Pacient ako rukojemník systému

Nachádzame sa v období, kedy agenti zdravotných poisťovní verbujú potenciálnych klientov a s letáčikmi v rukách o údajných výhodách ich presviedčajú, že práve ich inštitútia je tou, ktorá ho spasí v prípade straty zdravia. 

Aká je však realita? Kde končia nastavené normy a kde začína obchod s ľudskou dôstojnosťou? 

Nemusíme si tu spisovať desiatky strán o tom, v akom stave je naše zdravotníctvo - nedostatok personálu, nedostatok zdravotníckeho materiálu/vybavenia, nedostatok lôžok...nehovoriac o tom, že mnohé život zachraňujúce liečivá si pacienti musia v plnom rozsahu hradiť z vlastného vrecka a často aj samotnú zdravotnú starostlivosť. 

Časť verejnosti je názoru, že za tento zúfalý stav môže vláda. Iní majú za to, že zodpovední sú riaditelia nemocníc, ďalší kladú vinu na primárov a prednostov oddelení či samotných lekárov. A zdravotné poisťovne na to z diaľky hľadia a "podávajú ruku" subjektom, ktoré ich držia nad vodou. Politici hádžu vinu jeden na druhého, no skutočné priznanie pochybení sa nedočkáme. 

Ako však sladké reči o tom, že každý život má cenu, fungujú v praxi? Kedy si pacientom hodným maximálnej snahy o tvoju záchranu, kedy prežiješ, kedy si zabezpečíš úhradu nákladov? Je to jednoduché. Ideálne, ak si mladý, sympatický alebo nič z toho no máš slušné komunikačné zručnosti, vďaka ktorým presvedčíš kompetentných, aby ti pomohli. Alebo, ak máš kontakty. 
No ak  si v tejto krajine povedzme obyčajný senior a je jedno akého si pohlavia, národnosti, etnika...skrátka, ak si senior a staneš sa pacientom súcim pre hospitalizáciu, rátaj buď s pohŕdaním, bezohľadnosťou alebo súcitným odmietnutím pre nedostatok lôžok či vybavenia.

Často to však nie je (len) o správaní lekárov. Väčšina lekárov skutočne vníma svoju prácu ako poslanie, no vo vybavení a možnostiach nemocníc, kde pracujú, nie je možnosť pomoci na margo daného zdravotného problému a tak sa pravidelne stáva, že pacient s viacerými vážnymi diagnózami má jeden chorý orgán alebo systém riešený povedzme v nemocnici v Bratislave, ďalší v Banskej Bystrici, pre riešenie iných ho pošlú do Martina...a takto chorý a slabý pacient prejde polovicu republiky, kým sa mu dostane ako-taká pomoc. 

Nie lekári, ale systém samotný a nenažranosť poisťovní tento zdravotnícky Armagedon spôsobili. 

Náš systém nemá v prioritnom záujme dbať na ZŤP seniorov či seniorov v akútnom štádiu ochorenia, seniorov na hrane života a smrti. 
Na urgentných príjimoch fungujú triáže, kde neurológ rozhodne o tom, či budeš s chirurgickým problémom čakať na ošetrenie päť minút alebo tri hodiny, prípadne urológ rozhodne o tom, či s kardiologickým problémom vyčkáš minútku alebo hodinu. Lebo také prišli pravidlá, normy.  A takto sa systém správa rovnako k Slovákom, Čechom, voči bielym, čiernym, rómom a i.

V posledných týždňoch sme svedkami  toho, ako sa tak stavia i voči nevinným Ukrajincom utekajúcimi pred hrôzami vojny. V novembri 2022 médiá informovali o 20-ročnej žene z Ukrajiny, Anne Siedykh, ktorú Trnavská nemocnica neošetrila s tým, že ju lekár poslal tam, odkiaľ prišla. Tejto mladej žene sa následne ozvali ďalší utečenci z Ukrajiny s dočasným pobytom na Slovensku, ktorí sa dočkali rovnakého bezcitného prístupu. A tieto prípady zahraničných spoluobčanov a utečencov tu kladiem práve z dôvodu, aby sme sa vyhli bezduchým hláškam typu : ,,O Ukrajincov a Sýrčanov sa starajú a našim kto čo dá? " Nedá, drahý priateľ. Veruže nedá.

Systém toto nastavil voči každému v tejto krajine bez ohľadu na vek, pohlavie, etnikum...nehľadiac na to, či ide o človeka bez prostriedkov a domova alebo si daný pacient už svoje odpracoval, odviedol do daňového systému.

No nerobia to len lekári a je dôležité prízvukovať, že väčšina lekárov má hodnotový rebríček nastavený vysoko a robia možné-nemožné, aby pomohli. A práve tí lekári a tie nemocnice, ktorí a ktoré pomôcť chcú, žiaľ často nemajú na výber. Pracujú v polorozpadnutých nemocniciach, o potrebné vybavenie a prístroje musia štát doslova žobrať. Lôžok je nedostatok a buď sa uspokojíš s malou spádovou nemocnicou bez potrebného vybavenia, alebo si vybav inú. 

Všetky vlády, ktoré republika mala rozkradli aj poslednú splachovaciu toaletu v nemocniciach, do ambulancie sa už nedostaneš ak si to nezaplatíš a ak si senior alebo máš seniora blízkeho, rovno môžeš chystať pohreb, ani sa nemusíš unúvať baliť veci na hospitalizáciu. Čo má robiť senior, ich rodiny? Ak nezoženie zdravotnú starostlivosť, zomrie! 
A čo povie štát? - Je tam toho, jeden starec hore dole. 

Pokašľalo si to, Slovensko, pokašľalo si to, milé naše zdravotníctvo. 

Nie som a nikdy som nebola profilom vykvetinkovaná hejterka, ktorá hádže vinu na systém, ministrov a politikov...pretože mnoho týchto ľudí hádže na to všetko vinu len z osobnej nenávisti k demokracii ako takej. Potrebujú štít pre svoju frustráciu. 

Ak máme apelovať na férovosť a čestnosť, nemôžeme ukazovať prstom len preto, že nám zdraželi potraviny, tak prečo sa neposťažovať na všetko? Zdravotníctvo a skorumpovanosť zdravotných poisťovní je však téma, ktorej sa musíme venovať nie ako občania nesúhlasiaci so systémom, ale ako pacienti, ktorí raz budú potrebovať zdravotnú starostlivosť alebo ju budú potrebovať či potrebujú ich blízki.

No vtedy už môže byť neskoro lámať ľady. 

Hovorme o tom a pomôžme jednotlivým nemocniciam a poisťovniam vyplávať z týchto splašiek korupcie a arogantnosti, pretože v opačnom prípade si naša nevšímavosť vyžiada najvyššiu cenu - ľudský život. 

Žijeme v demokratickej spoločnosti, v krajine, ktorá si ctí a rešpektuje slobodné, demokratické princípy.  No sú jednotlivci a inštitúcie, ktoré si túto slobodu vylaďujú podľa seba a doplácajú na to nevinní a áno, vtedy je nutné povedať, že to niekto pokašľal a musí za to niesť zodpovednosť.