Kto vypálil Moskvu?

Pred 210 rokmi francúzska armáda na čele s Napoleonom Bonapartem dobila Moskvu. Plody víťazstva však nedokázala využiť. Už v prvú noc mesto zachvátili požiare. Potom expandovali natoľko, že Francúzi boli nútení urýchlenej evakuácie. Pritom takmer stratili svojho cisára, ktorý ledva vyviazol s pod plameňov.

Čo to bolo?

Opisy požiaru, ktoré zanechali súčasníci, sú úžasné. Najprv vznikli ojedinelé lokálne  ohniska, ktoré nárazy vetra rozfúkli po okolí. Potom sa plamene spojili do jedného obrovského ohnivého tornáda, ktoré sa rútilo ulicami mesta. V noci bolo svetlo ako počas slnečného dňa.

Svedkovia vtedy videli ohnivý vír - stĺp plameňa, dosahujúci výšku päť kilometrov, pohybujúci sa rýchlosťou hurikánu. Takýto naozaj môže vypuknúť dôsledkom rozsiahleho požiaru za určitých atmosférických podmienok. Teplota v ňom vystúpi na 1000 stupňov a všetko, čo je nablízku, nasaje a spáli. Tento zriedkavý prírodný jav vtedy ešte nebol skúmaný a vyzeral ako trest nebeský v biblickom meradle.

Katastrofálne dôsledky

Požiar do slova zničil bývalú Moskvu. Prišla o 70 percent všetkých budov. Čiastočne vyhorel aj Kremeľ. Univerzita s jej bezcenným archívom a knižnicou, a aj polovica chrámov bola spálená. Obnova mesta trvala dvadsať rokov.

Uznávaný vojenský teoretik Carl von Clausewitz, ktorý vtedy slúžil v ruskej armáde a bol svedkom udalostí, „v čerstvých stopách“ odhadol počet obetí požiaru na 26 tis. ľudí („Der russische Feldzug von 1812“).

Je známe, že pred dobitím Moskvy Napoleonom odtiaľ utiekla drvivá väčšina obyvateľov – z 270 tis. tam zostalo približne len 6 tis. Okrem toho Rusi tam nechali „na milosť a nemilosť víťazom“ do 15 tis. svojich zranených a chorých vojakov. Niektoré zdroje tvrdia, že asi 8 tis. z nich prišlo o život v ohni. Ak sa Clausewitz neprepočítal, ostatné obete boli francúzski vojaci.

Keď sa ruské jednotky vrátili do Moskvy, boli doslova nútené kráčať po spálených telách, ležiacich na uliciach. Po vojne obyvateľstvo Moskvy kleslo viac ako na 50 tis. ľudí (to však nielen kvôli požiaru).

Táto udalosť mala aj geopolitické dôsledky – urobila osudový vplyv na Bonaparteho. Spolu s plodmi víťazstva stratil istotu a vieru vo svoju šťastnú hviezdu. Jeho cesta z Moskvy viedla rovno do Waterloo.

Kto je vinník?

Doteraz vznikajú zvláštne koncepty, vysvetľujúce túto kalamitu. Okrem čisto mystických, medzi nimi sú aj hypotézy o páde asteroidu alebo o... jadrovom výbuchu. Podľa niektorých zdrojov, tí, kto boli v blízkosti požiaru, potom rýchlo oplešateli a mali zdravotné problémy, pripomínajúce chorobu z ožiarenia...

Hneď po udalosti sa hnev Rusov nacielil na Francúzov, ktorí vraj vedome zničili Moskvu. Boli zverejnené svedectvá toho, ako Napoleonovi vojaci podpaľovali domy a dokonca do nich aj strieľali z kanónov.

Avšak vieme z dejín, že Napoleonova armáda dobila stovky miest, ale nikde inde sa tak nesprávala. Idea vyhladzovacej vojny v tom čase ešte nebola populárna. V Moskve Francúzi bojovali proti podpaľačom a zastrelili asi 400 podozrivých z tohto zločinu. Veľmi realisticky to opísal Lev Tolstoj v románe „Vojna a mier“.

Je známe, že Rusi pred odchodom z Moskvy prepustili z väzenia všetkých odsúdených, ktorí sa ihneď vrhli na vykrádanie domov, zanechaných obyvateľmi – a určite neboli opatrní s ohňom. Samozrejme aj francúzski vojaci sa podieľali na lúpežiach. Okrem toho stavali vatry pre teplo a varenie jedla. Zdrojov ohňa bolo viac než dosť. Verzia o náhodnom vzniku požiaru vyzerá byť dosť presvedčivá. Ale nie je jediná.

Ruský Herostratus?

Staroveký grécky pastier Herostratus v IУ. st. pred Kristom vypálil chrám Artemidy v meste Efez len aby sa preslávil. Tiež sa v Rusku objavil podobný činiteľ? Podozrenia padajú na vtedajšieho moskovského guvernéra Fedora Rostopčina, ktorý sám podpálil vlastný palác, aby sa nedostal k nepriateľom.

Údajne sa tým neobmedzil – vraj naplánoval a zorganizoval podpaľačské operácie po celom meste. Zachovali sa dokumenty, nepriamo to potvrdzujúce. Určite sa v tom nejako zúčastnil. No... ako iniciátor alebo len ako performer?

Rostopčin bol veľmi extravagantnou osobou. Niektorí súčasníci ho považovali za podivína, iní – za mentálne postihnutého. Ale musel by byť úplné bezhlavý, keby sa v podmienkach absolútnej monarchie samostatne, bez dovolenia cára, rozhodol vypáliť najväčšie mesto krajiny.

O niečo neskôr cisár Alexander I prakticky priznal svoju spoluúčasť, keď chcel odmeniť guvernéra za jeho čin, v dôsledku ktorého Napoleon opustil Moskvu. Rostopčin ocenenie odmietol a vždy opakoval, že nebol autorom tohto hrozného diania. Herostratová sláva ho zrejme nelákala.   

Máme právo predpokladať, že cár bol nielen v obraze, ale možno aj sám nariadil guvernérovi aby vypálil mesto. Malo to za následok tisíce obetí, a státisíce ďalších Moskovčanov prišli o strechu nad hlavou tesné pred zimou. Nie je prekvapujúce, že Rostopčin nechcel za to niesť morálnu zodpovednosť - ale neodvážil sa ukázať na skutočného autora tohto zločinného nápadu.

Poučenie z dejepisu

V ruskej a sovietskej literatúre sa interpretácia moskovského požiaru z roku 1812 menila v závislosti od medzinárodnej situácie. Kým Rusko malo dobré vzťahy so Západom, prevládali verzie náhody alebo osobnej viny Rostopčina. Keď sa vzťahy zhoršovali, zo všetkého obviňovali Francúzov.

Počas prvej, pre ZSSR neúspešnej fázy vojny proti nacistickému Nemecku, sovietske vedenie implementovalo taktiku „spálenej zeme“, aby nepriatelia nedostali nič po odstúpení „červenej“ armády. V dôsledku toho trpeli nielen okupanti, ale aj vlastní krajania. Vtedy propaganda hodnotila vypálenie Moskvy v roku 1812 ako patriotický akt, a tých, ktorí to uskutočnili – ako skutočných vlastencov a hrdinov.

V nových časoch len niektorí ruskí historici a prozápadne orientovaní politici odsúdili túto „skýtsku“ taktiku. No najrozšírenejší je tam postoj, že vo vtedajších okolnostiach bola prípustná až nevyhnutná.

Viacerí Rusi úprimne veria, že existuje niečo dôležitejšie, ako ľudský blahobyt a dokonca aj život. Preto myšlienka na početné obete, najmä vlastné, ich zvyčajne nezastavuje. Historické skúsenosti nevzbudzujú optimizmus ohľadom možných krokov ruského vedenia v extrémnych podmienkach.

Niekedy sa hovorí, že dejiny nikdy nikoho ničomu nenaučili. Ale nie pre to, že sú zlým učiteľom – ale len pre to, že sme zlý žiaci. Minulosť nás vie upozorniť, ale obyčajne ju nepočúvame, preto opakujeme rovnaké chyby, ako naši predkovia. Daj Bože, aby tentoraz bolo všetko inak.