Ten skazený západ

„Kamarát, tebe nechýba socializmus, ale mladosť.“

Za svet neviem prísť na to, kde a od koho som túto myšlienku čítala, ale vystihuje celú podstatu toho, o čom chcem dnes písať. Mnohí z tých, čo vyrástli v 90-rokoch tiež často hovoria o tom, aké to bolo bez mobilov, ako si lepili plagáty z časopisov na steny, prvé diskety v počítačoch, hry od Nintenda, frajeri, čo napaľovali cédečká za 100 korún (potom už len 20),  klubovne v pivniciach… A zatiaľ čo si oni užívali bezstarostnú mladosť sa vo veľkom privatizovalo. Rozkrádal a predával štátny majetok, z eštebákov sa stávali vzorní kresťania a kúzelníci v prezliekaní kabátov, riešil sa únos prezidentovho syna, hulvátstvo najvyšších činiteľov, fotky Mečiara vo vitrínke namiesto svätých obrázkov, či „zlaté časy“ mafiánov, atď… Keď som neskôr čítala akým spôsobom likvidovali svojich oponentov (strieľanie cez okno nemocnice, zabalenie mŕtvoly do koberca alebo hlava na aute na sídlisku), tak by som si mala ťukať prstom o čelo a pýtať sa tých ľudí, že o akej dobe to hovoria? A či to žili tu? Aj mne bolo dobre. Vyrastala som v klasickej panelákovej rodine a neviem, že či moji rodičia riešili mafiánov, ktorí sa hlušili na druhom konci republiky. Ale Bratislavčania – tí asi dobre nespávali.

Nejaký čas som strávila cestovaním po krajinách Európy. Západnej. Nikde nie dlho a všade iba trochu, ale vždy lepšie ako na ne pozerať len cez google maps. A viete na čo som prišla? Že tam žijú ľudia. Áno. Obyčajní, namyslení, skromní, bohatí aj chudobní, že tiež pracujú, dokonca vlastnia autá, bavia sa, aj tam sa trápia „zázračnými“ diétami, priberaním, niektorí aj športujú, iní zas premárnili životné príležitosti a pod. Podobné životy ako u nás. Sklamaní politikou, ale tiež aj takí, ktorí ešte nezlomili palicu a majú vízie. Títo ľudia ma veľa naučili. Aj okradli. Aj pomohli. Neviem či aj oni pozerajú na zvyšok sveta jedným okom, že či majú pocit, že u nich je všetko dokonalé a všade inde je skazenosť a zlo. Niektorí nevedia, že existuje Slovensko. Majú svoje problémy. Tak isto ako keď aj my mávneme rukou pri otázke o zvyšku sveta: „ A čo ma je po nich, ja sa starám o seba.“ Človek nemá byť manipulovateľný a naletieť všetkému. Áno. Veď nás to učia. Kritické myslenie. Argumentácia. Dôveruj, ale preveruj. Čo ma však irituje je démonizovanie západu a predstava, že je to nejaké beštium ako na stredovekej freske, normálne že leviatan, ktorý nás vedie do záhuby sveta!

Čo to má s augustom 20./21. 1968? No ale úplne všetko. Predsa ten skazený západ prijal našich občanov, keď emigrovali z tejto krajiny plnej vody, mlieka a medu, všetkého čo chcete čo sme tu teda podľa niektorých mali. Čo by bolo super keby bolo pre všetkých. Tak ako to mali komunisti v motte. Ten skazený západ poskytol útočisko, prácu a domov našim občanom, keď utekali z tejto krajiny blaha. Tak sa tu žilo dobre, že počas vpádu vojsk boli aj obete. Tu sa žilo tak dobre, že namiesto vítania, vlajočiek a ženských sĺz radosti sa urobila demonštrácia na Námestí SNP, a vojaci začali strieľať. Tu sa žilo tak dobre, vlastne nie, tak úžasne, že v Poprade obyvatelia postavili zátarasy, aby zastavili postup tankov, že vo Zvolene zahynul robotník, ktorý si kľakol pred tanky na cestu, a že keď ich v Detve, „vypískali“ miestni tak, že hádzali po nich kamene, tak vojaci spustili streľbu (pozri.: /https://www.21august1968.sk/sk/obete/ ).

Podsúvanie toho, že zo západu k nám preniká všetko zlé a nemorálne sa tiahne touto krajinou od nepamäti, a nie sú to len krvilačné mandolínky v našich zemiakoch. Ja sa len pýtam, že či to tu prišli vojská zo západných krajín alebo akých v tom 1968? Štatistiky ukazujú, že v rokoch 1948-1989 emigrovalo z Československa tisíce ľudí. Z toho najväčšia vlna bola práve v období vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Bolo mi tiež povedané, že už menej alebo ak vôbec sa nehovorí o tom koľko cudzincov sa prisťahovalo k nám. Akú reklamu robili o živote tuná naši komunisti inde. Veď pred hranicami namiesto ostnatých drôtov a psov mal stáť nejaký billboard, v schránkach domovov iných krajín pozvánky na bývanie do Československa. Veď sa k nám mali zovšadiaľ hrnúť a užívať si to s nami. Ale nie. Našim bolo málo, nie je im nič dobré, to oni išli preč.

A namiesto týchto plagátov šťastia máme pomníky a pamätníky obetiam železnej opony. Ľuďom, ktorých od slobody delila rieka Morava. Keď som nedávno stála s neterou pod Devínom a ukazovala jej tie miesta, postavili sme sa priamo k rieke a tak mi napadlo, že pred 33 rokmi by ma za toto ešte zastrelili. Že ja si napíšem svoj názor, prečítam zopár hejtov a zavriem notebook. Ale mladí ľudia ako Ján Palach, Michal Lefčík, Ján Zajac a ďalší túto možnosť nemali. Nemali kde prezentovať svoj postoj, pretože im to nebolo umožnené, pretože cenzúra. Tak sa upálili. Aby ostatných prestali zaujímať len chlieb a hry. Že nie sme len to, čo jeme.

Tá sloboda u nás mala ostatné drôty, výstražné nápisy, do zahraničia sa chodilo na cestovné doložky, s povolením a tiež colnou kontrolou nákupov. A vlastne sa tu žilo tak dobre, že namiesto počúvania skazenej západnej hudby sa robili jej covery. Ten pocit, keď staršie ročníky na rodinnej oslave spievajú staré „české“ hity. Už sa neoplatí púšťať ani originál. Vždy ma však fascinoval bojkot obyčajných ľudí, underground, disent. No ale teda…  Veď niekto hovoril, že to bola jedna vychovaná a slušná generácia. Koľko sa eštebáci narobili s odpočúvaním, vypočúvaním, bitkami, koľko to dá práce zariadiť stratu zamestnania alebo nemožnosť štúdia, vymýšľať krycie mená v osobnej zložke pri sledovaní. A oni takto. Nevďačníci.

Na svete nie si len ty a tvoje spomienky. Sú aj moje. A tiež nielen moje. Nedá sa odosobniť z vlastného sveta, je to súčasťou osobnosti. Môj svet však nie je obrazom celej spoločnosti.  Ale vyjsť zo svojej ulity a prijať fakt, že sa tu diali takéto veci, hoci niekomu bolo dobre, si vyžaduje trochu viac empatie, poznania a ľudskosti.

Chcem dnes poďakovať západu. Za ten 68 rok, za celé 20.storočie, keď ešte počas Rakúsko-Uhorska naši občania utekali na lodiach na západ za prácou. Som vďačná západu za jeho hodnoty a demokraciu. Nikdy ňou nebudem pohŕdať, hoci samozrejme súhlasím s tým, že sa tu žiadna utópia po 89 nedeje. Už by sme však mali prestať živiť v sebe tieto predstavy o superhrdinoch, ktorým ide len o dobro občanov a supermiestach, kde padajú pečené holuby do huby. Verím však, že sa rok 1968 už nikdy nezopakuje. A dobre viem, že tanky, ktoré zobudili obyvateľov v tú noc neboli zo západu.