Druhý vatikánsky koncil Lumen gentium. Čo je cirkev a kto je vlastne jej členom?  

V čase, keď sa objavujú čoraz silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.

Koordinátorom projektu je prodekan Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.

Kresťanská viera sa žije spolu s ostatnými veriacimi. Teológia o cirkvi – ekleziológia – je preto priamo alebo nepriamo súčasťou mnohých teologických tvrdení a prejavov viery.

Týmto príspevkom chceme priblížiť, ako cirkev chápal Druhý vatikánsky koncil (DVK). Zameriame sa najmä na koncilový dokument Lumen gentium.

Druhý vatikánsky koncil ako referenčný bod katolíckej ekleziológie

DVK je v súčasnej katolíckej ekleziológii kľúčovým referenčným bodom. Z odstupu niekoľkých desaťročí sa javí ako míľnik, ktorý označuje koniec jednej a začiatok novej etapy v chápaní cirkvi.

Jedným z hlavných cieľov koncilu bola obnova cirkvi. Preto bola prirodzene v strede záujmu. Spomedzi šestnástich dokumentov, ktoré koncil vydal, sú dva zamerané výslovne na chápanie cirkvi: dogmatická konštitúcia o cirkvi Lumen gentium a pastorálna konštitúcia o cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes.

Samozrejme, aj ďalšie dokumenty sa zaoberajú cirkvou a dopĺňajú spomenuté konštitúcie. Sú to dokumenty o liturgii, ekumenizme, biskupoch, kňazoch, misijnej činnosti cirkvi, východných cirkvách, apoštoláte laikov a zasvätenom živote. Žiaden predchádzajúci ekumenický koncil sa ekleziológiou nezaoberal tak detailne ako DVK, a preto koncilová ekleziologická obnova výrazne obohatila a pozmenila to, ako dnes katolíci o cirkvi rozmýšľajú.

Cieľom tejto obnovy bolo prekonať jednostranný obraz cirkvi ako inštitúcie, ktorý dominoval v katolíckej teológii od čias reformácie. Reformátori napadli niektoré inštitucionálne črty katolíckej viery, napríklad účinnosť sviatostí, služobné kňazstvo a autoritu biskupov a pápeža.

Katolícki teológovia na to reagovali tým, že tieto črty vehementne obhajovali. Začali prízvukovať vonkajšie aspekty cirkvi a zdôrazňovať jej viditeľnú, hierarchickú štruktúru. Keďže integrita viditeľnej a inštitucionálnej cirkvi bola napadnutá, bolo prirodzené, že sa jej v tomto období dostalo veľkej pozornosti. Práve preto dostalo katolícke chápanie cirkvi silný právnický ráz a polemický podtón.

Chápanie viditeľnej a hierarchickej cirkvi najlepšie vystihoval model „dokonalej spoločnosti“ (societas perfecta). Nemyslelo sa tým, že cirkev je morálne bezúhonná, ale že je sebestačná a že vlastní všetky prostriedky potrebné na dosiahnutie svojho cieľa. Takisto to znamenalo, že cirkev je autonómna, t. j. nie je podriadená žiadnej inej spoločnosti, predovšetkým nie štátu.

Chápanie cirkvi ako dokonalej spoločnosti malo významné miesto v prípravných dokumentoch o cirkvi na Prvom vatikánskom koncile (1869 – 1870). Jeho vplyv výrazne pokračoval počas nasledujúcich desaťročí v dokumentoch učiteľského úradu a v knižných publikáciách teológov, ktoré sa používali v kňazských seminároch.

Už v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia niektorí teológovia začali byť voči tomuto chápaniu cirkvi kritickí. Vysvetľovali, že hoci inštitucionálny pohľad na cirkev je dôležitý, je len jedným z viacerých pohľadov, a dodávali, že kresťanská tradícia – hlavne tá z prvého tisícročia – je oveľa bohatšia, čo sa týka odpovede na otázku „čo je cirkev“. Navrhovali, aby sa chápanie cirkvi ako inštitúcie obohatilo o iné pohľady.

Táto kritika sa zintenzívnila v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Mnohí teológovia sa pustili do detailného štúdia teologických zdrojov zo staroveku a stredoveku. To viedlo k znovuobjaveniu myšlienok, ktoré predtým boli v centre teologických úvah o cirkvi: napríklad cirkev ako Kristovo telo, tajomstvo alebo sviatosť, Boží ľud alebo spoločenstvo. Tieto pohľady našli opäť raz miesto v teológii, čím sa ekleziológia inštitúcie vyvážila.

Tento návrat k prameňom (ressourcement), hoci nie bez odporcov, pripravil cestu pre DVK.

Čo hovorí Druhý vatikánsky koncil o cirkvi?

Koncil prekvapil, a to tým, že vo svojich dokumentoch predstavil cirkev v spomínanom širšom a hlbšom význame, čím chápanie cirkvi ako inštitúcie stratilo svoje dominantné miesto. Nestalo sa to však bez dramatických momentov.

Keď sa v októbri 1962 koncil začal, biskupi s nadšením očakávali prípravný dokument o cirkvi, ktorý sa volal De ecclesia. Po jeho prečítaní boli mnohí sklamaní, lebo vyznieval viac-menej ako predkoncilové teologické príručky pre bohoslovcov s dôrazom na cirkev ako inštitúciu. Znovuobjavené pohľady na cirkev neboli v prípravnom dokumente takmer vôbec reflektované.

Cirkev je viac než iba jej štruktúry a zákony. V samotnej podstate cirkev participuje na Božom živote, od ktorého bytostne závisí. Túto myšlienku koncil vyjadril najjasnejšie tým, že cirkev opísal ako tajomstvo a sviatosť, a aj tým, že jej vnútorný život predstavil ako spoločenstvo.Zdieľať

Mnohí teologickí experti vrátane Josepha Ratzingera, ktorí pomáhali biskupom počas koncilových debát, biskupom radili, ako sa majú voči takejto predlohe dokumentu o cirkvi vyjadriť. Kritika bola taká ostrá, že osoby poverené prípravou dokumentu ho stiahli z rokovania. Nedali o ňom dokonca ani hlasovať, aby sa vyhli fiasku, ktoré sa už predtým udialo s prípravnou schémou o zjavení, ktorá bola hlasovaním odmietnutá.

Začala sa teda príprava nového dokumentu o cirkvi, ktorý dostal názov Lumen gentium (Svetlo národov).

Čo je teda cirkev podľa DVK? V centre koncilovej ekleziológie je myšlienka, že cirkev je viac než iba jej štruktúry a zákony. V samotnej podstate cirkev participuje na Božom živote, od ktorého bytostne závisí. Túto myšlienku koncil vyjadril najjasnejšie tým, že cirkev opísal ako tajomstvo a sviatosť, a aj tým, že jej vnútorný život predstavil ako spoločenstvo (communio).

Cirkev ako tajomstvo, sviatosť a spoločenstvo

Dogmatická konštitúcia o cirkvi (Lumen gentium) sa začína tým, že cirkev opisuje vo vzťahu k Božiemu trojičnému tajomstvu. Cirkev predstavuje nie ako autonómnu spoločnosť, ale ako spoločenstvo veriacich, ktoré závisí od vzťahu s Bohom, ako „ľud zhromaždený jednotou Otca, Syna a Ducha Svätého“ (4).

Kristus, nie cirkev, sa nazýva svetlom národov. Medzi riadkami sa dá vyčítať, že Kristus je prirovnaný k slnku a cirkev k mesiacu. Text znie takto: „Svetlom národov je Kristus. Preto tento posvätný koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári cirkvi“ (1).

Zmienkou o cirkvi ako tajomstve koncil nanovo objavil pohľad na cirkev, ktorý má hlboké biblické a patristické korene. Cirkev sa tu chápe ako tajomstvo v teologickom, nie populárnom zmysle slova. Tajomstvo teda nie je problémom, ktorý treba vyriešiť, ani hádankou, ktorú treba rozlúštiť. Niečo sa nazýva tajomstvom v teologickom zmysle nielen pre ohraničenosť ľudského intelektu, ale najmä preto, že je nevypovedateľné a nevyčerpateľné.

Boh je tajomstvom v absolútnom zmysle. Žiadne slová nedokážu vyjadriť primerane to, čím je. Boh ostáva stále väčším, než sú naše najhlbšie myšlienky o ňom. Ostáva stále nepochopiteľným v zmysle, že presahuje naše definície a úsilia o uchopenie.

To, že cirkev je tajomstvom, znamená, že je preniknutá Božou prítomnosťou. Cirkev participuje na Božom tajomstve do tej miery, v ktorej sa podieľa na Božej spasiteľnej aktivite. Cirkev teda nie je možné pochopiť kompletne zameraním sa iba na jej viditeľné prvky.

Napriek tomu nemožno poprieť, že cirkev je viditeľnou a hmatateľnou skutočnosťou. Lumen gentium použil koncept „sviatosti“, aby udržal viditeľné a neviditeľné aspekty cirkvi pohromade. Dokument hovorí, že cirkev je „akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“ (1). Cirkev teda spásu nielen prijíma, ale aj sprostredkúva.

Zdroj: Wikipedia

Lumen gentium opísal cirkev aj ako spoločenstvo. Cirkev je spoločenstvom s Bohom, ale aj medzi členmi cirkvi. Táto horizontálna dimenzia spoločenstva sa prejavuje ako puto, ktoré existuje medzi členmi cirkvi a skrze kolegialitu biskupov. Koncept spoločenstva je aj základom pre chápanie univerzálnej cirkvi ako spoločenstva miestnych cirkví (LG 23).

Koncilové učenie o kolegialite biskupov objasňuje dve hlavné otázky, a to: (1) vzťah biskupov a pápeža; (2) formu vlády univerzálnej cirkvi.

Učenie o biskupskej kolegialite v podstate hovorí, že biskupi sú nástupcami apoštolov a nie vikármi pápeža a že moc spravovať univerzálnu cirkev je daná pápežovi, ktorý je členom a hlavou biskupského kolégia, no aj všetkým biskupom v jednote s pápežom.

Hoci cirkev nie je demokraciou, učenie o biskupskej kolegialite objasňuje, že cirkev nie je ani monarchiou v striktnom zmysle slova.

Cirkev ako putujúci Boží ľud

Koncil ďalej vyjadril, že cirkev je putujúci Boží ľud. Tento obraz je významný z viacerých dôvodov. Je z neho jasné, že cirkev sú ľudia. Bez ľudí sa nedá hovoriť o cirkvi. Tento obraz poukazuje aj na Božie vyvolenie a na to, že cirkev je ľud, ktorý je na ceste. Je spoločenstvom ľudí, ktorí ešte nedošli do svojho cieľa.

Obraz cirkvi ako putujúceho ľudu je kľúčovým pre ekleziológiu koncilu, lebo slúži ako logický predpoklad pre koncilové výroky o obnove cirkvi. Najdôležitejšie sú tieto:

(1) „Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy“ (LG 8).

(2) „Kristus nabáda putujúcu cirkev na túto ustavičnú reformu, ktorú ako ľudská a pozemská ustanovizeň neprestajne potrebuje...“ (Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio 6).

Laici a chápanie cirkvi

Koncil sa dotkol chápania cirkvi aj vo vyjadreniach o laikoch, teda o tých členoch cirkvi, ktorí nie sú členmi kléru (alebo rehoľných rádov). Deviati z desiatich členov cirkvi sú laici.

Dovtedajší inštitucionálny pohľad na cirkev kládol dôraz na činnosť kléru. Laici sa považovali za pasívnych nasledovateľov hierarchie. Výstižne je to vyjadrené v encyklike Pia X. Vehementer nos (1906), v ktorej je cirkev opísaná ako spoločnosť nerovných, ktorá pozostáva z dvoch kategórií osôb: pastierov a stáda. Iba pastieri majú autoritu viesť členov cirkvi a iba im prináleží robiť rozhodnutia, ktoré sa týkajú poslania cirkvi. Povinnosťou ostatných je nasledovať pastierov a dať sa nimi viesť ako poslušné stádo (8). 

Zmienkou o cirkvi ako tajomstve koncil nanovo objavil pohľad na cirkev, ktorý má hlboké biblické a patristické korene. Cirkev sa tu chápe ako tajomstvo v teologickom, nie populárnom zmysle slova. Tajomstvo teda nie je problémom, ktorý treba vyriešiť, ani hádankou, ktorú treba rozlúštiť.Zdieľať

Tento pohľad na cirkev sa začal postupne meniť už pred koncilom vďaka rôznym združeniam, ktoré sa spoločne označovali ako Katolícka akcia (Action Catolique). Tieto združenia nabádali svojich členov, aby sa angažovali na poslaní cirkvi. Aktivity laikov v týchto združeniach sa chápali ako participácia na apoštoláte cirkevnej hierarchie.

DVK tento pohľad na laikov v cirkvi ďalej rozvinul a pozmenil. Teológiou laikov sa koncil explicitne zaoberal v dekréte o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem a aj v dokumentoch o cirkvi a o liturgii, pričom vychádzal z teológie krstu. Koncil povedal, že laici:

• majú účasť na úrade Krista ako kňaza, proroka a kráľa (LG 31, 34 – 36);
• sú povolaní k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach (SC 14);
• majú právo a povinnosť sa aktívne podieľať na spasiteľnom poslaní cirkvi (LG 33);
• sú povolaní k svätosti tak ako klerici a rehoľníci (LG 39 – 42).

Posun koncilu bol teda v tom, že povolanie laikov aktívne sa podieľať na živote cirkvi je predstavené ako ich právo a povinnosť, ktoré plynú z krstu. Apoštolát je laikom vlastný, nie je len participáciou na apoštoláte cirkevnej hierarchie.

Ekumenizmus

Keďže v súčasnosti sú kresťania rozdelení do mnohých cirkví a spoločenstiev, je namieste opýtať sa, čo sa stalo s tou cirkvou, ktorú založil Ježiš. Kde ju dnes možno nájsť? Koncil sa touto otázkou zaoberal a povedal: „Kristova cirkev ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť jestvuje v Katolíckej cirkvi... hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy“ (LG 8).

Od koncilu sa o tomto výroku napísalo mnoho komentárov. Je zaujímavý tým, že namiesto tradičného tvrdenia, že Kristova cirkev je Katolícka cirkev, koncil povedal, že Kristova cirkev jestvuje v Katolíckej cirkvi. Slovenské „jestvuje“ je prekladom latinského výrazu subsistit in.

Je jasné, že koncil mohol použiť sloveso „je“ (latinsky est), no neurobil tak. Ono sa nachádzalo len v prvej schéme dokumentu o cirkvi, ale v neskorších verziách bolo zmenené na subsistit in. Dôvodom zmeny bolo to, aby sa lepšie vyjadrilo, že mimo Katolíckej cirkvi jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy.

Zdá sa, že redaktori dokumentu o cirkvi považovali sloveso „je“ za príliš obmedzujúce a nie v súlade s týmto výrokom o mnohých prvkoch posväcovania a pravdy.

Vyjadrenie koncilu, že Kristova cirkev jestvuje v Katolíckej cirkvi, je teologickou nuansou, ktorá umožnila Katolíckej cirkvi pridať sa do ekumenického hnutia, lebo sa tak vyhla exkluzívnej pozícii. Zdá sa, že toto a iné vyjadrenia koncilu chcú uznať, že existuje určité prepojenie medzi Kristovou cirkvou a inými kresťanskými cirkvami a spoločenstvami – hoci nie v rovnakej miere ako v prípade Katolíckej cirkvi.

Kto je členom cirkvi?

Predkoncilové apologetické príručky ponúkali jasnú odpoveď na otázku „kto je členom cirkvi“. Odpoveď bola postavená na definícii cirkvi, ktorú skoncipoval taliansky jezuita a kardinál Roberto Bellarmino v 16. storočí.

Ten cirkev definoval ako skupinu ľudí, ktorú navzájom spája rovnaké vyznanie viery a slávenie sviatostí a ktorá je vedená legitímnymi pastiermi, osobitne Kristovým vikárom, rímskym pápežom. Členmi cirkvi sú všetci okrem tých, ktorí nespadajú do tejto definície: všetci neveriaci – či už nekresťania, alebo heretici a odpadnutí kresťania; katechumeni a exkomunikovaní kresťania; schizmatici. Záver teda bol, že členmi cirkvi sú iba katolíci.

Hoci Bellarminova odpoveď na otázku členstva v cirkvi je jasná a priamočiara, pre koncil bola nepoužiteľná. Nedala sa totiž harmonicky zosúladiť s konceptom čiastočného spoločenstva s Kristovou cirkvou, ktorý bol kľúčovým pre koncilovú predstavu ekumenizmu.

Koncil si ekumenizmus nepredstavoval ako návrat kresťanov nekatolíkov do Katolíckej cirkvi, ale ako obnovenie plnej jednoty medzi cirkvami, ktorá existuje nateraz len v čiastočnej podobe.Zdieľať

Ako sme videli, koncil si nepredstavoval, že za hranicou Katolíckej cirkvi je ekleziálne prázdno, ale že tam existujú prvky posväcovania a pravdy, na základe ktorých sa dá hovoriť o čiastočnom spoločenstve medzi Katolíckou cirkvou a inými kresťanskými cirkvami a spoločenstvami. Koncil si preto ekumenizmus nepredstavoval ako návrat kresťanov nekatolíkov do Katolíckej cirkvi, ale ako obnovenie plnej jednoty medzi cirkvami, ktorá existuje nateraz len v čiastočnej podobe.

Koncil teda chápanie členstva v cirkvi videl z iného zorného uhla: hovoril o rôznych stupňoch začlenenia. Úplné začlenenie sa v podstate vzťahuje na katolíkov a katechumenov (LG 14). Čiastočné začlenenie v rôznych stupňoch sa týka kresťanov nekatolíkov, nekresťanov a aj neveriacich, ktorí bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a usilujú sa správne žiť (LG 15 – 16). O týchto všetkých koncil taktiež povedal, že môžu byť spasení.

Záver

Koncil spôsobil zmenu v katolíckej ekleziológii, ktorá bola na obzore už nejaký čas. Táto zmena v podstate pozostávala z odklonu od príliš inštitucionálneho pohľadu na cirkev k pohľadu, ktorý dáva do popredia transcendentný, duchovný rozmer cirkvi. Zatiaľ čo pred koncilom sa cirkev chápala ako statická nečasová inštitúcia, koncil ju predstavil ako dynamické dejinné spoločenstvo.

Tým, že koncil prebral mnohé myšlienky o cirkvi, ktoré boli znovuobjavené v prvej polovici 20. storočia, potvrdil úsilie teológov z hnutia ressourcement o obnovu cirkvi. S odstupom času sa koncil javí ako ukončenie tejto etapy vo vývine ekleziológie a ako začiatok novej, ktorá sa vyznačuje návratom k šírke a hĺbke kresťanskej tradície o cirkvi.

Diskontinuita, ktorú koncil do ekleziológie vniesol, je len zdanlivá a v skutočnosti je klamom. Javí sa tak len tým, ktorí nepoznajú ekleziológiu z prvého tisícročia. Tí, ktorí ju poznajú, môžu povedať, že koncil učil v kontinuite s touto hlbšou a pôvodnejšou Tradíciou.