V ďalšom scenári som nešikovný kuchár, ktorý si brutálnym spôsobom spálil ruku. Spálenina vyzerá dosť nechutne, je to o level vyššie ako Harryho ruka zo Sám doma.
Okrem toho si môj pomocník, potom ako som začal kričať, odfikol prst pri krájaní mäsa a tretí človek, ktorý nás išiel zachranovať bežal po schodoch a zjebal sa z nich (hovoril som to) a spôsobil si otvorenú zlomeninu nohy. Prichádzajú záchrancovia, ako prvá sa ma chytá baba, čo hrala pred pol hodinou hysterické decko a strašne mi tým liezla na nervy. Takže jej to chcel vrátiť a dávam to na Merčiaka.
“Čo sa Vám stalo?”
“Čo, do piči, si myslíš, že sa mi, kurva, stalo, ja kokot som chytil skurvene horúci hrniec, do piči, a mám po ruke, kurva!”
Ďalej na ňu kričím a nadávam (ale len tak všeobecne, nie priamo jej, lebo som gentleman, do piči), snažím sa ju ukecať, nech mi zoženie na popáleninu kyslú smotanu, nech mi naleje od bolesti panáka a neviem čo. Nenechá sa zmiasť a robí takmer všetko správne. Postihnuté miesto treba 15 minút chladiť pod vlažnou tečúcou vodou. Jednak to uľavuje od bolesti a zároveň teplo zo spáleniny sa šíri aj pod kožou a len dôkladné a dlhé chladenie ho zneutralizuje. Tečúca voda preto, lebo ak by sme ruku len ponorili do vody, vyhrejeme si okolo pokožky tenkú vrstvičku vody a už to viac nechladí. Nedá mi nič vypiť (protišokové opatrenia), kľudne sa so mnou rozpráva, snaží sa ma upokojiť. Jediná drobnosť - obrúčka mala ísť dole ako prvá vec. Ak by mi napuchli prsty, tak už by išla dole len veľmi ťažko. Okrem toho je to damašková oceľ, s tým by si ručný strihač prsteňov neporadil, takže dávam 9,5 zuhoľnatených dlaní z 10.
Simulácia sa zastavuje, znova sa chystáme na svoje miesta a ide druhé kolo. Jebnutý kuchár sa mi ako osobnosť celkom páčil, tak ho použijem aj druhý krát. Tentokrát sa ma ujme nádejná sestrička. Zlaté dievča, byť Vodnárom, išiel by som do toho. Ale príliš mladá a bez skúseností s kreténmi, takže ju moje vystúpenie odrovná. Chvíľku bezradne pobehuje okolo mňa, nevie, čo robiť. Ku cti je slúži, že ani ona mi nešla hľadať kyslú smotanu, ani med. Ale ruku sa mi rozhodla dôkladne a fest silno obviazať obväzom. To by pri skutočnom zranení asi nebolo veľmi príjemné. A ešte horšie by to bolo, keby mi niekto ten obväz chcel potom zložiť. Poctivo ma hydratuje, takže jej hrám grcajúcu etudu, lebo šok. Už je zo mňa úplne v prdeli. Prichádza jej pomôcť nejaký iný chalan:
“No, mala si mu to chladiť a neviazať.” A ide preč. Slečna je stále bezradná. Inštruktor mi naznačuje, že už dosť dlho na mňa jebe, žiadne protišokové opatrenia ani nič. Tak jej hovorím, že mi je blbo a po chvíli sa sklátim k zemi. Snaží sa zistiť, či dýcham. Prikladá ucho, sleduje hrudník. Ja fučím ako lokomotíva, nech jej to uľahčím.
“Dýchaš? Ja neviem, či dýchaš. To akože naozaj dýchaš? Alebo akože nedýchaš? Pomoc!”
Znova prichádza poradca. Ten už zo zeme počuje môj pornografický dychový prejav: “Dýcha, daj ho do stabilky” a odchádza. Slečna so mnou skúša kamásutru, uzlí mi nohy a v tom momente končíme simuláciu. Ospravedlňujem sa jej za prípadne nezvratné poškodenia v jej psychologickom vývoji.
Je sobota niečo po siedmej, takže na dnes oficiálne končíme.
Ešte prosím inštruktora, nech sa mi v rýchlosti pozrie na moju lekárničku a dá mi pár tipov, čo vyhodiť, čo priložiť. Pozastavuje nad izraelákmi, že či to budem vedieť použiť a či to nie sú fejky z aliexpressu. Tak sa ohradzujem, že som na úrovni cvičenej opice a zvládnem to a že sú poctivo ukradnuté od IDF, ale večer pre istotu kupujem aj jeden fejkový na tréning. Som príliš šetrivý na to, aby som ničil 10 eurový obväz. Radšej si cez pol sveta nechám priviezť 4 eurový. Na tréning by to malo byť dostatočné. Druhá vec, ktorá je relatívne zbytočná je vojenské škrtidlo. Štandardne sa škrtidlá v civilnom sektore veľmi nepoužívajú, tlakovým obväzom vraj zastavíme väčšinu bežných krvácaní rovnako dobre alebo lepšie. Ja som ho tam mal kvôli zraneniam zahŕňajúcim koľajové vozidlá a neposednú končatinu, ale vysvetlil mi, že to sú krásne amputácie, ktoré takmer nekrvácajú, že si to telo ošéfuje samé vazokonstrikciou. Že ak chcem, tak si mám použitie škrtidiel naštudovať a pri amputáciach spôsobeným výbuchmi, akoby som našiel. Triezvo som zhodnotil pre a proti a moje škrtidlo je už na UA. Nakoniec sme tam sedeli ešte skoro hodinu, ja som si zapísal celú A5 poznámkami. Potom ešte celú nedeľu počas výkladu teórie hovoril: “Ešte toto si tam pripíš, ešte toto.” Počúvať rady od niekoho, kto je zvyknutý nosiť medický batoh je problém. Zas mám malú lekárničku.
V nedeľu začíname pre zmenu o ôsmej ráno. Doberieme si zvyšok teórie a ešte doobeda začíname so situáciami. Je to vtipnejšie ako včera, lebo je prvý máj a v parku vedľa nášho plota je nejaká kultúrna akcia. Takže okolo chodí dosť ľudí, ktorým robíme celkom slušnú šou. V prvej situácií sme vedúci detského tábora. A zistíme, že sa dvaja pubertiaci šplhali na strom, pobili sa alebo čo a jeden drbol na zem, druhý zdrhol. Ten na zemi je pri vedomí, dýcha, ale je tam podozrenie na poranenie chrbtice. Ja mu len držím hlavu, aby sa moc nemrvil, snažím sa rozdeľovať úlohy ostatným zasahujúcim: protišokové opatrenia + ošetrenie krvácania na hlave. Jeden človek hľadá utečeného pubertiaka. Z hľadiska vedúceho tábora asi dobrý nápad. Ja som sa na neho chcel vykašľať. Sa mi to v hlave nejako spojilo s larpovými/airsoftovými zážitkami a hľadať debila sa mi nechce. Skôr mám nutkanie zabezpečiť perimeter a pozerám z ktorej na nás vybehne a zaútočí. Úplne iracionálna myšlienka.
Ďalšia situácia bola mimoriadne vtipná, viac ako polovica kurzu sú figuranti. Sme na najhoršej opekačke na svete. Ja mám hrať hypoglykémiu, čo si treba nejako rozohrať a dať ostatným šancu zistiť, čo mi je. Po prvej vete, že som hladný a od včera som nejedol sa začnú diať veci. Bum-bum-bum. V priebehu 15 sekúnd - uhryznutie hadom, žeravý uhlík v oku, astmatický záchvat, epilepsia, včela a anafylaktický šok a ešte asi ďalšie 3 veci. Na mňa všetci serú. Poflakujem sa okolo, pičujem do každého, snažím sa záchrancov presvedčiť, že ostatní len simulujú a poďme sa najesť (agresivita je jedným z prejavov hypoglykémie - hladný chlap, zlý chlap). Všetci ma posielajú, kam slnko nesvieti. Pokračujem ďalej, prestávam pičovať, sadám si na zem a začínam strácať vedomie. Stále na mňa serú, tak teatrálne padám k zemi.
“Ďalší odkväcol!” kričí sestrička. No to mi ešte chýbalo. Zdeptať ju ešte viac.
“Čo ti je?”
“Humpf, ugh, hladný, eeee.”
Spoločnými silami prídeme na to, čo mi. Ale nič naozajstné cukrové po ruke nemá, simulovať, že mi dala niečo z nachystaného jedla na opekačke ju nenapadlo, tak postupne upadám do bezvedomia. Ona chodí okolo mňa a horekuje. Už jej len odovzdávam figurínu, nech si natrénuje KPR.
Ďalšia situácia bola tiež zábavná. Práškovacie lietadlo postriekalo nejakým poriadnym Round-upom 7-8 ľudí na poli, takže bolo zborové grcanie a postupné upadanie do bezvedomia. Tu je moment, kde by som sa pravdepodobne nedostal cez základnú zásadu prvej pomoci (neohroziť seba) a na to pole by som neliezol. Volal by som hasičov a riešil tých, čo by sa ku mne doplazili. Highlanderi z nášho kurzu nahodili trojcípe šatky cez tvár a odvážne sa vybrali do glyfosátom zamoreného prostredia zachraňovať nás. Podľa mňa, keby to bolo skutočné veľké pole, nie 20 m2 trávniček, tak by sa toho nadýchali toľko, že by grcali vedľa nás. Nejako nás odtiaľ vyťahali, nahádzali na kopu a tam zistili, že majú málo miesta na ostatných, tak nás preťahali inde, tam zistili, že stále je tam málo miesta na to, aby nás dali do stabilizovanej polohy. Potom nás už uložili správne. V tej chvíli som si povedal, že stačilo hrania a zdriemol som si, keď už som bol v tej stabilke.
Ďalšia simulácia bola zameraná na zisťovanie príčiny problému rozhovorom. Na chate bolo niekoľko ľudí s podobnými príznakmi, ale rôznymi diagnózami, okrem toho tam bol rušivý element v podobe nadrbaného prítulného turistu. Najdôležitejšie bolo si ich podeliť, pozisťovať, čo a ako a vypátrať, čo sa vlastne stalo a koho a ako treba riešiť.
V poslednej situácii sme urobili kurzový rekord. Boli sme pracovníci v domove sociálnych služieb. Mohli sme si vopred nabrať pomôcok, čo sme potrebovali, tak sme mali dve lekárničky, kopec diek, AED. Dojdeme na nejaký krik do miestnosti a tam vidím (okrem iného) chlapa ležiaceho na zemi. Tak čo, poobzerám sa, prídem k nemu, zatrasiem ním a on mi hovorí: “Ľahni si vedľa mňa a ak sa ťa niekto dotkne, tak mu povedz, aby si ľahol tiež.”
Ten hazlík ležal na bruchu a objímal predlžovačku, ktorú som si nevšimol, resp. ten kábel ktorý spod neho vychádzal. Bol pod prúdom a ja som sa pripojil do obvodu. Síce 230V by tak v skutočnosti nefungovalo, ale na ilustráciu to bolo dobré. Mnou zatriasol iný záchranca, ľahol vedľa mňa. Aby som to skrátil. Podarilo sa nám zapojiť 4 z piatich záchrancov a ešte jedného mentálne znevýhodneného klienta DSS, ktorého posledný záchranca držal za ruku ako bonus.
Trocha zdeptaní sme sa vrátili do výukovej miestnosti a škodoradostne sme sa uškŕňali na druhú skupinu, ktorá išla po nás. O 3 minúty dobehol inštruktor: “Potrebujeme ďalších záchrancov.”
Zapojili sa všetci piati. A potom sa pridal ešte jeden od nás, ktorý chcel ľudskú stonožku prekročiť a vytiahnuť kábel zo zásuvky a zle si to vyrátal a stúpil na nich.
Potom sme sa začali pripravovať na záverečnú skúšku. Ľudia okolo z toho mali stres, išlo o certifikát, ale nezistil som, na čo by mi mohol byť dobrý. Skúška mala rovnakú štruktúru ako pri menšom kurze. Test, otvorená otázka a KPR. Test bol v pohode, mal som v ňom dve chyby, lebo si domýšľam veci a páni Dunning a Kruger zaúradovali. Prvá chyba bola tá, že som neoznačil, že pri zlomenine ruky voláme záchranku. Ja som si totiž predstavil, že to zavesím do trojcípej šatky, naložím dotyčného do auta a odveziem ho na pohotovosť, lebo nechcem blokovať záchranku. Ale v otázke sa nešpecifikovala aká zlomenina. Pri otvorenej zlomenine by už stálo za to tú záchranku zavolať. Druhá chyba bola podobná. Zas som dal, že pri hypoglykémii mu strčím do papule sójový suk (vraj najlepšia sladkosť na nosenie v lekárničke kvôli týmto stavom) a vybavené. Ale v otázke sa nepísalo, či sa potom zlepší alebo čo a tiež by som mal pre istotu volať záchranku, čo by som nevolal, lebo som predpokladal, že sa to upravilo. Otvorenú otázku si nepamätám, ale išlo to dať len s vedomosťami získanými na kurze, pýtal sa presne na to, čo nám prednášal.
Nakoniec KPR. Z toho malo dosť ľudí strach, okrem prvého dňa a situácií sme si ho priebežne trénovali počas prestojov počas celého kurzu. S chalanmi sme súťažili, kto to dá na 100%. Za celý čas sa to podarilo iba jednému. Mne na skúške. Takže sa cítim byť dostatočne fundovaný, aby som sa s vami podelil o dve nie až tak tajné informácie. Nie je dôležitá sila, ale technika. K postihnutému si treba kľaknúť, položiť ruky a predstaviť si, že miesto nich mám dve oceľové tyče a rozhodne nemám lakťový kĺb. Ako náhle začnete pri masáži srdca krčiť lakte, tak to začínate pretláčať tricepsom a to dlho nevydržíte. Pohyb má vychádzať z bedrových kĺbov a pomáhame si pri ňom celou hornou polovicou tela. Ruky tú silu len prenášajú. Druhá vec sa týka tempa. Najjednoduchšie ho udržíme, ak si v hlave spievame nejakú pesničku a masírujeme do rytmu. Ja si vždy idem: “Ah, ha, ha, ha, stayin' alive, stayin' alive. Ah, ha, ha, ha, stayin' alive.”
V skutočnom živote, ak by bolo okolo viac ľudí, by som sa nehanbil si to vypýtať aj do youtubu z mobilu. Záchranári so zmyslom pre čierny humor preferujú Queen - Another One Bites the Dust. Do playlistu môžeme zaradiť aj Dancing Queen od ABBA alebo Baby Sharka (táto rakovina uší sa mi vyhla a nikto ma neprinúti si to vypočuť, kým budem hľadať link).
Je nedeľa pol ôsmej večer. Celý víkend niekam zmizol. Dostávam svoj sexy preukaz, stále neviem, na čo mi je dobrý, ale nosím ho pre istotu v peňaženke.
Ak by som to mal zhodnotiť, najväčšia nevýhoda kurzu boli prestoje. Najskôr sa čakalo, kým sa pripraví situácia, potom sa čakalo, kým si ju absolvuje druhá skupina.
Kľudne by som priplatil dvojnásobok, keby tam boli aspoň 2-3 “poloprofesionálni figuranti,” ktorí by scenáre mali v hlave a vedeli, presne čo kedy robiť, kedy pridať, kedy ubrať. Ideálne, keby ich tam bolo toľko, že by si mohli situácie trénovať dve-tri skupiny súbežne. Ale je mi jasné, že toľko dobrovoľníkov neexistuje a platiť ich by bolo finančne neúnosné.
Výhodou boli samozrejme praktické poznatky. Išlo o hovno a aj tak človek cítil istý level stresu a možno aspoň z desatiny to mohlo nasimulovať skutočnú udalosť. Rozhodne netvrdím, že to, že som kurz absolvoval mi zabezpečí, že ak pôjde do tuhého, budem 100% kľudný a budem vedieť, čo presne kedy robiť. To je niečo, čo ukáže (dúfam že skôr neukáže) až život. Každopádne keby som kurz nemal, tak som v prdeli s oveľa väčšou pravdepodobnosťou.
Ďalšou výhodou bol inštruktor. Veci, ktoré hovoril mali hlavu a pätu, okrem toho, čo robiť som sa dozvedel vždy aj prečo to robiť a to v takej forme, že som to pochopil aj ja s mojím humanitným vzdelaním. A ešte s nám bola aj sranda.
Každopádne, kurz odporúčam všetkými desiatimi. Ak sa vám náhodou nebude chcieť zabiť celý víkend, tak si skúste strihnúť, aspoň ten 8-hodinový. Nikdy neviete, kedy sa môže zísť.
A nakoniec si dajme zlaté pravidlo život zachraňujúcej prvej pomoci:
“Mŕtvejší už nebude. Nie je čo pokaziť.”
PS: SČK Žilina robí 101-hodinový kurz. Takže to je môj plán na budúci rok.
