Rád cestujem vlakom. Môžem sa pri tom zoznámiť s novými ľuďmi a niekedy sa dokonca stane, že nie sú sfetovaní, schizofrenici alebo mormoni. Alebo vlaková hliadka ĽSNS. Ozaj, čo je vlastne s nimi? No aj teda napriek tomu, že už naše vlaky nestrážia hrdinovia s prázdnymi holými hlavami, som sa vybral jedno pekné piatočné popoludnie vlakom zo Žiliny do Vrútok. Skôr, ako som sa usadil, som ešte zašiel na záchod, lebo som si dal dva pifsony, ktoré sa pýtali von. A zas nie som prasa, aby som čúral na schody.
Deurinácia dopadla úspešne, prostata mi zatiaľ nerobí problémy a už mi ostávalo iba nájsť si nejaké dobré miesto na sedenie, vytiahnuť kindľu a vydržať 20 minút cesty. Teda to som si aspoň myslel. Keď som vstúpil do vozňa, uvidel som nejakú ženu, ako leží na zemi a trasie sa. Ale ja som bol kľudný. Vlakvedúca bola prítomná, ostatní cestujúci vyzerali, že to majú pod kontrolou, takže mi ostávalo len pozerať sa a nezavadzať.
Konieckoncov, vždy keď čítam o akomkoľvek incidente na verejnom mieste, tak 90 % komentujúcich presne vie, čo sa malo spraviť. Lenže trvalo mi asi polminútu, aby som si uvedomil, že ako obvykle je zas vlak plný tých 10 %, ktorí zamrzli a netušia, čo majú robiť. A sprievodkyňa ani nevolala záchranku, ale len rušňovodičovi, aby ostal na stanici. Nebol to úplne zlý nápad, predsa len sa záchranári dostanú ľahšie do vlaku stojaceho na peróne, než keby mal byť niekde uprostred poľa. Ale zrazu som nadobudol dojem, že pani proste len všetci sledujeme a nikto nič poriadne nerobí.
Slováci sú národ predurčený k tomu, aby vždy nasledoval toho najväčšieho kokota a keďže zrejme nebol nik lepší k dispozícii, rozhodol som sa, že dnes budem vodcom ja. Kedysi dávno som si čítal, že obvykle stačí jeden človek, ktorý priloží ruku k dielu a ostatní sa tiež rozhýbu. Takže som sa vybral k dotyčnej, aj keď som ani poriadne nevedel, čo spraviť. Jednoducho som dúfal, že proste budem niečo robiť a prinajlepšom ma niekto odsotí so slovami: „Čo robíš, ty debil? Veď ju zabiješ!“
Našťastie, nedávno som čítal článok o bájnych 33 hodinových kurzoch prvej pomoci, ale zas iné je čítať a iné je zažiť to naozaj. Bol som v takom strese, že som si spomenul len na to, že sa nemá obeti nič pchať medzi zuby. A teda ešte, že epileptici majú počas záchvatu nadľudskú silu. Aj keď je možné, že som si ich pomýlil s matkami, ktoré vidia svoje dieťatko zavalené autom. Niežeby nebolo dobré vedieť, čo nerobiť, ale hádajte, čo by som vedel ešte radšej. Áno, navariť rovnako dobré pirohy ako moja starká. A teda ešte aj čo vlastne robiť.
Neostávalo nič iné, len improvizovať. Prvé, čo som urobil bolo, že som sa opýtal, či už niekto volal záchranku. Nejaká dievčina odvetila, že áno. Druhé, čo som urobil, bolo, že som zistil, či pani dýcha. Ako tretie som skúsil, či má pulz, aj keď to som skúsil iba zo zvedavosti, lebo to je tiež jedna z vecí, o ktorých som čítal, že nemajú zmysel.
Keďže pani dýchala a ležala na boku, tak som usúdil, že asi nemá zmysel dávať ju do stabilizovanej polohy alebo jej spraviť masáž srdca. Tak som čakal, či niekto z tiesňovej linky nedá nejaké ďalšie pokyny. Bohužiaľ tam paralelne telefonovala sprievodkyňa aj tá dievčina, takže ako hovorili obe naraz, zle som rozumel, či hovoria niečo mne, alebo operátorom.
Postupne z operátorov vypadlo, že pani treba niečím podložiť hlavu, zakloniť ju a hlavne zložiť jeden telefón, lebo blokujeme linku. Takže ja som sa venoval hlave. Najskôr som ju chcel podložiť svojou pánskou taškou, tak som z nej vybral dózu, ktorá mi tam ostala od obeda. Potom ale niekto povedal, že bude lepšie podložiť jej hlavu mikinou. Medzitým niekto prehrabal panej kabelku a nadiktoval operátorovi, aké lieky berie.
Pani sa chvíľami triasla viac, chvíľami menej. Nakoniec som sa vybral von z vozňa navigovať záchranárov, aby zbytočne neblúdili po stanici. Keď sme sa vrátili do vlaku. Pani už bola pri vedomí, hoci vyzerala mierne dezorientovane. Záchranári ju vzali do nemocnice na neurológiu a my sme mohli pokračovať v ceste.
Čo k tomu povedať? Celé to trvalo asi 10 minút, ale subjektívne sa mi to zdalo oveľa dlhšie. Celý čas som si hovoril, že ak by sa jej malo niečo stať, radšej nech to bude preto, lebo som niečo skúsil spraviť a nevyšlo, než preto, lebo som neurobil vôbec nič. Spätne si myslím, že som zas až tak moc nespravil, ale ako sa hovorí, aj snaha sa cení. Asi je fakt naozaj dobré nacvičiť si tieto situácie na nejakom kurze, aj keď ani tam určite nepripravia človeka na všetky eventuality. Napríklad na to, aby si dával pozor na dózy, pretože keď som sa vrátil do vlaku, moja dóza záhadne zmizla. Ale ako cena útechy tam aspoň ostala tá mikina, ktorou sme jej podložili hlavu.
