Stephen Leacock - Psíček Weejee. Letná idyla.

Sedeli sme na verande letnej chaty.
„Ako je tu krásne,“ povedal som mojim hostiteľom, „a ako príjemne.“
Presne v tej chvíli mi ich miláčik, psík Weejee odhryzol kus z mojich dlhých bielych tenisových nohavíc.
„Weejee!!!“ dôrazne zakričala domáca pani. „Zlý pes! Pán Weejee! Čo si to dovoľujete! Zlý pes!“
„Dúfam, že vám neublížil,“ povedal domáci.
„Niee, to nič nie je,“ veselo som odpovedal. „Sotva ma škrabol.“
„Viete, nemyslím, že by za tým niečo bolo. Nechcel urobiť nič zlé.“ povedala pani Sopley.
„Nie, som si istý, že to nebolo v zlom.“ odpovedal som.
Ako som tak hovoril, Wejee sa ku mne zas približoval.
„Wejee!!!“ zakričala moja hostiteľka, „škaredý psík! Zlý!“
„Na našom psovi je zvláštne,“ povedal Sopley, „ako pozná ľudí. Je to akýsi inštinkt. Hneď vedel, že ste cudzí, --- napríklad včera, keď prišiel mäsiar, v tej svojej káre mal nového šoféra a Weejee to okamžite vedel, --schmatol tomu chlapovi okamžite nohu, --- a nepustil ju. Musel som na toho človeka skríknuť, inak by Weejeemu mohol ublížiť.“
A tej chvíli sa Wejee zahryzol do nohavíc na druhej nohe. Bolo počuť krátke gr-r-r a mierne zašklbanie.
„Weejee! Weejee!“ zvolala pani Sopley, „Ako sa opovažuješ. Si zlý pes!! Choď a ľahni. Je mi to tak ľúto. Myslím, viete, asi je to tými nohavicami. Z nejakého dôvodu Weejee jednoducho nenávidí biele nohavice. Dúfam, že ich neroztrhal.“
„Ale nie“, povedal som, „je to jemná trhlinka.“
„Tu, Weejee, Weejee,“ povedal Sopley a ustarostene sa psa snažil rozptýliť tak, že zdvihol malú paličku, „chytaj, dones!“ a urobil niekoľko pohybov, akoby kúsok dreva chcel hodiť do jazera.
„Nehádž to príliš ďaleko, Charles", povedala jeho manželka. „Nepláva veľmi dobre,“ a potom sa otočila ku mne a pokračovala, „stále sa bojím, že by mu mohol dôjsť dych. Minulý týždeň sa skoro utopil. Pán Van Toy si šiel zaplávať a mal tmavomodré plavky (tmavomodrá asi nášho Weejee rozrušuje) a Weejee sa za ním vrhol do vody. Samozrejme, že nechcel urobiť nič zlé, veď viete, boli to iba plavky, čo ho rozhnevali - on má pána Van Toya rád - a potom sme sa na minútku dosť zľakli. Ak by pán Van Toy nepriniesol Weejee k nám domov, možno by sa chudák psík aj utopil.“
„Fíha...“ povedal som hlasom, ktorý mal vyjadriť moje zdesenie.
„Ja tú palicu hodím, Charles,“ pokračovala pani Sopley. „Teraz, Weejee, pozri Weejee --tu, dobrý psík, - pozri tu (niekedy Weejee jednoducho neurobí to, čo od neho chcú), tu, Weejee, aha, dobrý pes!“
Weejee sa s chvostom medzi nohami ku mne zase približoval.
„Počkaj,“ povedal Sopley prísnym tónom, „nech ho dám do vody.“
„Opatrne, Charles,“ povedala jeho žena.
Sopley vzal Weejee za obojok a doviedol ho na okraj jazera - voda tam bola hlboká asi pätnásť centimetrov - a hodil ho do vody - asi takou silou, ako keď namočíte pero do atrametu, alebo štetec do laku."
„To stačí, to by už stačilo, Charles,“ vykríkla pani Sopley. „Myslím, že by nemal plávať. Voda je večer stále trochu studená. Dobrý pes, dobrý psíček, dobrý Weejee.“
Medzitým "dobrý Weejee" vyliezol z vody a znovu sa ku mne približoval.
„Ide priamo k vám,“ povedala domáca pani, „myslím, že si vás obľúbil.“
Presne tak.
Aby to dokázal, Weejee sa otriasol akoby ste otriasali mop.
„Och, prepáčte,“ povedala pani Sopley. „Je mi to ľúto. Teraz vás zamočil. Weejee, ľahni, dolu, pane, dobrý pes, zlý pes, ľahni!“
„To je v poriadku,“ povedal som, „mám ešte iný biely oblek.“
„Ale musíte byť celý premočený,“ povedala pani Sopley, „možno by sme mohli ísť dnu. Už je dosť neskoro, nemyslíte?“ Potom manželovi povedala, „Nemyslím, že by Weejee mal sedieť vonku, keď je takýto vlhký.“
Tak sme išli dnu.
„Myslím, že tu máte všetko, čo potrebujete,“ povedal Sopley, keď mi ukazoval izbu, „a iba tak mimochodom, nevadilo by vám, ak by k vám Weejee prišiel v noci do izby. Môže pobehovať po dome a často spí na tejto posteli.“
„V poriadku,“ povedal som veselo, „ja sa už o neho postarám.“
V noci Weejee prišiel.
Bola hlboká noc, dokonca aj jazero a stromy spali, vzal som Weejee von a -- vynecháme detaily.
Sopleyovci sa stále čudujú, kam Weejee odišiel a čakajú, kedy sa vráti, lebo je predsa taký múdry a určite by našiel cestu domov.
Ale odtiaľ, kam Weejee odišiel, už cestu späť nenájde.

Ďalšie poviedky Stephena Leacocka nájdete vo výbere Moja finančná kariéra.

Občianske združenie Zabudnuté knihy

www.zabudnuteknihy.eu