Založ si blog

Utopisti diagnostikovali choroby civilizácie, z ktorých mnohé dodnes neboli vyliečené (ukážka z knihy Utopisti)

Martina, šťastná čitateľka knihy o knihe napíssla: Úplne úžasná kniha, studnica múdrosti, prehľad z histórie, filozofie, politiky… doporučujem!

Ukážka z tretej, esejistickej časti knihy Utopisti / kniha sa dá stále objednať online aj v kníhkupectvách

ŽIJEME V DYSTÓPII ALEBO V LIBERÁLNEJ UTÓPII? ČÍSLA O SVETE, V KTOROM ŽIJEME

„Slovo utopie dnes slouží jako pohodlný způsob diskreditace. Tohle je pouhá utopie, řekne se o názorech protivníka. O všech alternativách k liberálně demokratickému kapitalismu se dá prohlásit, že to jsou utopie nebo spíš dystópie. … Pokud žijeme v době, kdy utopie je nadávka, pak to svědčí o nás samých, o tom, že doopravdy nevěříme ani ve stávající řád, ani v jeho alternativu…“ Michael Hauser

Ekologické katastrofy, neschopnosť čeliť hrozbám z vesmíru, vyčerpanie fosílnych palív, kybernetický teror a súvisiace hrozby dehumanizácie, vznik nových „civilizačných chorôb“, globálne zmeny vo výrobných vzťahoch, súvisiace s informačnou spoločnosťou, preľudnenie, a predovšetkým pád ekonomického systému a ním spôsobený chaos. Utopisti diagnostikovali choroby civilizácie, z ktorých mnohé dodnes neboli vyliečené. Pripomeňme si, v čom boli kritiky utopistov nadčasové…

Utópia je niečo, čo je žiaduce ako ušľachtilá a sugestívna myšlienka, aj napriek tomu, že je v prítomnej časopriestorovej realite globálne nedosiahnuteľná a neuskutočniteľná, pretože utópie odporujú voči existujúcim paradigmám, kanónom a axiomám. Utópie vždy vznikali ako kritika minulého režimu s cieľom nastoliť nový ideál. J. C. Davis pripomína, že ak by „sociálna dokonalosť existovala, utopista by nebol nútený písať“, preto začína ako kritik, pričom idea dokonalosti sa rodí v jeho mysli ako fikcia. Nicola Bardola zase pripomína, že „výňatky z utopických a dystopických románov z minulosti a súčasnosti nás živo informujú o tom, v akom svete žijeme“.

Thomas Schölderle pripomína, že utópie sú „experimenty myslenia a kritické úvahy o historickej realite súčasne“, a dodáva, že „ide o jeden najvplyvnejších prúdov myslenia v západnej tradícii, od starodávnych mýtov zlatého veku až po hororové vízie a ekologické a feministické modely 20. storočia“. Aj preto je dôležité čítať utópie ako varovanie pred hroziacim kolapsom civilizácie.

Podľa Hausera nežijeme v dystópii, ale v negatívnej utópii a zároveň v stave heterogénnosti fragmentárnych utopických vízií:

„Pokud utopií myslíme představu, jakou podobu by měl být jiný svět, pak žijeme v období negativní utopie, která znamená něco jiného než dystópie. Negativní utopií je představa, jaký by svět být neměl. Neměl by ničit přírodu, neměl by vytvářet extrémní sociální nerovnosti, neměl by omezovat práva a svobody jiných apod. Na této představě o budoucí společnosti se dnes shodnou téměř všichni, nejen levicoví a enviromentální aktivisté, ale také představitelé MMF, většina politiků všude po světě, Bill Gates, pápež František. Problém je, že se neshodneme na pozitivní utopii, tedy na konkrétním modelu budoucí společnosti.“

VOĽNÝ TRH, VLASTNÍCTVO, KONKURENCIA, NEOBMEDZENÁ AKUMULÁCIA KAPITÁLU, NEROVNOSŤ, KORPORATOKRACIA

Karol Marx dešifroval zásadný princíp voľnotrhovej ekonomiky: výrobné vzťahy, ktoré sú nastavené na princíp generovania ziskov súkromnými vlastníkmi výrobných prostriedkov. Tie sú príčinou vykorisťovania, ktoré vzniká na základe privlastňovania výsledkov práce, keď vzniká tzv. nadhodnota, ktorá je rozdielom medzi ziskom a vykonanou prácou.

Fourier, Weitling, Bolzano, Owen a Bray vo svojich textoch kritizovali voľnotrhovú anarchiu, konkurenciu, princíp ponuky a dopytu a nerovnú distribúciu kapitálu. Fourier pochopil, podobne ako neskôr Marx, že voľnotrhová anarchia a ničím neregulovaná konkurencia vedie v konečnom dôsledku k vzniku monopolov a prehlbovaniu nerovnosti. Je to pochopiteľné, lebo v kapitalistickej súťaži musí byť víťaz, a víťazmi na trhu sú najsilnejší, ktorí víťazia spravidla na úkor slabších a menej šikovných. Fourier dokonca popieral obchod vo všeobecnosti, keď zdôrazňoval, že obchodníci v časoch hladomorov radšej vyhadzujú jedlo, než by nakŕmili hladujúcich. Zvrátenosť trhu opisoval na elementárnom príklade, ako predať produkt za dvojnásobnú hodnotu.

Robert Owen zdôrazňoval zvrátenosť neriadenej ekonomiky a spoločnosti založenej na súkromnom vlastníctve, ktorá tvorí pauperizáciu, chudobu, beznádej, hlad a mizerné životné podmienky. Owen, Cabet, Bray a Weitling pripomínali, že peniaze sú iba fiktívnou hodnotou, konvenciou, ktorá nezodpovedá hodnote ľudskej práce (vo svojom podniku zaviedol potravinové lístky a taktiež riadil tzv. zmennú banku pre robotníkov).

Ak si odmyslíme modely filantropického kapitalizmu a sociálneho podnikania, tak primárnym cieľom podnikania je zisk. Nikde sa nepíše, že by tento zisk mal byť prerozdelený spravodlivo medzi zamestnancov, či dokonca že by mala vzniknúť medzi konkurentmi nejaká spolupráca. Voľný trh je hobbesovský stav stále prebiehajúcej, ktorá sa končí víťazstvom silnejších, zákernejších, prešpekulovanejších, a porážkou slabších, možno aj čestnejších a spravodlivejších, ktorí nedokázali konkurovať. Aký však majú názor obhajcovia trhu? Liberáli tvrdia:

„V máloktorej otázke sa však ekonómovia zhodnú tak, ako je tomu u významu konkurenčného procesu a jeho blahodarných účinkov. Nemá cenu tu príliš rozoberať ekonomické vplyvy konkurenčného procesu, pretože ide o veci, ktoré sú známe študentom základných kurzov ekonómie. Bude zaujímavejšie pozrieť sa na socialistické poňatie konkurencie ako nenávistného boja. Napríklad Misses poukázal na to, že aj napriek tomu, že sa konkurencia často pletie s bojom, je to skôr forma vzájomnej spolupráce a koordinácie. Ešte dôležitejšie je uvedomiť si, že existuje rozdiel medzi ekonomickou konkurenciou a politickou.“

Odvolaním sa na Missesa tvrdí, že sa súťaž prejavuje tým, že obchodníci musia jeden druhého prekonať ponukou lepšieho alebo lacnejšieho tovaru. Nikodým adoruje voľný trh, pretože v ňom rozhoduje spotrebiteľ a nie plánovač. Na druhej strane tým ignoruje napríklad Fourierovu tézu, podľa ktorej v čase hladomoru nieto spotrebiteľa a tým pádom obchodník nemá komu predáva (aktualizačná poznámka: súčasná inflácia v post-koronovej dobe to iba opätovne ukazuje ako opakujúcu sa záležitosť).

Neoliberáli považujú plánovanú a sociálnu ekonomiku za zvýhodňovanie, či dokonca lúpež. Zdôrazňujú, že utopické spoločnosti vytvárajú tzv. parazitov, ktorí nie sú motivovaní k práci, a tak sa vezú ako čierni pasažieri na úkor tých šikovnejších. Weitling sa ale pýta:

„Ako by to dopadlo, keby boli všetci ľudia šikovnými robotníkmi? Skrátil by azda potom vlastník pracovný čas, aby mohol dať všetkým prácu?“

Neoliberáli adorujú konkurenčný proces, keďže údajne motivuje k práci. Nikodým svoju tézu opiera o praktickú skúsenosť z komunistickej osady Jamestown, ktorá v čase krízy dočasne prijala súkromné vlastníctvo a konkurenciu. Tým sa zvýšila produktivita práce, pretože boli individuálne motivovaní. Antitéza k tomuto príkladu je Owenova komunita New Lanark, ktorá práve v čase krízy ako jediná prežila a zabezpečila dôstojný život obyvateľov. Taktiež je dokázané, že v čase krízy dokázateľne prežívajú skôr kooperatívy (družstvá, samosprávy) ako kapitalistické podniky (a. s., s. r. o.). Hospodársku krízu v roku 2008 zachránili investície z verejných zdrojov a spôsobil ju práve trhový model. Voľný trh sa v časoch krízy sám nedokáže zachrániť. Je historicky dokázané, že voľný trh sám krízy vyvoláva. Následkami sú vždy chudoba, bezdomovectvo, nezamestnanosť, ba dokonca i hladomory. Zachraňovanie hodnoty peňazí na burze je vždy na úkor dominantnej časti obyvateľstva a vždy vedie ku katastrofálnym následkom.

Väčšina utopistov (More, Rousseau, Morelly, Mably, Saint-Simon, Owen, Weitling, Bolzano) kritizoval sociálnu nerovnosť, ktorej prameň nachádzali v súkromnom vlastníctve a nerovnomernom rozdelení produktov práce. Ako je tomu dnes? V súčasnosti teda vlastní len 5 až 8 ľudí taký majetok ako chudobnejšia druhá polovica ľudí na tejto planéte. Masmédiá uvádzajú, že 0,7 až 1 % svetovej populácie vlastní 45,6 % svetového bohatstva (prieskum J&T Banky, SITA, vychádza zo štúdie Wealth Report Credit Suisse 2016), inde sa píše, že najbohatšia elita vlastní takmer 88 % svetového bohatstva. 62 najbohatších ľudí má taký majetok ako dokopy polovica ľudstva, teda 3,6 miliardy ľudí.

Docent Vladimír Manda konštatuje, že ekonomické bohatstvo preniká v súčasnosti do politickej sféry, čo potvrdzuje, že „politická rovnosť nemôže vzdorovať ekonomickej nerovnosti“. Sociálne rozdiely medzi chudobnými regiónmi a bohatými veľkomestami taktiež nespĺňajú kritérium rovnakej a dostačujúcej odmeny zodpovedajúcej ľudskej dôstojnosti – vysoké náklady na život vo veľkomestách a nízke platy v regiónoch prehlbujú túto priepasť. Kým 1 % obyvateľov planéty Zem žije v blahobyte, sociálna situácia ostatných 99 % obyvateľov planéty sa dokázateľne zhoršuje.

Stredná trieda mizne a mladí ľudia sa boja zakladať rodiny z dôvodu ekonomickej neistoty. Súčasná neoliberálna globalizácia oslabuje suverenitu národných štátov, prehlbuje nerovnosť a zvyšuje dokonca i riziko svetového konfliktu. Slová autorov, ako More, Owen, Cabet, Weitling, Bolzano aj Fourier, o tom, že sa luxus rozmáha zarovno s chudobou a utrpením, sa v súčasnom svete iba potvrdzuje. Dokazuje to aj fakt, že najväčšia bieda, je v sprievode luxusu najvyspelejších veľkomiest. Zrejme stále platia slová Thomasa Mora zo záveru Utópie:

„Všetky štáty súdobého sveta sú len komplot bohatých, ktorí v predstieraní záujmu o verejnosť sledujú svoje ciele a zneužívajú na to všetky spôsoby, ktoré objavia, aby si zabezpečili a ochránili všetko, čo nečestne nahrabali, a aby zamestnali chudobných drinou za nízky plat, aby ich utláčali.“

OTÁZKA VLASTNÍCTVA

Najzásadnejším problémom pri čítaní utopistov je problematika súkromného vlastníctva, presnejšie povedané, neobmedzeného vlastníctva. Mimoriadne aktuálne sú práve v súčasnosti Rousseaove texty, ktoré, ako si všíma Richard Sťahel, poukazujú na morálny aspekt problému súkromného vlastníctva – redukovanie hodnoty človeka na jeho ekonomické aktivity.

Rousseau je „prvým z kritikov ekonomizmu alebo trhového fundamentalizmu, ako ideológie redukujúcej všetky spoločenské javy, vzťahy i samotného človeka na ich ekonomický aspekt vyčísliteľný v peniazoch, čo dosvedčuje aj nasledujúci citát:

„Starovekí politici ustavične vyzdvihovali morálku a cnosť, súčasní hovoria len o obchode a peniazoch. … Ľudia sa ohodnocujú ako stádo dobytka. Podľa ich prepočtov má človek pre štát takú cenu, aká zodpovedá jeho spotrebe“.

Vlastníctvo Rousseau síce považuje za príčinu vzniku civilizácie a následných nerovností k prístupu k zdrojom, na druhej strane ho považuje za základ občianskej spoločnosti, ktorý je ručiteľom záväzkov členov, tí sa zároveň zaväzujú prostredníctvom spoločenskej zmluvy prispievať na verejné potreby, z čoho Rousseau legitimizuje zdanenie, ktoré však chápe nie ako rovnú daň, ale ako ekvivalent dnešnému progresívnemu zdaneniu, „aby ten, kto má desaťkrát viac majetku, platil tiež desaťkrát viac na daniach“. Zaujímavým spôsobom rozdelil, resp. oddelil súkromné vlastníctvo od osobného Tibor Moravčík: „Osobné vlastníctvo slúži na zabezpečenie životných potrieb človeka,“ a súkromné vlastníctvo, ako píše, „je určené na získanie prostriedkov bez práce (na priame užívanie majiteľovi) alebo aj kapitál“. Z toho autor postuluje nasledujúce: „Zámena či nejasnosť vo významoch viedla k tomu, že dnes považujeme súkromné vlastníctvo za ľudské právo! Inými slovami, je dnes ,právo vykorisťovať‘ ľudským právom, podobne ako bolo ,ľudským právom‘ vlastniť otroka. Na druhej strane právo na osobné vlastníctvo už ľudským pravom nie je!“

Všeobecné vlastníctvo vo svojej podstate teda nie je primárny problém, problémom je nerovnomerná distribúcia súkromného vlastníctva, prílišné bohatstvo jedných a prílišná bieda druhých – extrém veľkého a žiadneho vlastníctva. Ten spôsobuje, ako pripomína Richard Sťahel, nielen príjmovú polarizáciu spoločnosti, ktorú Rousseau identifikuje ako jednu z hlavných hrozieb pre spoločnosť, ale aj trvalú neudržateľnosť takéhoto stavu. Rastúca nerovnosť v príjmoch vedie logicky k nerovnosti politickej, strate slobody, poddanstvu, otroctvu. Sťahel to uvádza na jasne pochopiteľnom príklade:

„Ľudia, ktorí nevlastnia nič, sú skrátka nútení prijať akékoľvek podmienky, napr. dĺžku pracovného času, výšku mzdy atď., a to bez ohľadu na to, či formálne majú, alebo nemajú status občana.“

Podobne to vidí aj filozof Vladimír Manda: „Majetková nerovnosť má zvlášť devastujúce účinky na politickú slobodu človeka a na demokratické usporiadanie spoločnosti, ktorého základom je práve politická rovnosť občanov.“ Manda toto tvrdenie potvrdzuje jednak štúdiou Thomasa Pikettyho Kapitál 21. storočia, ale aj samotným otcom neoliberalizmu F. A. Hayekom, ktorý v 70. rokoch 20. storočia považoval západné demokracie za systémy presadzujúce „rozmanité súkromné záujmy silných ekonomických subjektov“, a nie hlas občanov štátu. Neobmedzené súkromné vlastníctvo, neobmedzený konzum a spotreba sú dôsledkami neohraničenej negatívnej slobody, ktoré majú dokázateľne deštruktívne následky na spoločnosť aj prírodu. Plodia výraznú majetkovú nerovnosť, ktorá sa priamo dotýka aj ľudskej dôstojnosti či politickej slobody človeka. Navyše materiálny svet prírody má svoje limity, a tie končia v bode, keď si už nebude čo privlastniť, stav, keď všetko bude súkromné (nadčasová reflexia konečnosti zdrojov, limitov materiálneho sveta). Rousseau si v tomto kontexte uvedomuje predovšetkým problém vlastníctva pôdy.

Hobbesovskému boju všetkých proti všetkým teda zabráni rousseaovská občianska politická spoločnosť, ktorej úlohou je predchádzať krajnostiam v majetkovej nerovnosti a predovšetkým primárnosť politiky pred ekonómiou: „Zákony sa prejavujú všetkou svojou silou len tam, kde niet krajností… sú rovnako bezmocné proti pokladom boháča ako proti biede chudáka. Prvý ich obchádza, druhý im uniká.“

Aj Šimečka si všíma, že utopisti nikdy nedeklarovali násilné odoberanie súkromného majetku, podobne ako Marx nedeklaroval zrušenie súkromného vlastníctva – iba vlastníctva výrobných prostriedkov. Jedným z najväčších zaužívaných omylov je predstava, že v Marxovom komunizme išlo o úplné odstránenie súkromného vlastníctva – Šimečka, odvolávajúci sa na Marxov výrok z Nemeckej ideológie, dodáva, že Marxova komunistická teória nikdy neuvažovala o „úplnom zrušení vlastníctva, to znamená aj osobného vlastníctva, a že tento pojem mal zmysel len v súvislosti s vlastníctvom výrobných prostriedkov, ktoré boli nástrojom vykorisťovania, t. j. vlastníctvom fabrík, pôdy, financií, energetických zdrojov a pod.“ Kritika súkromného vlastníctva je na rozdiel od marxizmu, v utopizme predovšetkým z pozície etickej a morálnej (súkromné vlastníctvo ako príčina zla plodiaca chamtivosť, nevraživosť, majetníckosť, pýcha a pod. bránia dosiahnutiu šťastnej a spravodlivej spoločnosti; tézu nachádzame u autorov ako More, Campanella, Morelly, Mably, Rousseau, Owen, Weitling, Bolzano).

V marxizme ide o kritiku z pozície ekonomického a historického prístupu (súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov produkuje nadprodukt a vykorisťovanie pracujúcich; kapitalizmus síce zanikne v dôsledku dejinných stretov triednych antagonizmov a dialektiky dejín, no je vývojovou súčasťou dejín). Súčasná hypermoderná doba (aj podľa toho, ako podrobne o nej píšu Lipovetsky, Bauman, Kleinová či Beck) a s ňou súvisiaci duchovne prázdny hyperkonzum v tieni extrémnej chudoby nám však ukazuje, že problém vlastníctva na úkor iných je rovnako morálny, aj ekonomický problém.

HLAD

V každej utópii je samozrejmosťou právo na základnú výživu. Fourier píše o práve na obživu, Saint-Simon zase zdôrazňoval prirovnanie, aby mal každý obyvateľ pečené kura na nedeľnom stole. Zosumarizujme si v tomto kontexte fakty z oficiálnych štatistík súdobého sveta: 842 miliónov ľudí žije v hlade alebo s nedostatočným zabezpečením potravy; denne od hladu zomrie 21 000 ľudí, čo robí ročne zhruba 7,6 milióna ľudí; takmer každé 4 sekundy zomrie jeden človek (podľa BBC každých 10 sekúnd jedno dieťa, a len v Jemene jedno dieťa každých 10 minút). Vo svete zostáva zhruba 1/3 potravín neskonzumovaných a iba ¼ z tých neskonzumovaných by dokázala vyriešiť hlad. Na ukončenie hladu a chudoby by pritom bolo podľa Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo OSN potrebných 267 miliárd USA ročne po dobu 15 rokov (cca 160 $ na osobu).

BEZDOMOVECTVO A CHUDOBA

Súčasťou utopických konceptov bol aj boj s chudobou a bezdomovectvom. Owen navrhoval svoj koncept komunít ako odpoveď na neuveriteľnú biedu, chudobu a zúfalstvo vo vtedajšej Británii. Ako je to dnes? 1,6 miliardy (čo je zhruba jedna 1/6 planéty) nemá primeraný obytný prístrešok, 1,2 miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe (dostávajú menej než 1,25 $ na deň). V Las Vegas sa zvýšil počet bezdomovcov z 2 000 na 14 000 (z toho mnohí žijú v podzemných odvodňovacích tuneloch). Podľa vládnej štúdie z roku 2017 bolo na ulici 553 742 ľudí (o 0,7 % viac ako v roku 2016; číslo prevýšilo úroveň hospodárskej krízy z 30. rokov): „Hospodárska situácia sa môže zlepšovať, ale vzniká tlak na poskytovateľov ubytovania, prenajímateľov domov a nájomné ide stále hore. Preto si ľudia nemajú z čoho zaplatiť zvýšené nájomné,“ konštatuje Peter Lynn.

SOCIÁLNE SAMOVRAŽDY

V dôsledku samovraždy zomrie ročne okolo 800 000 ľudí (78 % všetkých bolo v roku 2015 v krajinách s nízkymi a strednými príjmami). Ekonomická súvislosť je teda dokázateľná.

NEGRAMOTNOSŤ A ZHLÚPNUTIE ĽUDSTVA

„Medzitým populácie pribúdalo a hlúpnutie pokračovalo, až ľudstvo nebolo schopné riešiť ani tie najzakladanejšie problémy, ako napríklad odpadky… blúdil ulicami a hľadal pomoc, ale ľudská reč zdegenerovala do kombinácie buranského nárečia, mestského slangu a rôzneho chrochtania… v roku 2505 došlo k Veľkej odpadkovej lavíne… Joe sa prebudil do sveta v kríze. Hospodárstvo bolo zanedbané. Veľké sucho ničilo zásobu potravín a najväčší hit svetovej kinematografie sa volal Prdel. A nič iné v ňom taktiež nebolo, celých 90 minút. Tohto roku dokonca vyhral Oscara… Joe bol zatknutý za to, že nezaplatil v nemocnici a že nemal povinné tetovanie. Čoskoro zistil, že v budúcnosti je spravodlivosť nielen slepá, ale aj akosi duševne zaostalá… „oni polievajú rastlinu limonádou?“… Ich limonáda nahradila vodu všade. Voda, základ života, bola považovaná za ohrozenie zisku. Riešenie sa našlo počas krízy v roku 2350, keď korporácia Brawndo kúpila úrad na kontrolu potravín, čo jej umožnilo hovoriť, kúpiť a predať, čokoľvek chcela. Joe o tomto nič nevedel… keby mal Joe dosť čas, mohol jeho plán vyjsť, ale akcie Brawndo spadli na nulu a nechali polovicu populácie nezamestnanú…“ (Idiocracy, 2006)

Dystopická komédia Idiocracy (USA, 2006) upozorňuje na riziko zhlúpnutia celej civilizácie v dôsledku konzumerizmu, komercie, macdonaldizácie a marketingu. Na internete máme k dispozícii nezmerateľné množstvá dát a ľudstvo namiesto rozvíjania hlúpne (dokazuje to aj obsah v médiách). Utopisti zdôrazňovali dôležitosť výchovy. Owen založil prvú škôlku, Campanella a Komenský zdôrazňovali školu hrou a slovenskí národní buditelia zakladali pre všeobecnú vzdelanosť večerné školy a spolky. Aká je situácia dnes? V súčasnosti je 774 miliónov ľudí negramotných, z toho 2/3 ženy.

SLOBODA PREJAVU A MANIPULÁCIA

„Ak píše niekto v záujme mocných a bohatých, potom je jeho práca – ak plní svoj cieľ – dobre zaplatená. Keby sa však niekto odvážil písať pre prostý ľud, potom by práve uvidel, aká je vlastne v peňažnom systéme sloboda slova.“W. 133 (Wilhelm Weitling)

Knihy boli cenzurované, ich autori kriminalizovaní (Rousseau, Campanella, Weitling, Kráľ), zosmiešňovaní (Fourier, Owen, Maliarik) a popravovaní (More, Babeuf). Aj v dnešnej, zdanlivo slobodnej spoločnosti existuje cenzúra. Sociálna sieť Facebook, ale napr. aj slovenská Wikipédia dokázateľne cenzuruje príspevky na základe ideologických kritérií pod zámienkou tzv. boja s dezinformáciami. Dystópie (Orwell, 1984; Bradbury, Fahrenheit 451) upozorňovali na obmedzovanie slobody prejavu. Ako zabrániť mediálnej manipulácii, zabrániť cenzúre a nespôsobiť spoločenský chaos?

NADPRODUKCIA A ZNEČISTENIE

Fourier, Cabet, Černyševskij a ďalší zdôrazňovali ochranu prírody a životného prostredia, s tým súvisia nelichotivé štatistiky. Významným problémom je nerovnomernosť a nadprodukcia, ktorá vzniká dôsledkom hyperkonzumu. Global Footprint Network dokazuje, že v súčasnosti čerpáme viac zdrojov, než naša planéta stíha obnoviť, tzn. potrebovali by sme viac ako 1,6 Zeme. S nadprodukciou priamo súvisí aj znečistenie prírody – 7 miliónov úmrtí každý rok je spôsobených zamorením ovzdušia. Ako zabrániť klimatickej katastrofe? Ort, odvolajúc sa na Naupert-Dopplera , pripomína, že práve utopické impulzy ponúkajú riešenia na tieto problémy v podobe nerastovej a udržateľnej ekonomiky solidárneho spôsobu života, čo je alternatívou spôsobu života imperiálneho, ako ho opisujú Ulrich Brand a Marcus Wissen. Na štrukturálne zmeny upozorňuje dlhodobo aj ekofilozof Richard Sťahel, ktorý poukazuje na spojitosť ekologických zmien s neoliberálnou ekonomikou, konzumom, nadspotrebou a zbrojením.

MILITARIZÁCIA A MIER

Galén: „Ať se zřeknou válečného násilí, a já jim za to dám ten lék proti bílé nemoci…“
Dvorní rada: „Vaše utopistické vyděračství, Galéne! Raději nechám celý svět pojít na malomocenství, než bych tady strpěl… váš pacifistický mor!“ (Karel Čapek: Bílá nemoc)

„Vojny sú nesporným zlom; pôsobia straty na životoch a majetku, a námaha, ktorá sa na ne vynakladá, je viac ako dostatočná, aby pri rozumnom použití zabezpečila ľudstvu trvalý blahobyt.“ (Robert Owen)

Vojny a militarizácia sú zásadnou premennou pri približovaní sa našej planéty k bodu, z ktorého niet návratu… More, Saint-Simon, Komenský, Kant, Owen, Cabet, Bolzano, Čapek – všetci zdôrazňovali myšlienku mieru. Kant v diele K večnému mieru písal, že každý osvietený národ sa môže vypracovať k uskutočniteľnosti objektívnej reality večného mieru. Pred nebezpečenstvom svetových vojen varovali významní spisovatelia, ale aj autori dystópií ako napríklad Jules Verne (Oceľové mesto) či Karel Čapek (Krakatit, Bíla nemoc) a napokon aj Aldous Huxley. Na zbrojenie podľa Štokholmského medzinárodného ústavu pre výskum mieru (SIPRI) bolo vynaložených v roku 2016 1 686 biliónov, z toho 611 biliónov $ použila len armáda USA (na porovnanie Čina 215 biliónov $ a Rusko 69,2 $). A taktiež treba dodať, že v Slovenskej republike je to 2 % HDP na „obranu“.

DLHY

„Nadnárodný kapitalizmus, ktorý neplatí dane a odstraňuje prácu, stráca svoju legitimitu. … Kapitalizmus bez práce zodpovedá marxizmu bez utópie.“ (U. Beck)

Neudržateľnosť súčasného trendu dokazuje aj národný verejný dlh USA, ktorý sa pohybuje (2017) na úrovni 19,9 bilióna $. Aj tieto čísla svedčia o neudržateľnosti súčasného ekonomického modelu.

NEZAMESTNANOSŤ, AUTOMATIZÁCIA A NOVÉ OTROCTVO

„Každý má právo na prácu, slobodnú voľbu zamestnania, spravodlivé a uspo-kojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. Každý, bez hocijakého rozlišovania, má nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu. Každý pracujúci má právo na spravodlivú a dostačujúcu odmenu, ktorá by zaisťovala jemu samému a jeho rodine živobytie odpovedajúce ľudskej dôstojnosti a ktorá by bola doplnená, keby toho bolo treba, inými prostriedkami sociálnej ochrany. Každý má právo na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristu-povať k nim.“ (VDĽP, čl. 22)

„Všichni občané mají právo na vzdělání, právo na práci, na spravedlivou odměnu za vykonanou práci a na odpočinek po práci.; ďalej § 12 Všichni občané mají právo na vzdělání; § 26 Všem občanům přísluší právo na práci. Toto právo se zaručuje zejména organisací práce řízenou státem podle plánovaného hospodářství.“ (Čl. III. Ústavného zákona ČSSR 150/1948 Sb.)

Otázka dôstojnej práce témou u Mora, Morellyho, Saint-Simona, Weitlinga aj Marxa. Ústava ČSSR garantovala právo na prácu, trhová ekonomika toto právo nedokáže zabezpečiť. Čo sa týka nároku rovnakého platu za rovnakú prácu, tak na príklade porovnania platov zamestnancov tej istej fabriky v rôznych krajinách toto právo dokázateľne už len v rámci EÚ nefunguje (Wolkswagen, Slovensko a Wolkswagen, Nemecko). Právo na prácu tematizoval Saint-Simon, Lamennais, Weitling, Cabet aj Fourier. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd deklaruje:

„Právo na vzdelanie, zákaz otroctva a nútenej práce, sloboda prejavu, zákaz diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, najmä na pohlaví, rase, farbe pleti, jazyku, náboženstve, politickom alebo inom zmýšľaní, národnostnom alebo sociálnom pôvode, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, rode alebo inom postavení.“

Otroctvo síce v súčasnosti neexistuje, no pracovné podmienky zamestnancov napríklad niektorých nadnárodných firiem v kombinácii s tzv. flexibilným pracovným časom sú mnohokrát za hranicou únosnosti dôstojného života (konkrétnych príkladov by sa dalo nájsť niekoľko aj na Slovensku, pozri poznámku ). Nadnárodné firmy vykorisťujú zamestnancov v tzv. treťom svete, o čom vzniklo niekoľko štúdií a filmov.
Právo na prácu je však v 21. storočí dokázateľne ohrozené. Vďaka robotizácii a automatizácii sa počas najbližších 25 rokov stratí 47 % súčasných pracovných pozícií. Aj tento fenomén reflektovali už Wilhelm Weitling či Robert Owen. Ak bude systém naďalej založený na ekonomickom zisku a hromadení nadhodnoty v rukách elít, nenachádzame odpoveď, čo bude robiť väčšina civilizácie a čím si bude zaobstarávať živobytie.

UMELÁ INTELIGENCIA, BIOETIKA A VESMÍRNE HROZBY

„Ja som vám to hovoril, vy stratení blázni!“ (Epitaf H. G. Wellsa)

„Častokrát som si položil otázku, či sa ľudia aspoň tu a tam pozastavia nad nesmiernym významom určitých snov a nad tajomným svetom, do ktorého sny náležia… Znovu sa stretneme, snáď v žiariacich hmlovinách Orionovho pásu, možno v pustých pláňach predvekej Ázie, možno v zabudnutých snoch dnešnej noci alebo v inej podobe za mnoho vekov, keď po slnečnej sústave nezostane ani zrnko prachu…“ (H. P. Lovecraft: Za stenou spánku)

Poslednou témou, ktorú utopisti (najmä sci-fi utopisti a dystopisti) tematizovali, boli katastrofické scenáre ohľadom rôznych kybernetických hrozieb, riziko zrážky Zeme s asteroidom a podobne. Neupert-Doppler, odvolávajúci sa na Arna Petersa (PC socializmus), píše, že „počítače už môžu pochopiť a zariadiť potreby ľudí a ich spokojnosť prostredníctvom plánovania a or-ganizácie výroby, služieb a distribúcie… Počítače určite môžu uľahčiť globálnu komunikáciu a koordináciu, pokiaľ ide o sociálnu utópiu. Ale ich organizácia zabije politickú utópiu. Šťastie bez slobody dizajnu by bolo len efektívnejšie pokrytie spotreby… Počítače môžu byť efektívne, nemôžu však rozhodovať o ľudských potrebách“. Odvolávajúc sa na Adorna, pripomína, že využitie technológie môže zaviesť utópiu ďalej než k vylúčeniu hladu a elementárnych potrieb. Autor zdôrazňuje, že utopická vôľa a subjektívny faktor sú podmienky emancipácie, preto počítače môžu byť efektívne iba za predpokladu, že nebudú rozhodovať o ľudských potrebách. Môžu iba radiť.

Cockshott a Cottrell napísali knihu Kybersocializmus, kde projektujú počítačmi plánovanú ekonomiku, ktorá by umožnila udržateľný model socializmu, prispôsobujúceho sa potrebám, a tak by plánovanie nemohlo skrachovať. Už dnes však existujú aplikácie, ktoré dokážu zozbierať o konzumentovi všetky dáta s cieľom transformácie znalostí o jeho potrebách pre účel komercie a konzumu. Predstavte si, že by táto možnosť bola využitá v prospech kolektívneho blaha spoločnosti, nezávisle od generovania zisku. Tu sa otvárajú nielen nové možnosti, ale aj riziká. Aj táto téma by bola zaujímavá na samostatnú knihu.

Aldous Huxley v románe Brave New World opísal svet, kde sú ľudia tvorení doslova v skúmavkách podľa tried. H. G. Wells tematizoval rôzne scenáre dystópií viazaných na mimozemské civilizácie (The War of the Worlds, 1898), ale aj nebezpečenstvá manipulácie s ľudským genómom, eugenikou a visisekciou (Ostrov Dr. Moreaua, 1895). H. G. Wells taktiež predpovedal stroj času (The Time Machine, 1895), neviditeľnosť (The Invisible man, 1897), existenciu paralelných svetov (Man Like Gods, 1923) či cesty do vesmíru (The First Men on the Moon, 1901).

Utopisti predpovedali nové dopravné vynálezy, vznášadlá či teleporty. No a napokon je tu celý rad dystópií, ktoré sa zaoberajú otázkou umelej inteligencie a jej dosahu na budúcnosť sveta. Okrem toho netreba zabúdať na tému manipulácie ľudského vedomia a skúmanie iných foriem vedomia alchymistami v 17. storočí či téme „hranice“ ľudského vedomia (Lovecraft: Z iného sveta, 1934). Za jednu z najodvážnejších ideí možno označiť Bondyho víziu z diela Cybercomics, kde predpovedá, že vedomie človeka možno transformovať do akéhosi digitálneho „cloudu“. Idea sa objavila aj vo filme Transcendencia.

UTÓPIE, DYSTÓPIE A FUTUROLÓGIA

„Akýkoľvek šok z budúcnosti sa stáva anachronickým, ak sa premení v prítomnom čase. Overenie anticipácie je patetickejšie než overenie utópií… napätie medzi prítomnosťou a budúcnosťou je v prvom i druhom prípade nevyhnutné, aj keby s istým fatalizmom prijali tézu, že ‚prítomný čas už nesie vo svojom lone zárodok budúcnosti (Leibnitz).´“ (Fernando Aínsa)
„Moderná utópia nesmie byť statická, ale kinetická, nesmie sa tvarovať ako trvalý stav, ale ako nádejná etapa, ktorá vedie k dlhému stúpaniu javísk… flexibilný spoločný kompromis, v ktorom sa neustále novátorská sukcesia individualít môže najúčinnejšie zblížiť pri komplexnom ďalšom vývoji… toto je rozdiel medzi modernou utópiou a všetkým doterajšími utópiami…“ (H. G. Wells)

Svet, v ktorom žijeme, čakajú skutočne veľké výzvy a je len otázkou času, kedy bude ľudstvo donútené prehodnotiť svoje v praxi realizované „hodnotové“ kritériá. Je zaujímavé, že témy, ktoré sme nachádzali u utopistov aj dystopistov, sú rovnako prítomné v teoretických koncepciách futurológov. Fernando Aínsa pripomína, že súčasní autori tzv. diel anticipácie znázorňujú fenomény ako komunikačná revolúcia, nedostatok surovín, technologické premeny, finančná a ekonomická globalizácia alebo ekologická katastrofa. V tejto súvislosti pripomína autorov Tofflera, Kanha, Buckminstera, Fullera, McLuhana a ďalších futurológov, ktorých od utopistov oddeľuje. Podstatné však je, že sa súčasní futurológovia v mnohom zhodujú s tézami utopistov, čo iba verifikuje, že sa utopizmus môže skutočne stať v 21. storočí relevantným filozofickým argumentom na transformáciu súčasnej spoločnosti. Medzi futurológiou a utopizmom je skutočne tenká hranica. Napokon sám H. G. Wells seba nazval autorom anticipácie a svoje futuristické dielo Modernou utópiou. To čo dnes je iba víziou a snom, už zajtra môže byť realitou. Bohužiaľ, platiť to môže aj pri predpovediach dystopických scenárov.

Ak vás ukážka z knihy zaujala, dá sa stále objednať v matičnom vydavateľstve, ale aj v ďalších kníhkupectvách. Kúpou knihy podporíte vydávanie ďalších kníh v matičnom vydavateľstve. Poznámky pod čiarou a zdroje citátov boli z ukážkového textu vynechané. Ukážka je k dispozícii aj na Google knihách.

Slovenské pohľady majú vlastnú stránku

17.04.2024

Stránka Slovenských pohľadov, ktorá bola nedávno vytvorená za účelom popularizácie tohto, mimochodom, najstaršieho slovenského kultúrneho periodika, je od včerajšku vyplnená novým a zaujímavým obsahom od popredných slovenských spisovateľov z kruhu Spolku slovenských spisovateľov či vedeckého piliera Matice slovenskej. Od nového roka 2024 redakcia Slovenských pohľadov [...]

Film, ktorý nemá vo svete obdobu a jeho vizionárske posolstvo (60 rokov od premiéry filmu Limonádový Joe ako bravúrnej kritiky marketingu)

12.04.2024

Išlo o vôbec prvý československý film, ktorý sa uchádzal o nomináciu na Oscara v kategórii Najlepší cudzojazyčný film, v kinách si ho pozrelo 4 556 352, bol ocenený Striebornou mušľou na XII. MFF v San Sebastiane a získal cenu Sfinga za rolu zloducha Horáca na festivale v Paname. V roku 1964 vznikla v Československu satirická westernová paródia z pera Oldřicha Lipského a [...]

​Vivat Pellegrini! Povolebná esej a gratulácia novému prezidentovi Slovenskej republiky

07.04.2024

„Urobím všetko preto… a nech si o tom hovorí kto chce, čo chce… aby Slovensko stálo na strane mieru… a nie na strane vojny. Budem prezidentom všetkých občanov Slovenskej republiky. Slovenská republika a jej záujmy budú u mňa na prvom mieste.“ – Peter Pellegrini Išlo o mimoriadne dôležité voľby, ktoré boli zároveň prieskumom o súčasnom politickom [...]

Kaczynski lech

Poľská vláda čelí kritike za spochybnenie ruskej stopy v Kaczyňského kauze

19.04.2024 23:16

Letecké nešťastie sa odohralo 10. apríla 2010 pri meste Smolensk na západe Ruska.

Navaľná

Julija Navaľná prevzala nemeckú Cenu za slobodu médií

19.04.2024 21:51

Manželia Navaľní dostali toto ocenenie "za odvahu prejavenú v hnutí odporu a za odvážny a nenásilný boj proti brutálnej diktatúre v Rusku"

súd, manhattan

Pred súdom na Manhattane, kde prebieha proces s Trumpom, sa zapálil muž

19.04.2024 20:37, aktualizované: 22:18

Polícia neskôr oznámila jeho totožnosť. Jeho čin mohol byť motivovaný konšpiračnými teóriami.

Azerbajdžan / Vojak /

Arménsko súhlasilo s vrátením štyroch okupovaných dedín Azerbajdžanu

19.04.2024 20:07

Dohoda sa zrodila na stretnutí, ktoré viedli podpredsedovia vlád oboch krajín.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

...pravda je revolučná, pravda zvíťazí!

Štatistiky blogu

Počet článkov: 246
Celková čítanosť: 805816x
Priemerná čítanosť článkov: 3276x

Kategórie