie a ktoré je neautentické správanie podmienené systémom.
Je to prejav pýchy, keď si človek o sebe myslí, že len on je dobrý a len druhí tí ľudia sú zlí. Takto sa vytvára fenomén tzv. obetného baránka, ktorý ,,môže“ za všetko zlo na svete. V súkromnom svete sa vytvárajú z ľudí obetní baránkovia a vo svetovom meradle sa môžu vytvárať obetní baránkovia z celých národov. Takto sa človek vyhýba svojej zodpovednosti za svoje konanie, keď sa bojí pozrieť do svojho vlastného vnútra. Len tak môže človek začať sám na sebe pracovať a nie len obviňovať druhých ľudí, keď si bude viac uvedomovať svoje myšlienky a činy. Jedine pokora u človeka prekoná všetku nenávisť a zlobu v sebe, pretože ak si človek myslí, že je lepší ako ten druhý človek, tak nikdy neprebehne celková morálna očista spoločnosti.
Skutočnosť je oveľa zložitejšia, ako sa nám na prvý pohľad môže zdať. Skutočnosť nikdy nie je čiernobiela, ale skôr má odtieň šedej farby. Realita je skôr dialektického a protirečivého charakteru, keď téza a antitéza neexistuje vedľa seba, ale sa prekonávajú v rámci negácie negácie, keď sa protiklad antitézy prekoná na vyššiu úroveň syntézy.
Štyri možné druhy viny človeka
Nemecký existencialistický filozof Karl Jaspers v knihe Otázka viny, ktorú napísal hneď po skončení druhej svetovej vojny, odmietal niečo ako kolektívnu vinu celého nemeckého obyvateľstva (sám bol vylúčený z verejného života a svoju židovskú manželku Gertrudu zachránil pred deportáciou do koncentračného tábora). Každý Nemec bol v tej dobe rôzne zodpovedný za svoje činy v časoch nacizmu. Či už kolaboroval s režimom aktívne, alebo pasívne.
Jaspers preto rozlíšil štyri druhy viny:
- Kriminálna vina nastáva vtedy, keď zločiny sa ukazujú v preukázateľných činoch, ktoré porušujú jednoznačne zákony. Formálnou inštanciou je súd.
- Politická vina je založená na činoch štátnikov určitého štátu. Všetci občania zodpovedajú za to, akú majú vládu. Inštanciou je moc a vôľa víťaza, vo vnútornej politike, tak isto ako v zahraničnej.
- Morálna vina je taká vina, keď sa za činy morálne zodpovedá určitý jedinec a aj za politické a vojenské činy, ktoré vykonáva, aj keď je vydávaný na rozkaz. Inštanciou je každý čin, ktorý podlieha morálnym kritériom a svedomím.
- Metafyzická vina nastáva vtedy, keď existuje solidarita medzi ľuďmi, v dôsledku čoho je každý jedinec zodpovedný za všetko bezprávie a nespravodlivosť vo svojom okolí. Ak človek nevykonal nič preto, aby zamedzil brutalite v jeho okolí a len prihliadal, tak je vinný spôsobom, ktorý sa nedá politický a morálne postihnúť. Človek mal niečo vykonať v prospech dobra, ale nič nevykonal. V tomto prípade je inštanciou človeka Boh, pred ktorým je človek zodpovedný.
Nepomôže prázdne moralizovanie o tom, kto je kto vinný a dávať sa do polohy morálnej nadradenosti. Toto je morálny gýč. Ako tvrdil Karl Jaspers v reakcií na morálne obrodenie nemeckého obyvateľstva po druhej svetovej vojne, očista sa nedeje nejakými vonkajšími činmi, ale predovšetkým je to neustály vnútorný proces v človekovi, keď sa stáva sebou samým. Za svoju očistu každý človek nesie sám svoju zodpovednosť, pred svojím svedomím a nikto to nemôže spraviť za neho, pretože je to vec jeho osobnej slobody a zodpovednosti.
Je nevyhnutná morálna očista spoločnosti, čiže určitá metanioa. Predovšetkým očista prostredníctvom viny, že každý človek má svoju určitú zodpovednosť za súčasný stav spoločnosti. Ego človeka musí ustúpiť a vedieť sa vcítiť do druhých ľudí. Človek sa musí najskôr zahĺbiť do svojho vnútra, aby sa človek lepšie započúval do toho druhého človeka. Vtedy zistíme, že napriek všetkým povrchným rozličnostiam, sme vo svojej hlbšej podstate jednotní a spája nás to, že sme ľudia. Že aj napriek všetkému vnútornému znečisteniu, ktoré sa na povrchu nachádza v našej duši, sa hlboko v nás nachádza čistota bytia…