Mizerný študent, zapálený aktivista

22IMG_20211226_171353_2 Hrob Piera Giorgia Frassatiho, foto: Anna Čujová.

Kto bol blahoslavený Pier Giorgio Frassati, ktorý má dnes sviatok. Z Ríma píše Anna Čujová.

Vo svete je známy ako chlapec z hôr, odfotený s fajkou v ústach. V mládežníckych kruhoch ako neoblomný, no mizerný študent. Mal zápal pre vec väčší ako Greta Thunberg, stupeň odvahy blízky Volodymyrovi Zelenskému a starosti úplne rovnaké ako my – študenti, ktorí sa trápime so skúškami a hľadáme si svoje miesto na tomto svete. Pier Giorgio Frassati – mladý muž z Piemontu, ktorý hovorieval, že život treba žiť, a nie prežívať. 

V Ríme, neďaleko námestia na Trastevere, žije jeho neter, pani Wanda Gawrońska. Má už deväťdesiatpäť rokov a neustále šíri vo svete kult tohto patróna mladých. Rada rozpráva o svojom ujovi. Vie o ňom takmer všetko, hoci sa osobne nikdy nestretli. 

“Pier Giorgio. Jeho meno sa vyslovuje spoločne, pretože v Piemonte, ktorý je blízko Francúzska, sa deťom zvykli dávať takéto dvojjazyčné mená.” Piemont je názov regiónu na severozápade Talianska. Jeho hlavným mestom je Turín. Tu sa sústreďuje práve celý život tohto mladého človeka. Narodí sa do rodiny, ktorá je v Taliansku veľmi vážená. Jeho otec, s ktorým ma celý život náročný vzťah, zakladá denník La Stampa. Jeho mama je uznávanou maliarkou. Hoci majú dostatok peňazí, rodičia ho vychovávajú v prísnej disciplíne. Ako pani Wanda spomína, Pier Giorgio dostáva sumu peňazí vopred vypočítanú na cestu do mesta a späť. Keď však vidí, že na ulici ho nejaký chudobný človek prosí o chlieb, rozhodne sa minúť svoj finančný prídel na jedlo preňho a domov sa vracia pešo. 

Wanda Gawrońska s Aničkou Čujovou. Foto: Tomasz Podlewski

Všetci dookola vedia o jeho trápeniach so štúdiom. Na univerzite mu to nejde podľa jeho predstáv. Ročníkmi prechádza s odratými ušami a niektoré skúšky musí opakovať viackrát. “Nerozumiem tomu. Prečo išiel na vysokú školu, v ktorej sa trápil? Prečo si nevybral napríklad štúdium jazykov, politiky alebo diplomacie. To ho zaujímalo viac, nemám pravdu?” Pýtajúc sa na to jeho netere, dostávam odpoveď: „Pier Giorgio mal víziu. Chcel sa pridať k baníkom. To bola pre neho jediná cesta, ako byť bližšie k chudobným ľuďom pri ich celodennej práci. Bola to jeho forma evanjelizácie. Túžil im pomáhať, byť pri nich. Chcel s nimi pracovať a mať vplyv na to, aby im mohol pomôcť. A inak to nešlo.“ Berie teda do ruky knihy a urputne skúma metalurgicke javy. Počas prestávky sníva o horách. O výletoch do Álp s priateľmi.

Vo svojich Listoch priateľom [kniha má poľský názov Listy do Przyjaciół, pozn. autora] spomína svoje túžby dobývať štíty, ktoré sú nedostupné. Hovorí aj o duchovnom rozmere týchto túžob. So svojou skupinou priateľov zakladá spolok, ktorý nesie názov Spoločnosť temných typov. Ich cieľom sú hory, ich mottom heslo: “Nám nie je dané prežívať; my musíme žiť.” Dávajú si navzájom prezývky. Z Pier Giorgia sa stáva Robespierre. 

Pier Giorgio Frassati. Reprofoto: Tomasz Podlewski

Zatiaľ čo hory sú jeho vášňou, priateľstvo je jeho mantrou. Vie, že dobrý priateľ je výnimočný dar. Je si tiež plne vedomý, že priateľstvo treba budovať a chrániť. Že dobrý vzťah s druhým človekom je ovocím obetavosti, starostlivosti, vzájomnej úcty a dôvery. Vo svojich priateľstvách je bezprostredný, láskavý a obetavý natoľko, že niekedy sa nám môže zdať, že je v tom všetkom možno tak trochu aj naivný.

Pani Wanda sa pri otázke o priateľoch Pier Giorgia nadchne až tak, že jej skoro zabehne dúšok kapučína. „Pier Giorgio mal veľkú úctu k všetkým ľuďom, k priateľom sa však správal obzvlášť veľmi úctivo a láskavo.“ 

Opisuje nám príbeh, ako sa Pier Giorgio chcel raz stretnúť s jedným svojím veľmi dobrým priateľom. Potrebuje s ním prebrať naliehavú záležitosť. Keď sa jeho priateľ akurát vracia do Turína za rodinou na víkend, Pier Giorgio mu ide naproti. Doslovne. Nasadá na vlak a vystupuje na zastávke pred Turínom, aby mohol nastúpiť do vlaku, v ktorom sa do Turína vracia jeho priateľ. Ten sa čuduje, čo tam Pier Giorgio robí. On mu odpovedá, že mu nechce krátiť čas s rodinou pre jeho náhlu potrebu rozhovoru, tak mu prichádza naproti, aby využil jeho čas, keď spolu cestujú vlakom. Na stanici v Turíne sa tak namiesto vítania lúčia, obaja povzbudení týmto stretnutím. Pier Giorgio sa vracia späť ku knihám, jeho priateľ k svojej rodine.

Rozprávame sa ďalej: “Pamätám si, ako raz písal svojmu priateľovi, že musia presunúť výlet do hôr preto, že dievčatá mali v pôvodnom termíne iné povinnosti…” Ich skupina priateľov je na tamtie časy vskutku výnimočná. Nerobia rozdiel pomedzi dievčatami a chlapcami. Názory oboch skupín majú v ich diskusiách svoju váhu. Nevylučujú ich so svojho spoločenstva, ani keď ide o veci verejné. Berú ich ako sebe rovné. Obzvlášť zvláštnu rolu zohrávajú v jeho živote dve ženy. Jeho sestra Luciana a jeho tajná láska – Laura Hidalgo. Kým tej prvej sa o svojej náklonnosti k Laure zveruje len niekoľko mesiacov pred svojou smrťou, Laura sa o jeho citoch k nej od neho nikdy nedozvedá. 

Wanda Gawrońska s Aničkou Čujovou a jej kamarátkami. Foto: Tomasz Podlewski

Neskôr, pri procese blahorečenia, sa jeho dobrý vzťah so svojimi priateľkami vytýka ako niečo nemorálne. Ako vraví pani Wanda: „Tieto jeho dobré vzťahy s dievčatami pramenili z pevného presvedčenia, že žena a muž sú si rovní nielen pred Bohom, ale aj na zemi. Ich názory mali pre neho takú istú váhu ako názory jeho priateľov.“ Nevylučuje ich z kolektívu. Nezahanbuje ich, ak sa v niečom nevyznajú. Je si vedomý toho, že ani on sám nevie všetko a na svet sa musí naučiť pozerať cez obe páry očí. 

Jeho názor má svoj váhu. Už v mladom veku je veľkou autoritou nielen pre svojich rovesníkov. Vo veku dvadsať rokov sa prvýkrát zúčastňuje kongresu talianskej katolíckej mládeže. Následne vstupuje do talianskej ľudovej strany. Na jeseň roku 1921 navštevuje svoju rodinu v Berlíne a učí sa nemecký jazyk a históriu. Tu sa pri jednom rozhovore s rodinou svojho profesora zveruje, že sa pohrával s myšlienkou stať sa kňazom. Myslí si však, že ako laik bude môcť byť bližšie k ľuďom, ktorým túži pomáhať. Jeho laický spôsob prežívania viery sa završuje vstúpením k dominikánskym terciárom o rok neskôr. Keď k moci začína pomaly prichádzať Mussolini, buntuje sa v ňom jeho idealistický duch. Nechápe postoj talianskeho národa. Na ich podporu fašistického vodcu reaguje slovami: “Kde je viera našich ľudí?” Píše listy do študentských spolkov po celej krajine, ale aj do zahraničia v obrane katolíckeho videnia sveta, proti narastajúcim fašistickým vplyvom. Stojí si za svojím presvedčením a pri nastupujúcom fašizme sa nebojí hovoriť nahlas, že ho neakceptuje, pretože je protivenstvom k Božím prikázaniam. Bojuje za svoje ideály a popritom sa nedokáže zhodnúť so svojím otcom, diplomatom, ktorého ale má vo veľkej úcte. Rebeluje voči očakávaniam svojej rodiny a namiesto spoločenského života syna ambasádora odchádza k chudobným, pomáha im, nosí im jedlo, zbiera kvety po banketoch v ambasáde a dekoruje nimi ich hroby.

Jeho smrť je náhla. Zomiera po týždni ťažkého priebehu ochorenia na poliovírus. Nakazil sa ním pravdepodobne od chudobných, ktorým pomáhal. Na smrteľnej posteli prosí svojich blízkych, aby ho zastúpili a zaniesli chudobným lieky, ktoré pre nich kúpil, ale už im ich nestihol doručiť osobne. Jeho rodina nevie o tom, že jeho pomoc obyvateľom Turína ma tak veľký rozsah. Pani Wanda nám rozpráva, ako bola celá jeho rodina, ale hlavne otec, veľmi zaskočená zástupmi ľudí, ktoré prišli na jeho pohreb. Boli to osoby, ktorým ich syn pomáhal počas svojho života. Jeho priatelia, známi, všetci, pre ktorých niečo znamenal a ktorí si ho vážili. “Musel to byť moment, keď sa jeho otcovi otvorili oči. Keď pochopil, kým bol jeho syn a mohol byť naňho právom hrdý.” Hneď po pohrebe sa v Turíne a okolí tvorí kult Pier Giorgia. Neskôr sa šíri do celého Talianska. Kardinál Wojtyła, neskôr pápež Ján Pavol II., jeho meno privoláva vo svojich homíliách pre mladých. Dáva im ho za vzor kresťanského života, odvahy a angažovanosti. Ten istý pápež ho v roku 1990 vyhlási za blahoslaveného. Opisovaný je ako človek ôsmich blahoslavenstiev.

Ilustračné foto: Anna Čujová

Na dne šálky už ostala iba pena z kapučína a na tanieriku zopár omrviniek z cornetto. Kladieme teda poslednú otázku: “Ak by sme teraz sedeli na káve s Pier Giorgiom, čo by nám bol povedal? Čo by učil mladých ľudí?” Odpoveď je jednoznačná – učil by ich nadchnúť sa pre vec. Pre dobrú vec. Zaujímať sa o svet. Mať pre niečo vášeň.

Pier Giorgio zomrel vo veku 24 rokov. Pred nečakanou smrťou stihol urobiť poslednú skúšku na univerzite, vďaka čomu mu bol priznaný vytúžený titul inžiniera.

Svoj cieľ splnil. 

Foto: Anna Čujová

Ďalšie články