Mám za sebou sedemročný vzťah, zásnuby a po nich šesť rokov single života. Namiesto svadby totiž prišiel rozchod. Neviem, nejako sme sa vážnosti manželstva zľakli. Vždy sme boli taká uletená dvojica, ktorá si život vedela užívať, a asi sme dostali strach, že ak si povieme áno, toto všetko sa skončí. A už budeme len zarábať na hypotéku a plodiť deti. Skúsili sme teda cúvnuť a odložiť svadbu na neurčito, ale bola to blbosť. Život človek nezastaví. Logicky sme potrebovali kráčať dopredu, ale v našom prípade nebolo kam, keďže na manželstvo sme sa necítili. A tak sme si dali slobodu. Verila som, že je to to, čo potrebujeme – ešte aspoň chvíľu rozprestrieť krídla a len tak voľne letieť. Mala som predsa stále pred tridsiatkou… Lenže, keď som sa okolo seba rozhliadla, zistila som, že som sama. Nielen bez partnera, ale aj bez kamarátov. Namiesto pozvánok na žúry mi totiž začali chodiť svadobné oznámenia, a aj kamošky, s ktorými sme doteraz spriadali plány na bláznivé dámske jazdy, začali postupne plánovať skôr rodičovstvo. Rozišla som sa s frajerom, aby som sa k tomuto všetkému mohla vrátiť, a zrazu som zistila, že nebolo kam. Ono to na mňa totiž nečakalo…
Mám risknúť známosť na jednu noc?
Zostala som single, ale neužila som si to ani zďaleka tak, ako som si myslela. Navyše, po šiestich rokoch o to vôbec nestojím. Neviem, či mi začali tikať biologické hodiny, alebo som jednoducho dostala strach, že mi pribúdajú roky a na rozdiel od kamarátov, dokonca aj svojho ex, nemám vzťah ani rodinu. Skrátka, niečo, čo by dávalo môjmu životu zmysel. Priznávam, že mi samota už asi lezie na mozog. Aj keď sa snažím nepôsobiť ako zúfalec, asi ním som. Dookola sa vraciam k rozchodu s expriateľom a predstavujem si, kde sme dnes už mohli byť… Pred očami mám obraz, ako sa držíme za ruky a pred nami skáču dve naše deti. Aká je však pravdepodobnosť, že by sa to skončilo takto krásne, keď som sa vtedy na to vôbec, ale vôbec necítila? Možno by sme boli skôr rozvedení zlí rodičia… Napriek tomu ma doslova máta, že nemám, čo som mohla mať. Čakám na lásku, túžim po vzťahu, ale ono to už neprichádza tak automaticky, ako keď sme sa dali dokopy s bývalým. Muži okolo mňa sú buď zadaní, alebo nepoužiteľní. Alebo, a to najčastejšie, majú záujem maximálne o známosť na jednu či pár nocí. Mám to risknúť, či sa z toho náhodou predsa len nevyvinie niečo viac? Alebo si to začať s prvým, ktorý prejaví záujem a nemať žiadne vlastné požiadavky? Mám vôbec šancu rozhodnúť sa tlačená zúfalstvom zo samoty ešte správne?
Nie je to konečná
Dnes chce Natália to, čo pred pár rokmi odmietla. Dokonca tak veľmi, že je jej takmer jedno, ako sa k tomu dostane. Je to však podľa odborníčky PhDr. Evy Krkoškovej správna cesta?
Natáliina bilancia, založená na hodnotení minulých rozhodnutí, vyznieva subjektívne neradostne. Zaťažuje ju porovnávanie svojej situácie s posunom kamarátok a známych. Vyvíja na seba tlak, chce dobehnúť „zameškané“.V čase rozchodu s expriateľom sa totiž dostala do myšlienkovej pasce. Postavila do opozície manželstvo a voľný, zábavný život. Čierno-biele videnie jej zablokovalo možnosť spojiť tieto cesty. Prospeje jej úprimná analýza súčasnej situácie a prijatie skutočnosti ako východiskového bodu. Nie je to konečná. Určite nájde veľa priaznivých a prospešných momentov. V prvom rade sa musí prestať porovnávať s okolím a uvedomiť si, že jej životná cesta je originál. Človek nachádza šťastie v autentickom žití, v prijatí reality. Úvahy typu „keby“ vedú často do depresie, pesimizmu. Udržiavajú nás v jednom bode a bránia osobnostnému rastu.